Na výletoch mám rada objavovanie nových miest. A stretávanie nových ľudí. To druhé, keď sa vydarí, je na parádu. Púšťam si v hlave spätne, čo som prežila a vytešujem sa z toho. Taká milá úchylka. Kamošovi vraj zas robí radosť spätné púšťanie porna s prostitútkami. Páči sa mu, keď tie kurvy vracajú peniaze späť.
Chystali sme sa po raňajkách v malom penzióne na bus, keďže túto dopravu preferujeme pred autom. Spoľahneme sa na šoféra, ktorý nás vyhodí na vopred určenom mieste a počas cesty mončiči na lehátku, môžeme dospať preflámovanú noc. Vtedy k nám prišiel majiteľ penziónu, čo zachytil náš rozhovor a len tak nezištne ponúkne, že nás pod kopec, na ktorý sa chceme vydriapať, hodí. Pripomenulo mi to obdobie, keď sme trampovali a presúvali sa z kempu do kempu stopom a raz sme chytili takého stopa, že chlap odbočil zo svojej trasy niekoľko kilákov, aby nás až tam doviezol. Chlapa sme potom často spomínali, keď sme stáli popri ceste celé hodiny a nikto nám nezastavil. To sú takí ľudkovia, ktorí ti nijako výrazne život nezmenia, len vylepšia deň, ale je fajn, že sa ešte vyskytnú.
Natrepali sme sa mu teda s batohmi do auta. Cestou som počas driemot zachytila, že ideme cez dedinu, kde boli kedysi ostrí chlapi. Už otupeli, skonštatoval náš šofér, upili sa k smrti. Kým sa mi tento závažný fakt uvelebí v hlave medzi myšlienky na dcéru, ktorej som udrbala turistické kraťasy, lebo svoje som zabudla na víkendovej chalupe a vidinu fajných výhľadov z Veľkého Inovca, on už rozvíja úvahy o návštevníkoch. Hnevá sa, že nepovedia, ak majú problém s ubytovaním, ale radšej si vylejú žlč na nete. Majú päť minút slávy, ale majiteľovi zbytočne poškodia dobré meno a možno to, čo sa im nepáčilo, bola kravina, ktorá sa dala riešiť na mieste. Pokývem hlavou. Ľudia častejšie napíšu kritiku ako pochvália, vždy boli takí, ozvem sa z polospánku prekvapivo hlasno, až ma to prebudí. Dorazíme na miesto, vyskakujeme z auta.
Pochod lesom z Obyce na Veľký Inovec nie je ničím výnimočný, žiadne vyhliadky a iné lesné extravagancie, takže z nudy si obzerám hovná na turistickom chodníku, sú plné kôstok z čerešní. Riešim, aké zviera sa kŕmi divými čerešňami a potom svoje úvahy presmerujem k faktu, že omg, prečo je tu toľko divých čerešní. Tie hovná nás sprevádzajú aj cestou späť z Veľkého Inovca smerom do Machuliniec. Priveľké na vtákov, primalé na medveďa.
Tento úsek nie je náročný, ale kvôli tricinke v lufte a veľkej lúke, kde sa nedá schovať pod stromami, sa začína pot rinúť, valiť, striekať z celého tela. Na konci dediny na nás máva chlapík, aby sme šli za ním na veľkú lúku s jazierkom. Nechápem, o čo mu ide, či hľadá parťákov na piknik alebo zbiera podpisy na podporu iniciatívy proti koseniu lúk. Nechce sa nám tam ísť, ale nakoniec mňa premôže zvedavosť a idem za ním prvá.
