Keď v polke januára vypľula vláda uznesenie o plošnom testovaní s odporúčaním pre väčšie firmy, nech si pretestujú svojich zamestnancov sami, potešila som sa. Nie preto, že som si našla záľubu v tom, ako sa mi niekto špára v nose tak hlboko, ako keby ma chcel cez nosnú dierku znásilniť. To pŕŕŕ. To sa mi vôbec nepáči, ale vydržím. Naša firma si však na konci minulého októbra testovala zamestnancov sama a ja som pri tom dobrovoľníčila s dvoma kolegyňami. Za dva dni sa otestovalo osem stoviek zamestnancov a rodinných príslušníkov. Testovanie malo pre mňa pridanú hodnotu dobrého pocitu.

Začínalo sa o šiestej, kedy dorazili zdravotníci, ktorí mali robiť pre našu firmu testovanie. Zložili sme sa v zasadačke, kde nás otestovali. Kým sa čakalo na výsledok, obliekali sme sa do mundúrov. Kto si nestihol dať kávu po raňajkách doma, mal na to posledné minúty. Potom niekoľko hodín nepiješ a necikáš, to len keď nevydržíš. Nasadené rukavice, štíty, kontrola našich testov a pome. Každá zapisovateľka dostane prázdny hárok s poradovými číslami, súčasne čísla na odovzdanie zdravoťákovi, jedno ostáva testovanému. Zároveň vypisuje certifikát, na ktorom zdravoťák vyznačí pozitív alebo negatív. Vtedy boli všetci negatív.

Evidovali sme prevažne kolegov, takže často sme začali zapisovať skôr, ako sme mrkli na občiansky. Občas sa stalo, že stŕpla ruka, vtedy v rámci uvoľnenia prehodíš slovo-dve s testovaným a keďže nie všetci dostali info, že zapisovateľky budú firemné kusy, občas niektorými mykne. Ty máš zas pocit, že podľa očí a hlasu ťa predsa musel poznať, tak si ideš svoje. Jemu po chvíli konečne dojde, kto si a srdečne sa rozosmeje. Ty sa rozosmeješ tiež, lebo si sa uistila, že ťa fakt nespoznal. Nevadí. Ide sa ďalej. Konečne obedová prestávka, testovanie sa prerušilo, všetko sa dezinfikuje, debatujeme.

„Jeden chlapík chcel vidieť obal od testu a dôkladne si ho čítal,“ čuduje sa zdravotník. Opisujeme mu ho, on pritakáva, že áno, tak vyzeral a my sa zvíjame od rehotu, lebo sme presne vedeli, o ktorého kolegu konšpirátora išlo.

Na konci dňa všetko kontrolujeme, zrátajú sa nepoužité testy, certifikáty, všetko musí sedieť. Akciu má pod palcom ženská, ktorá má vo firme na starosti požiarnu ochranu a naozaj lietala celý čas, ako keby jej horelo za pätami. Len dlhé vlasy za ňou viali. Udržiavala dobrú náladu, zdravoťáci boli tiež pohoďáci, večer ma klátila k zemi únava, ale dobre mi bolo. A pri januárovom plošáku som sa pre toto všetko znovu tešila na dobrovoľníčenie. 

Začínam svoj tretí dobrovoľnícky deň na raz možno historickom testovaní vytrvalého vírusu. Ráno ovsené vločky s medom, jablko, kávu nestíham. O šiestej ma testujú a kým sa obliekam, potvrdí mi zdravoťák, že som negatív. Usmievame sa a tak to bude ešte pár hodín. Ľudia prúdia dnu podľa časového harmonogramu, makáme ako naspídovaní čerti, šéfka požiarnička zisťuje, či niekomu niečo nechýba. Dostávam kávu, ktorú v priebehu pár minút hodím do seba. Po nej som ochotná makať hádam aj bez obeda.

