Hlavná výhoda prihodenia sa zaujímavej veci u človeka, ktorý vie aspoň trochu písať bezpochyby tkvie v tom, že tento človek dokáže pomerne vtipným spôsobom danú situáciu zachytiť a priniesť širšiemu publiku. A prečo by to človek vôbec robil? Dôvodov (rovnako ako mojich žlčníkových kameňov) môže byť plné kindervajíčko. Začínajúc od  pochválenia sa úspešným prežitím novinkou operačného charakteru, pokračujúc cez davy povzbudivých správ o tom, akých hrdinských úrovní daný človek dosahuje, a končiac pri neskonalej ľútosti o tom, ako sa zlé veci dejú dobrým ľuďom. Ale pekne poporiadku.

Kto ma pozná aspoň mierne, vie o mne poväčšine len pár vecí. Milujem ju-es-ej, viem písať, správam sa ako osemdesiatnik v tele tridsiatnika a mám fóbiu z lekárov, sestričiek, nemocníc. Ako teda príde relatívne sčítaný človek k nápadu dať si vybrať niečo zo svojho vnútra?

Všetko to začalo pred pol rokom prvým žlčníkovým záchvatom. Ten bol príjemný asi ako počúvanie politických debát v princípe na akejkoľvek rodinnej oslave a kulminoval návštevou pohotovosti. Nasledovala návšteva ultrazvuku, kde som sa naučil zopár nových vecí. V prvom rade ultrazvuk boľavého žlčníka dosahuje hladiny zábavy porovnateľné len s pozeraním originálneho slovenského stand-upu. Ďalej už dnes viem, že ísť na ultrazvuk bez uteráka je ohromná hlúposť. Nemáte sa totiž čím utrieť a skončíte mokrejší ako plavky plavčíčky na pláži pri Vojenskej Zotavovni v Zemplínskej Šírave. No a v neposlednom rade pochopíte, že dva kamene nájdené ultrazvukom (mnou poeticky pomenované Anton a Kamil) môžu pokojne v konečnom dôsledku byť iba vrcholkom pod ľadovcom sa skrývajúcej podprsenky.

Moje prvotné očakávania od operácie boli nasledovné: prežijem predoperačné vyšetrenia. Odpadnem raz pri odbere krvi. EKG mi problém nerobí, tam hádam neodpadnem. Odídem do nemocnice. Odpadnem znova pri zavádzaní tej onej, čo sa dáva do ruky. Uspia ma. Zobudím sa. Pustia ma domov. Ach, ako ďaleko to bolo od skutočnosti.

Do nemocnice ma po predchádzajúcej dohode prijali v stredu. Zobrali mi hneď krv (neodpadol som) urobili hala-bala EKG, ktoré z dôvodu mojej chlpatej brucho-hrude a preto odliepajúcich sa prísaviek malo rovnakú výpovednú hodnotu ako telefonické prieskumy o bambusových ponožkách. Predanesteziologické vyšetrenie zbehlo rovnako ako voda. Poobede mi pre istotu brali krv druhýkrát (neodpadol som), pretože niekto zabudol niečo zaškrtnúť. Ale bolo dobre. Televízny prijímač na izbe mi pomohol vysporiadať sa s nemožnosťou jesť a piť.

Deň operácie nastal nebadane. Ani neviem, aké bolo vonku počasie. Totiž život na oddelení 15A beží tak trochu inak ako vo vonkajšom okolitom svete. V okamihu mi nariadili vyzliecť sa, dať si sexy biele sťahovacie pančuchy a už ma milá sestrička tlačila do jamy lekárovej. Nervozita by sa dala krájať viac ako keď pani M. (rozumej manželke) naposledy meškala menštruácia (#tretiedieťanie). O to bizarnejšie vyznieva môj rozhovor s inou nádejnou sestričkou/doktorkou na predoperačnej izbe.

