„Lidi si myslej, že věděj, čo v životě chtěj, ale většinou to nevědej. Ale vobčas to i tak dostanou, dyž maj štěstí.“ /Mc Carthy: Tahle země není pro stari lidi/

 

Predstavujem si krajinu, v ktorej umierajú starí ľudia, že v nej stále fúka vietor, naráža do stromov, do budov, v kotline uprostred hôr sa otočí ako pri roztopašnom tangu. Prúd vetra nesie tisícky duší, ktoré krajinu opúšťajú, niekam do inej dimenzie. Mohutné prúdenie duší, nekonečne dlhý pochod smrti.

„Myslím, že som mal v zime koronu. Pár dní to bolo husté, skoro mi to odpálilo pľúca, ale v pohode som to dal,“ machruje mladý muž. Čaká na prepúšťaciu správu z nášho oddelenia a tvári sa, že svet je pre neho gombička.

„A viete, k čomu slúžia pľúca?“ pýtam sa ho, kým vypisujem potrebné údaje.

„K čomu?“

„Udržujú vás pri živote,“ poviem. Konečne stíchne a ja dopíšem v kľude správu.

Keď prišla korona a nemocnice sa pripravovali na haldy pacientov, znechucovali ma podobní ľudia. Vo svojom egocentrickom vnímaní sveta utvrdzovali samých seba v tom, že starých ľudí je už priveľa a tak korona nie je nič vážne. Ako keby táto Zem nebola aj pre starých. Priveľa tu je len hlupákov.

Sprvu som sa pri ich rečiach rozhorela ako špirála na sporáku. Vzápätí na to som zavrela prívod zlosti, špirála vychladla. Ako lekárka som sa naučila vytesňovať všetky emócie, aby som sa dokázala vysporiadať s danou situáciou. Nechcelo sa mi vstupovať s nimi do diskusie a apelovať na to, že majú starých rodičov, mi prišlo zbytočné. Ako povedal jeden komik, odstráňme z fľašky bielidla upozornenie, že sa to nesmie za žiadnych okolností piť a až potom pustime ľudí k voľbám. Apropó, voľby. Prvýkrát som nedokázala k nim ísť. Ficovu mafiu som už nechcela a nové, čo sa ponúkalo, ma neoslovilo. Voliť niekoho len preto, že hejtuje to staré, mi neprišlo nápadité. A potom, je tu taká vec… Keď som si zadala do google jeho meno a šašo, tak vybehlo celkom slušné šaškovanie na premiéra. Mad Mat sa napriek tomu ním stal.

A s novým premiérom prišla nová choroba. Áno, ten cynický tón som si mohla odpustiť. V marci však boli lekári v prvej línii. V apríli boli lekári stále v prvej línii. V máji som jedla májovú brindzu, lebo mi mäkol už aj mozog z vyčerpania a áno, Mad Mat, ťahala som služby v nemocnici a bála sa o kolegov v prvej línii. Ty si uverejňoval na fejsbuku jahody z vlastnej záhradky, robil tlačovky a odporúčal ľuďom sedieť doma. A mne sa odjakživa páčil len Pellegrini. Nešaškoval, mal jamky na lícach a mne bolo fakt jedno, či klame alebo nie, pretože od politika pravdu aj tak nikto nečaká.

Zas som sa príliš rozohnila na to, že politiku už nesledujem a na informáciu, že sa do našej nemocnice chystá sám premiér, som reagovala na porade ako jediná bez híkania a nadšenia ako sestričky. Len som sa spýtala, že keď nemáme psychiatrické oddelenie, tak kde ho dáme? Videla som v očiach ostatných pohoršenie a jedna zo sestier nahlas vyprskla.

„Prepáčte, že ruším. Zrejme som zablúdil,“ ozvalo sa za mojim chrbtom. Mykla som sa od prekvapenia. Nikoho som už nečakala.