Prví infikovaní prišli za sebou. Zistili sme to tak, keď odrazu nastal medzi zdravotníkmi čulý ruch. Uzavreli miestnosti a všetko vystriekali. Následne na to vystriekali tým sajrajtom aj nás a naše stolíky. Len čo sme si ich poutierali a zasadli za ne, netrvalo dlho a procedúra sa opäť zopakovala. Padne rozhodnutie ísť bez spoločnej obedovej prestávky, pre urýchlenie akcie sa bude obedovať na etapy. Rozhodla som sa, že budem až v poslednej, čakala som podľa časového harmonogramu príchod muža a syna.

Prvý ku mne prišiel muž s otázkou, či aj on mi musí ukázať občiansky a po ňom syn, ktorý tiež žartoval, že však som ho porodila, všetko o ňom musím vedieť. Nie, nevedela som o ňom všetko. Krátku dobu po tom, čo mi obaja zmizli z dosahu, nastal znovu ruch. Dvere sa uzavierali, všetko sa dezinfikovalo. Keď mali prísť na radu zapisovateľky, prišiel ku mne jeden zo zdravotníkov a oznámil mi, že syn je pozitívny. Šokovaná som tam len tak stála, kým sa mi ospravedlňoval, že z tohto dôvodu nemôžem pokračovať, musím si vyzliecť ochranný odev, rukavice a hodiť sa do biologického odpadu. Žartujem. Ja nemusím. Dostávam inštrukcie, čo všetko mám robiť v karanténe a zvykám si na nový stav.

Keď prídem domov, syn je už zavretý vo svojej izbe. Kričím na neho cez dvere, kde si, doriti, obstaral ten covid. Kričí naspäť, že však sedí doma na riti, študuje dištančne, pred pár dňami robil skúšku, čo neviem?! Ukončujem prudko intelektuálnu debatu naštvaná sama na seba. Viem, že nikam nechodí, len vynášať smeti a venčiť psa. Ak ten vírus nechytil cez počítač v rámci hypermodernej junior mutácie, tak ostávajú v hre len smetiaky a výťah. Zakričím, že ho mám rada aj s covidom. Smeje sa.

Odvtedy komunikujeme len takto, občas si zavoláme na mobil. Jedlo mu nechávam pred dvermi, ak potrebuje ísť na toaletu alebo do kúpeľne, robí to s ruškom na tvári. Nosí si so sebou vlastný uterák a osušku, ktorú má v izbe. Po svojom odchode dezinfikuje kľučky a kohútiky. Robíme všetky možné opatrenia, ale aj napriek tomu sa po troch dňoch objavuje u muža kašeľ a mňa začne ukrutne bolieť chrbát. Na ďalší deň sa nám obom objavuje mierne zvýšená teplota a sme unavení z neustáleho dodržiavania opatrení, z karantény, zo strachu a v skutočnosti z niečoho celkom iného, o čom sa bojíme nahlas hovoriť. Objednávame sa v sobotu na antigénové testovanie, ktoré organizuje bratislavský magistrát a prebieha v odstavenom trolejbuse.

Sme síce objednaní na určitú hodinu, ale upozornia nás, že je časový sklz pár minút kvôli dezinfekcii po pozitívnom. Niektorí si nahlas vzdychnú. Kontrolujem očami rad ľudí za mnou a v duchu sa im ospravedlňujem za to, že spôsobíme to isté. Už cestou domov dostávame očakávané správy, že sme pozitívni, a tak prvé, čo urobím po príchode, otváram synovu izbu a púšťam ho z vyhnanstva. Nevidela som ho päť dní a tak ho objímam a pozerám, že aký fešák z neho medzičasom vyrástol. Zakladáme si Covid family.

Zanedlho dostávame mail z magistrátu s ponúkanou možnosťou bezplatného pretestovania prostredníctvom štandard PCR testu a kloktacieho testu. Vzorka bude následne vyhodnotená na prítomnosť tzv. britskej mutácie vírusu, čím pomôžeme zistiť aktuálny podiel tejto mutácie na šírení vírusu. Moje dobrovoľnícke srdce zaplesalo. Kľudne nechám do seba štuchať, vykloktám, čo bude treba, keď to pomôže ostatným. Posielam kladnú odpoveď.