„Chcem vám ukázať gaštany a oskoruše, čo som nasadil,“ hrdo povie a ukazuje okolo seba mladučké stromčeky chránené pletivom. Stále nechápem, o čo mu ide, checknem ho očami. Jednoducho oblečený, výzor dobráka, ale to môže klamať. Kuklinský bol dobrácky otec troch detí, ktoré nemohli uveriť, že ocino je mafiánsky nájomný vrah prezývaný Mraziar. Okukávam stromčeky a snažím sa neprovokovať prípadného útočníka. Pýtam sa zo zdvorilosti, či je to jeho pozemok a keď zavrtí záporne hlavou a vysvetľuje, že on len tak sadí kade-tade stromčeky, ktoré vypestuje zo semien a zasadil už stovky, možno tisícky gaštanov, padne mi sánka.
„To len tak? Ako vznikol ten nápad?“ pýtam sa a spomeniem si na knihu Muž, ktorý sadil stromy. Buky, duby, brezy. Muž v tejto knihe bol však vymyslenou postavou.
„Páčili sa mi odjakživa gaštanice a keď mohol sadiť stromy veľkomožný pán Pálffy, môžem aj ja Palo z Machuliniec,“ hrdo povie a vzápätí vysvetľuje, že chce, aby po ňom ostalo niečo pekné.
Potom dodá, že každý, kto vyrúbe strom, by mal nový zasadiť. Nahlas sa uteším, že ja som, našťastie, žiaden nevyrúbala a tak som úplne nevinná.
„Ale používate papier na písanie vyrobený z dreva,“ šibalsky na mňa mrkol. Tým ma, úradníčku jednu mizernú, zasa dostal. Skartovačka moja zlatá, píla moja rozmarná, neprezrádzaj, aký kus lesa sme zničili, zaprisahávam ju v duchu. A potom som si spomenula ešte na ďalší papier, ktorý potrebujem ešte viac a nervózne sa zasmejem. Smeje sa aj on, ako keby presne vedel, čo mi víri v hlave a už sa aj otáča a mizne niekde medzi stromami.
Čaká nás ešte pochod z Machuliniec do Topoľčianok popri ceste, poliach a nulovom tieni, takže v stave zúfalstva vyťahujem z batohu náhradné tričko, navlečiem si ho na hlavu tak, že cez malý okrúhly výstrih dýcham. Hodila by sa mi burka, ale ako vychovaná katolíčka som spokojná aj s tričkom cez hlavu. Aspoň mám krytú šiju a tvár pred slnkom ostrejším než tí chlapi, čo sa to upili k smrti. Chmatnem svojho pána za ruku a v duchu romanticko-opileckého kréda na našom svadobnom oznámení, že podaj mi ruku, pomôžem ti kráčať, kráčam vedľa neho takmer naslepo, okolo mňa svištia autá. Vidím len fľak zeme pod nohami. Môj chlap sa snaží dostať ma na miesto určenia bez úpalu a s dobrou náladou a tak je ako obvykle spoľahlivo ticho. Mám čas spätne vyhodnotiť, že muž, čo sadil gaštany, musel mať ohromnú radosť zo svojej práce, keď po zasadení stromčekov len tak hulákal po cudzincoch, čo šli okolo, aby sa mal s kým podeliť o tú čistú radosť. Súčasne si kladiem otázku, či to nebola fatamorgána z toho ukrutného slnka a či taký človek naozaj môže existovať, ale druhý deň na hrade Hrušov mi dá kladnú odpoveď.
Stalo sa to takto. Chceme vidieť hrad. Dovezieme sa ráno autom na parkovisko. Zaparkujeme. Vyšľapneme si kopček k zrúcanine. Vyťahujem foťák a cvakám. Vežičku, okienko, zvyšok múru, ktorý vyzerá ako vyhnitý zub krčmového štamgasta. Nie je tu ešte veľa ľudí, asi doma ešte len lezú z postelí. Cvakám bez toho, aby som musela čakať, že mi prestanú zavadzať. Ups. Je to tam. V jednom okne, ktoré by sa mi ale že naozaj hodilo na fotku, zaznamenávam pohyb chlapa. Zaškľabím sa na neho v štýle, však sa už, dorici, prac z toho záberu. Odškľabí sa v štýle, je mi jedno, čo si myslíš, ja tu budem.