Obrátila som sa k mužovi v rúške, ktorý stál v otvorených dverách a zvedavo si ma obzeral. Podobal sa na toho nášho šaša, ale bolo jasné, že to nemohol byť on. Jednak sme ho tu dnes nečakali a okrem toho, tento muž mal poriadnu dávku sexepílu. Pod lekárskym plášťom sa črtalo perfektné pevné telo, rúško obopínalo sexi mužskú sánku a najviac ma zaujali jeho modré oči. Išla z nich neskutočne príjemná energia. Ako ma nimi vytrvalo pozoroval, cítila som, ako mi od vzrušenia nabiehajú na krk tie prekliate červené fľaky.

„Vy ste asi ten stážista, že? Prišli ste vhod, budem vás potrebovať,“ povedala som rázne a snažila som sa upratať náhly zmätok v hlave.

„Volám sa Michal Brežný, ale stačí Michal. A som vám plne k dispozícii.“ Napriek rúške bolo jasné, že sa usmieva. Aj ja som sa usmiala.

„Ja som Hana. Pacientka z dvojky, staršia pani s vertigom, sa opakovane sťažovala, že ju neviem tak hodiť o posteľ, ako to robí pán doktor,“ vysvetľovala som mu situáciu.

„Si robíte srandu?“ zasmial sa.

„Nie, pán kolega. Len som situáciu trochu slovne upravila, aby som vás pobavila. Ale dobre viete, že vzhľadom na tekutinu v strednom uchu sa v praxi manévre so špecifickými úkonmi vždy perfektne osvedčili a ja fakt neviem, ako dával pacientku na lôžko pán doktor, lebo ja som presvedčená, že to robím rovnako. Dobre, možno nemám toľko sily, aby som ten manéver tak zvládla, ale jej ponosovanie ma dosť zamrzelo,“ vysvetľovala som mu, aby si nemyslel, že som úplná trúba, aj keď som určite tak vyzerala, keď som stále na neho hlúpo civela.

„Milá kolegyňa, zabavil som sa, ale samozrejme, že vám rád s pacientkou pomôžem.“ Slová sprevádzal zdvorilým úklonom hlavy. Spokojne som prikývla.

„Možno by sme si však predtým mohli dať spolu kávu, čo poviete? Porozprávate mi pri nej, čo všetko ma tu čaká. Môžem vás na ňu pozvať?“ spýtal sa ma.

Dodnes nechápem, ako sa vtedy vedela taká plachá osôbka ako ja, zmobilizovať k tomu, aby som mu ponúkla, že mu kávu radšej uvarím v mojej doktorskej izbe. Povedala som mu, že dole nemajú ktovieakú kávu a ja som od jednej vďačnej pacientky dostala takú, akú on určite nepil. Hneď uhádol, že pôjde o cibetkovú.

Kým som ju varila, zabávala som ho historkami z oddelenia a aj keď on hovoril málo, dokázal vo mne vzbudiť radosť zo zanieteného poslucháča, akým bol. Obvykle som za šedú myš a moje okolie by ma nikdy neoznačilo za zábavnú. On sa ale zjavne bavil.

Položila som na stolík šálky s kávou a navrhla tykanie. Súhlasil a povedal, že si ide dať rúško dole a nemám sa zľaknúť, pretože si ho vraj veľmi často mýlia s premiérom.

„Ja som si to všimla, aj keď si mal rúško… No do pekla horúceho!“

Tá podoba mi vyrazila dych. Určite tam bol nejaký rozdiel, ale ako som spomínala, politické dianie vôbec nesledujem a tak nemám Mad Mata napozeraného. Takto som vnímala Michala ako dokonalého dvojníka a čo ma veľmi prekvapilo, že napriek mojej averzii na premiéra na mňa jeho dvojča pôsobilo opačne. Topila som sa ako jarný sneh.

„Politici vraj často využívajú svojich dvojníkov. Ešte zistím, o aký pracovný úväzok ide a či to môžem vykonávať aj popri práci lekára,“ uvažoval nahlas.

„Aké to je, keď sa človek podobá na známy ksicht?“ zvedavo som sa vypytovala a Michal mi porozprával svoje zábavné storky. Chvíľami som mala pocit, že si vymýšľa. Ale postupne ma celkom opantal šarmom a zmyselnosťou, ktorá z neho vyžarovala a verila som mu každé slovo. Pristihla som sa, ako mu pozerám na ruky, v ktorých držal šálku a predstavujem si, ako ma nimi chytí za zadok a pritlačí k sebe.