V pondelok sa telefonicky hlásime u našej lekárky, opisujeme príznaky. Muž si nahonobil za víkend suchý kašeľ, zvýšenú teplotu, únavu. Ja som si túto trojkombináciu prispôsobila svojim chúťkam a namiesto kašľu som si zvolila, že sa vyhádžem na chrbte tak odporne, že už len pohľad do zrkadla naň vyvolá vo mne pocit hnusu. Desiatky, možno stovky zapálených jebákov, ktoré som si, keďže boli na chrbte, nemohla vytláčať ako za starých dobrých čias dospievania zavretá v kúpeľni so svojou úchylkou. Toto bolo utrpenie najvyššieho rangu, vôbec som si na ne nedočiahla, strašne svrbeli a tak som hrabala naslepo ručičkami dozadu, nechtami som ich zachytávala a strhávala dole ako tapety zo steny. Doktorke som sa však priznávala s tým veľmi opatrne, aj keď jej hlas v telefóne znel tak pokojne, že možno keby som aj povedala, že mi narástli blany medzi prstami a spím dole hlavou ako netopier, nevyvediem ju z miery. Upokojila ma, že aj toto patrí medzi príznaky covidu. No prosím. Ten má ale škálu, to sa mu musí nechať. Keď mne a manželovi vypisuje PN-ku, prehodí, že v ten deň už na našu ulicu vypísala aspoň tri. Výťah a smetné koše ako vinníci dostávajú svoje pevné kontúry.

Volá mi pani z magistrátu a ponúka mi termín PCR testov, ktorý by mi najviac vyhovoval. Poteší ma toto gesto a v utorok doobeda absolvujeme testy. Samozrejme, že nás neprekvapí pozitívny výsledok, ale to, že chytáme trend a máme britskú mutáciu, pri spomenutí ktorej som sa doteraz vždy len dobre nasrala. Veď ako dlho trvalo, kým sa Británia odjebala z Európskej únie a odrazu šup, vracia sa v mutácii rýchlosťou blesku, boha jeho. Zvažujem tématické anglické raňajky a bojím sa ďalších dní.  

Neskôr pani z kancelárie primátora znovu zavolá, poďakuje za pomoc a súčasne nás poprosí, aby sme o tom britskom dovoze dodatočne informovali svoju lekárku. Ak som doteraz nevedela, aký je Vallo primátor, dnes už viem. Pozerám si aj stránky, na ktorých zrozumiteľne komunikuje s obyvateľmi mesta o svojich zámeroch. V médiach vychádza oficiálna správa o tom, že na aj keď malej vzorke ľudí, ale zodpovedajúcej diverzite spoločnosti, čiže z rôznych mestských častí, rôzneho veku, sa potvrdila v hlavnom meste prevažujúca britská mutácia. Jupííííí, aj ja som bola tá vzorka.

V čase, keď toto píšem, máme zrejme to najhoršie za sebou. Zmizli teploty, stráca sa telesná únava, kašeľ, len jebáky sa vytrvalo držia na chrbte. Asi si požičiam od syna dajakú gebuzinu na ne, aj keď tie moje nie sú z dospievania. Videla som hromadu seriálov na streamovacích kanáloch, niektoré také, že som sa pri nich cítila ako po údere roxorovou tyčou rovno medzi oči, že wtf, čo to práve pozerám? Ale pozerala som ďalej, čo ma utvrdilo v tom, že nie som ešte celkom zdravá. Začínam však podozrivo preklikávať v ponuke seriálov a to je dobré znamenie.

Čo povedať na záver? Prekvapilo ma, koľko ľudí mi ponúklo pomoc, či už s nákupom alebo s čímkoľvek, čo by som potrebovala. Každý deň nás blízki kontrolovali, ako sa máme, či je všetko v poriadku. To bolo niečo, čo mi vždy nahnalo slzy. Je šťastie, že máme takých ľudí okolo seba. Je šťastie, že sme vyfasovali pomerne ľahký priebeh a súcitím s každým, kto prežil alebo prežíva horší. Viem totiž, že to nezávisí od toho, či niekto zanedbal alebo aktívne robí šport, napcháva sa vitamínmi alebo klobásami. Táto choroba je nevyspyteľná ako ženská. Ba ešte horšia ako ženská. S touto nijako nevyjebeš.