Vyletím hore aj bez naštartovania metly. No to ma teda ešte nepoznáš, chlapče, môj muž by ti vedel rozprávať. Keď sa pred nim objavím, docvakne mi to. Má v ruke stavebné náradie a akurát cápe kus kameňa do sajrajtu na okne a keď ma zbadá pred sebou, len sa zasmeje.
„Práci česť,“ pozdravila som toho dobrého človeka. „Ako ide robota?“
Bol zhovorčivý, robota ho bavila a potešil sa, že aj niekoho zaujíma. Spustil prednášku o použitom stavebnom sajrajte, ktorý vláčia až z Nemecka, lebo u nás taký nie je, zapamätala som si len čosi o lávovom kameni a o tom, že sa taký používal kedysi na stavbu hradov, preto toľko odolali zubom času. Stavarine nerozumiem, tak som len kývala hlavou. Môj muž bol aktívnejší, tak som chlapov nechala, nech si pokecajú a prstami som rýpala do toho spojiva kameňov, pripadalo mi to ako plastelína, aj to zo včerajšieho dňa.
Začala som zisťovať, kedy to stvrdne a snažila som sa pri tej otázke nevyzerať ako blondína zo sprostých vtipov. Infoška, že to trvá v podstate rok a opravy hradov sa preto tak vlečú, mi však vytlačila očné buľvy do priestoru predo mnou. Keď má návštevník hradu pocit, že ho flákači opravujú už zopár rokov, je to vlastne zámer. Spätne som v duchu všetkých pracovníkov na oprave zrúcanín odprosovala za neuvážene nadávanie na tempo ich práce a v stave zachrániť situáciu, som aspoň tomuto predstaviteľovi makačov pochválila jeho záslužnú prácu pre budúce generácie a že aj jeho deti, vnúčatá, aj celá pravnúčkovská umelá inteligencia bude vedieť, že tento kus histórie zachránil ich predok. Spomenula som vo svojej oslavnej reči aj muža, čo sadí gaštany. Prikývol, že ho pozná. Očné buľvy putovali opäť pol metra predo mňa. Dodal, že teda nie osobne, len ho videl pred pár rokmi, že sadil pod hradom gaštany a robil to len tak, ako dobrovoľník. Spomenul si ešte na to, že bol z Machuliniec. Zhodli sme sa, že to bude ten istý a fatamorgána sa zmenila na reálneho človeka.
Čo všetko ho viedlo k tomu, aby mal potrebu zanechať po sebe aj niečo iné ako deti, dlhy, majetok? Čo bolo pohnútkou vylepšiť život tým, ktorí ho nepoznajú, nemusí im na ňom záležať a možno si jeho zámer vyložia celkom inak? Nenalepia si jeho fotku do rodinného albumu a nebudú o ňom rozprávať historky na bizarných rodinných stretkách. Asi bude za blázna. Tak čo ho viedlo k tomu, aby sa zakorenil ako gaštan do zeme na čas dlhší ako rozpad jeho tela? Možno mu bežali dni rýchlejšie ako nám ostatným. Boli prázdne ako neobývaný dom? Možno okná nepriliehali a dážď do nich ľahko prenikal. Alebo ho zlomili stereotypné zbytočnosti a dúfal, že dokáže zachrániť Zem, ktorej sa začína krútiť hlava. A možno to urobil len tak, lebo mu to prišlo správne. Mám otázky, ale nepotrebujem odpovede. Strašne veľa si domýšľam. Môj muž by vedel rozprávať.
Kým sme sa rozprávali, z autobusu pod hradom sa vysypala hromada detí, ktorá obsadila hrad. Behali hore-dole, hradné múry statočne odolávali dupotu ich nôh, kriku, možno si dokonca pošmákli, že konečne zas bujará zábava ako za starých čias.