„Takže podoba s premiérom mi prináša do života kopec srandy. Ale som rád, že ním nie som. Obzvlášť teraz, keď vidím, že ty ho nemusíš,“ žmurkol na mňa.

„Je to šašo,“ vyletelo zo mňa úprimne. Michal sa uškrnul.

„Nezamyslela si sa nad rolou šaša? Radcovia kráľovi radili tak, aby to vyhovovalo im a často klamali. Šašo bol ten, ktorý kráľovi hovoril pravdu.“

„Michal, s pravdou na mňa nechoď. O tú ide málokedy. A Mad Mat by nemal už byť za šaša, keď sme ho korunovali,“ povedala som prísne. Zaznelo to ako ortieľ smrti.

Pozrel sa prekvapene na mňa, potom zaklonil hlavu a rozosmial sa čudným hrdelným smiechom, takým nákazlivým a čistým, že som sa musela zasmiať aj ja.

„Radšej zábavný kráľ ako falošný tragéd. Ale kašlime na neho, veď má, čo chcel. Napríklad ja po večeroch píšem poviedky. Do každej, či chceš alebo nie, dáš kúsok zo seba. Malý zraniteľný kúsok. Možno ten, o ktorom nemá nik šajnu. Začnú ťa kritizovať, anonymne napádať a ublížia ti viac, než tušia. Vtedy si poviem, tak ti treba, Michal, nestačí ti liečiť ľudí? To isté platí pre snaživého politika. Začne makať pre akési smiešne blaho ľudí a aj tak sa im nikdy nezavďačí. Ak je sviňa, ustojí čokoľvek, ak nie, berie na seba riziko, že musí vedieť kadečo rozchodiť.“

Keď sme dopili kávu, poďakoval mi za ňu a ospravedlnil sa, že musí odísť, ale určite sa ešte uvidíme. Dodnes sme sa nevideli, Mad Mat. Možno to mám trest za to, že som ťa nespoznala.

Keď sme si vtedy podali na rozlúčku ruku, mal ju horúcejšiu ako ja. Len čo odišiel, zastavila sa za mnou sestrička s klebetou, že premiér tajne navštívil našu nemocnicu, má tu hospitalizovaného priateľa. Táto informácia ma úplne rozhodila a okamžite som mu napísala cez fejsbúk: „Pán premiér, viete o tom, že máte dvojníka Michala Brežného?“ Pridala som smajlíka. Odpísal mi až po pár hodinách. Vlastne mi poslal len smajlíka. Ani neviem, prečo ma to tak veľmi zranilo. Už som mu viac nenapísala.

V noci, keď som nemohla spať a cítila som sa osamelo, chcela som byť aspoň príčinou niečoho. Čítala som si jeho statusy a čakala v nich zmienku o sebe. Márne.

Nikdy som sa nechcela tak slepo, hlúpo zamilovať. Prišlo mi to vždy smiešne, hodiace sa viac ku študentom, ktorými ešte kmášu hormóny. Nakoniec sa mi to stalo. Ako keď príde nečakaná búrka. Neviete, čo s ňou. Sedíte doma a pozeráte sa cez okno. Sedím na poradách a keď príde reč na politikov, vždy sa pri jeho mene zatvárim, že ho stále nemusím. Občas niečo opovržlivo prehodím a vtedy mám pocit, ako keby som rozbila jeho obraz na tisíc kúskov a tie sa mi plazili po krvnom obehu, pichali a pálili, nekontrolovateľná bolesť. Viem, že mi neostáva nič iné ako prečkať búrku. Tak ako musí človek prečkať v živote veľa nezmyselných emócií, vzťahov a keď to prejde, tak si potom môže len povedať, že stalo sa, no a čo?!

 

PS: Venované tej, ktorej meno je posledné slovo tretej vety tohto možno vymysleného príbehu.