Hokej je zvláštna hra. Netreba nutne poznať pravidlá na to, aby sa vám páčil. Stačí, aby ste ho mali radi a potom tá radosť dokáže narásť do neuveriteľných rozmerov. Takto to vysvetlil Edo mne, žene svojho vnuka.

Ešte predtým, než sa tak stalo, šla som s mužom na hokej, aby som mu urobila radosť. Páčilo sa mi, ako sa plná tribúna chlapov otriasala nadšením, keď sa v bránke ocitla čierna bodka. Niečo ako bodka za dobrým príbehom. Všetci skandovali a kričali, pomaľovaní ako na karneval. To bolo fajn, kým som si neuvedomila, že chlap vedľa mňa mi do ucha reve ako o dušu spasenú: „Rozhodca je kokooot.“ Tak tomu sa asi tá bodka nepáčila.

A o pár rokov neskôr som sa ocitla v dedine, o ktorej som dovtedy vedela len toľko, že v hrade nad ňou skúšala kedysi fajnová panička kúpele na omladenie pleti z bio materiálu, ktorým môjmu decku zachraňovali lekári život a ešte, že v nej žije mužov starý otec, ktorý najradšej rozpráva o hokeji. A tiež o slivovici, kvôli ktorej sa štverá na staré stromy a občas z niektorého spadne, našťastie, nikdy nie na hlavu, ako ma uistil muž.

„Trenčín nabil Košice,“ povedal Edo miesto pozdravu a nadšene nás vystískal a potom si zvedavo obzrel pravnučku, ktorá sa mrvila v prenosnom vaku.

„Spí,“ povedala som ospravedlňujúco. „Nemala by teraz spať, ale spí. Neviem ju privyknúť na žiadny režim. Zobúdza sa, kedy chce a plače, kedy chce. Raz jej materské mlieko stačí, inokedy plače a chcela by viac.“

„Neuznáva režim,“ zhodnotil Edo a v tej chvíli sa do pravnučky zamiloval. Chytil do rúk zovreté pästičky a hral sa s nimi dovtedy, kým sa mu nepodarilo do jednej z nich vpašovať prst, ktorý dieťa mocne zovrelo.

„Silná žena,“ uznanlivo prikývol a zasmial sa. Postupne som si zvykla na to, že Edo sa smeje často, väčšinou bezdôvodne, lebo ako mi raz dôrazne vysvetlil, dôvod treba len na vraždu. Potom sa zahľadel na dieťa, ktoré v spánku krčilo noštekom a pohľadom zastal na jeho hustej strapatej štici blonďavých vlasov, pokrútil hlavou a prehodil:

„Pekná žena to bude, len bude musieť zmeniť účes.“

Edo žil už niekoľko rokov sám, ale zachovával poriadok, ktorý zaviedla v domácnosti ešte jeho žena. Zachovával si tak ilúziu, že stále žije a tento sebaklam spôsobil, že nebol vôbec smutný vdovec.

„Ráno si dám pohárik slivovice. Vypijem ho tajne v pivnici, aby to žena nevidela,“ rozprával a ja som vedela, že na toto konštatovanie nemôžem už len z čisto náboženského hľadiska nič namietať.

„Pohárik slivovice ráno je obvykle považovaný za liek...“ súhlasila som.

„Naše dievčatko si ale nevystačí so slivovicou, však?“ prehodil akože len tak, ale zdalo sa mi, že hlas sa mu zatriasol. Pokrútila som hlavou. Nevedela som, s čím všetkým si v živote moje dieťa nevystačí.

„Ja som nebral nikdy žiadne lieky, nemám ich rád. Keď som chorý, liečim sa spánkom a slivovicou. Ani jedno nemôže uškodiť, pokiaľ spanie nie je večné a popíjanie nekonečné. A udržujem poriadok v dome. Dom je ako človek. Keď v ňom nemáš upratané, nenájdeš, čo potrebuješ,“ vážne dodal a zavolal nás do záhrady.

Staré stromy sú majestátne a pamätajú si určite toho viac ako tí, čo ich sadili, len o tom neradi hovoria. Sedieť pod nimi bol balzam na dušu. Stačilo pár minút a odrazu som mala myšlienky v hlave upratané. Dostala som chuť urobiť si fotku z tej chvíle pod stromami, ako sme tak ležérne posedávali, vdychovali voňavý vzduch a usmievali sa.

„Ostaňte sedieť, prosím. Urobím fotku,“ povedala som a vytiahla mobil.

„Telefónom? Však teda dobre,“ povedal Edo a potom sa zas len tak, akoby bezdôvodne, smial. Tiež mi to prišlo smiešne, ani neviem prečo.

„Čo hokej? Nepôjdete na nejaký zápas? Keby bolo treba, aj malú postrážim,“ ponúkol sa Edo. Pokrútila som hlavou.

„Nepáči sa ti hokej?“ začudoval sa.

„Chlapi na tribúne mi revú za ušami vulgarizmy...“

„Nepýtal som sa na chlapov na tribúne, ale na to, či sa ti hokej páči alebo nie,“ povedal dôrazne. Dostal ma. Musela som sa smiať sama na sebe a nevedela som, čo povedať.

„Pozri, hokej, nech si hovoria ostatní, čo chcú, má čosi do seba. Keď bol tvoj muž malý chalan, každú zimu schmatol korčule a hokejku a bežal hrať hokej na jazero. Raz bola čudná tuhá zima, ulice boli samý ľad, vtedy hral hokej s chalanmi rovno pred našim domom. Bola to taká pouličná zábava,“ zabával nás spomienkami a muž sa pri nich tváril šťastne.

Pokývala som hlavou, že možno ten hokej je ukrutná zábava, len musím na ňu dozrieť a Edo sa diplomaticky k téme hokeja viac nevracal.

O niečo neskôr som si na ten rozhovor pod slivkami spomenula, keď vyhrali naši Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji. Išla som s dcérkou z návštevy, spala v autosedačke, keď mi odrazu skapal motor. Telefonovala som mužovi, ale márne, zrejme pri telke horlivo povzbudzoval našich.

Po chvíli vybiehali z domov rozradostnení ľudia. Mávali, kričali, skandovali „Slovenskoooo“ a niektorí sa dokonca objímali. Len tak, cudzí ľudia medzi sebou, lebo aj oni boli Slovenskoooo. Dcérka sa prebudila, pozerala sa cez okno a nadšene sa chichúňala. Prenieslo sa to aj na mňa, mala som chuť tešiť sa a smiať a v duchu som dávala Edovi za pravdu, že hokej je naozaj zvláštna hra. Keď ju má človek rád, tak má akosi rád aj ostatných fanúšikov a radosť z víťazstva, tak tá dokáže narásť do neuveriteľných rozmerov celého mesta.

Neskôr motor auta naskočil a keď sme konečne prišli domov, muž nás obe objal a tancoval s nami po celom byte. Vôbec si nevšimol osem neprijatých hovorov na mobile a ja som na ne neupozorňovala, volania boli už zbytočné.

Keď Edo zomrel, moja prvá reakcia bola, že ako je to možné, že zomrel tak skoro.

„Mal už vyše deväťdesiat,“ pripomenul mi muž a mňa to prekvapilo, pretože som si pri ňom neuvedomovala, že by bol starý. Asi preto, že duševná mladosť nie je v tom, či človek ovláda súčasnú techniku a stíha tempo doby, ale v niečom celkom inom.

Na kare sa pila Edova slivovica a pozoruhodné bolo, že ju pili všetci, ešte aj zarytí abstinenti v rodine.