„Ale veď vy nemáte zavedenú kanylu!“
„Vážne?“ odpovedám nechápavo, pritom pri letmom pohľade na moju ruku je jasné, že tam fakt okrem chlpov nič nie je.
„No dajte sem. Bez nej vás nemajú ako uspať.“
Slečna berie čosi do rúk. Obraciam svoj pohľad inam. V ruke cítim ostrú bodavú bolesť. Ako keď vám niekto ihlicou na štrikovanie zoškrabáva zubný kameň v medzerách ústnych stoličiek.
„Tak skúsime znova.“
Opäť rovnaká bolesť. Slečna robí, čo môže, ale nejako jej to nejde. Po chvíľke nástroje odloží. Vzduchom cítim, že má slzy na krajíčku.
„Vy ste si kde nechali žily?“ pokúša sa odľahčiť situáciu a pichne ma po tretíkrát.
„Tak jedine doma.“
„Takéto ruky som ešte nevidela.“
„Ďakujem,“ poviem, lebo naozaj neviem, ako reagovať.

Odteraz už viem, že do štvorice všetko dobré. Operácia za mnou (neodpadol som). Budím sa na strašnú bolesť. Nostalgicky spomínam na časy, keď som pani M. rozprával o všetkom, čoho sa pri operácii bojím. Úplne logicky bol číslom dva na zozname strach z hadičiek vychádzajúcich zo spolubývajúcich na izbe. O čo väčšie bolo moje prekvapenie, keď som po pohľade na moje (po prvýkrát, a hlavne nútene) vyholené brucho a hruď, zbadal jednu hadičku vychádzajúcu z môjho vlastného vnútra (skoro som opakovane odpadol).

Nemyslieť na plastové veci vychádzajúceho z brucha mi pomáhal najmä spolubývajúci. Operácia a pobyt na nadštandardnej izbe dokážu totiž bez problémov skamarátiť aj dvoch úplne odlišných ľudí. Za tie dva dni ma toho tento milý policajt z Trebišova naučil celkom dosť. Napríklad ako od nočnej sestry popýtať ten správny liek proti bolesti a na spanie v jednom (a čo, že to bol opiát). Potom, že dať si dve hodiny po prebratí sa z anestézy silnú kávu a ísť zafajčiť nie je nič neobvyklé. No a v neposlednom rade bol bezodnou studnicou krvavých historiek, ktoré mi pod váhou okolností minulých hodín už vôbec nepripadali nechutné (neodpadol som).

Ale späť k veci. Celú noc pred prepustením mi chodili po rozume len dve myšlienky. Ako budem bez žlčníka tráviť tuky a ako mi dokážu tú hadičku lomeno drenáž vybrať von. Opýtať sa kohokoľvek erudovaného mi nebolo po vôli. So slepou neznalosťou toho, do čoho vlastne idem, som to dotiahol až sem, tak prečo pokúšať osud. Veď čo ak to bude bolieť a ja nebudem celú noc spať? Ale vážne. Jedine, že by tým skalpelom prešli nejako dovnútra a odrezali tie úchytové nitky? Veď uvidím ráno.

A že som vskutku uvidel. Sprvoti všetkých svätých (Michaela Jacksona, Leslieho Nielsena, ba aj Ayrtona Sennu), potom bolesť pomaly povolila a mne ostala v tele diera. Pol centimetrová diera. A čo, že sa mi zrastie sama. Čo ak mi do nej naprší? Ako potom zo mňa dostanú to vodu von? Budem ako Tom v tej časti, keď mu Jerry prepichol brucho vidlami a keď sa potom napil, voda z neho len tak striekala? Keď som ale tieto svoje obavy konfrontoval s pani M., len sa mi začala smiať. Niet nad trochu tvrdej lásky.

Chvalabohu ma na tretí deň pustili domov. Teraz už mám len stehy, ktoré bude potrebné vybrať. Brat vraveli, že jemu keď vyberali stehy, tak skoro odpadol. Sága sa preto ešte nekončí. Zajtra si ich idem nechať dať vybrať, tak držte palce, aby som neodpadol. Absolvoval som to až sem, tak teraz si predsa hanbu neurobím. Ozaj. Neviete, ako veľmi bolí vyberanie stehov z pupka? Alebo mi to radšej ani nehovorte.