„Hana, vraj si vyriešila nedostatok respirátorov pri dramatickom náraste pandémie,“ obrátil sa ku mne doktor Srvátka.
„Napadlo mi to, keď som sledovala seriál Príbeh služobníčky...“
„To je o zdravotných sestrách? Priliehavý názov,“ pokýval uznanlivo hlavou.
„Nie je to seriál z nemocnice, ale to nie je podstatné. Vždy, keď jedna zo služobníčok rodí, ostatné sa okolo nej zhromaždia a zborovo ju povzbudzujú: „Dýchaj, dýchaj, dýchaj...“ Niečo podobné by sme mohli ponúknuť všetkým, ktorí preferujú alternatívne spôsoby medicíny.“
Doktor Srvátka sa rozosmial.
„Vždy sa mi páčil tvoj prístup k životu, Hana. Nezabudni, prosím, že dnes sa tu má zastaviť niekto z blízkeho okruhu premiérových ľudí na gastroenterologické vyšetrenie. Viem, žartovala si na porade, že niekto nemá na premiérove reči žalúdok. Ten človek sa však môže zastaviť aj na iných oddeleniach, máme mu vyjsť v ústrety.“
„Nevolá sa náhodou Michal Brežný a nie je jeho dvojníkom? Lebo s jedným takým som už mala tú česť,“ naštvaná som reagovala.
„Nie, bude to žena. Čím ťa nahneval ten dvojník? Zdá sa mi to len, že si sa citovo príliš angažovala?“
„Drahý kolega, zdôveruješ sa mi ty so svojim citovým životom? Tak prečo čakáš, že ja sa ti budem? Nemám rada, keď si moji dlhoroční kolegovia myslia, že okrem mojej fyzickej prítomnosti na pracovisku majú právo aj na môj vnútorný svet.“
„Reaguješ podráždene,“ skonštatoval spokojne a mne bolo jasné, ako si odpovedal na svoje otázky.
Prudko som sa otočila a vybehla z dverí. Na chodbe som narazila do štítu, za ktorým sa usmievala známa tvár tlmočníčky do posunkovej reči. Spoznala som ju okamžite. Kým som premýšľala a prehrabovala som sa medzi prstami, že ktorými ju pozdravím, prehovorila:
„Prosím vás, kde nájdem doktorku...“
Mykla som sa. Asi som podvedome očakávala, že tlmočníčky do posunkovej reči musia byť nemé. V šoku som takmer prepočula svoje meno.
„To som ja,“ povedala som a ukazovákom som horlivo označila seba. Obe sme sa na tom zasmiali.
„Poznám vás z telky,“ priznala som sa.
„To veľa ľudí,“ prikývla.
„Ako vám môžem pomôcť?“
„Mne pomôžu na gastroenterologickom, aspoň dúfam. Vás hľadám preto, lebo mám pre vás dôverný odkaz. Je to vlastne prosba o stretnutie.“
„Od koho? Nie, prosím, nevyslovte jeho meno. Skúste ho v posunkovej reči.“
Zasmiala sa a položila si tri prsty na dlaň obrátenú smerom von. Písmeno M znázornené prstami som dokázala identifikovať.
„Čo tá dlaň?“ vyzvedala som.
„Tento posunok znamená dôkaz. Kto myslíte, že sa vždy pachtil za dôkazmi?“
„Kedy a kde?“ dychtivo som sa spýtala tlmočníčky.
„Príde sem za necelú hodinu. Zamaskovaný ako kukláč. Mám inštrukcie zaviesť ho k vám na miesto, ktoré si určíte vy sama.“
„Vyšetrovňa na dvojke. Nechcem, aby sme sa schovávali,“ povedala som nekompromisne.
„Vaše rozhodnutie. Mne je to jedno, vybavila som len odkaz a odchádzam s čistým štítom,“ zažartovala a otočila sa. Niekde buchli dvere.
„Haló, pani zváračka, kamže kam? Ešte som sa chcela niečo spýtať,“ snažila som sa vtipkovať aj ja.
„Zváračka?“ zopakovala a potom mi ukázala veľmi jasný posunok prostredníkom.
„Tak mi to prepáčte, chcela som byť za vtipnú. Prezraďte mi, aký je? Ste s ním často na tlačovkách, tak ho musíte poznať,“ zaprosila som.
„Keď si vás obľúbi a má vás rád, nie je v tom nič postranné. Začne vám dôverovať a nehľadá žiaden úskok, povedala by som, že je to taká čistá duša. Nepoznám okrem neho nikoho tak priehľadného, príliš dobrého pre svet špinavostí, do ktorého sa dostal. Ale to je len moje, možno subjektívne hodnotenie,“ povedala a položila si zovretú päsť na srdce.
„Jasné, veď ako inak by ste mohli o ňom hovoriť, ako v dobrom,“ zasmiala som sa pochybovačne. Štít sa pohol a čudne zaleskol.
„Pozrite, môj otec bol celý život učiteľ. Mal rád decká a nepochyboval, že jeho miesto je pri nich v škole. Keď začne v spoločnosti hovoriť o tom, ako ich učil rozlišovať zlo a dobro, ľudia sa väčšinou usmievajú a myslia si svoje. On však nikdy o tých veciach nepochyboval. To učil tie decká a takisto aj mňa. Keď za ním prídem, nájdem ho v záhrade. Odstrihne mi z viniča ťažké strapce hrozna, posťažuje sa na nerodiacu jabloň. Nerád pozerá televíziu, lebo po tej záplave dezinformácií sa mu zle spáva, budí sa a premýšľa, čo bude ďalej so záhradou a s deťmi, z ktorých vyrástli dôležití ustaraní ľudia. Som rada, že ma naučil všetko. Okrem posunkovej reči, pretože v našej rodine nie je nik ani nemý, ani hluchý.“
Keď dorozprávala, spoza môjho chrbta ju pozdravil kolega Srvátka. Uvedomila som si, že to on vyšiel z dverí, ktoré pred chvíľou buchli. Ona mu však len mlčky kývla hlavou a odišla.
„Melodramatické. Skoro som si cvrkol. Hádam správne, že to takto chválila nášho Matelka?“ spýtal sa posmešne a keďže si opäť vedel správne sám odpovedať, pokračoval:
„Takto, moja zlatá. Ak sa s ním chceš stretnúť ako s politikom, tak ťa varujem dopredu, nič mu never. Ak sa chceš s ním stretnúť ako s chlapom, varovanie platí. Je ženatý, nič mu never.“
„Mám sa s nim stretnúť ako s pacientom,“ zaklamala som.
„Tak pacient to teda je,“ hodil rukou Srvátka a zmizol na toaletách.
Mala som hodinu na to, aby som skonsolidovala myseľ a upravila zovňajšok. Nakoniec som zovňajšku venovala väčšinu času, myseľ sa aj tak nedala upokojiť. Prešla som si celé oddelenie, skontrolovala pacientov a zastavila sa v kuchynke, kde som odložila mobil na chladničku. Až potom som sa presunula na vyšetrovňu, kde stál v pozore pred sestričkou muž celý v čiernom, na hlave kukla.
„Čaká na vás pacient s vertigom, pani doktorka,“ oznámila mi horlivo.
„Môžem vás poprosiť, či by ste mi nepriniesli mobil? Zabudla som si ho zrejme v kuchynke. Skúste sa pozrieť na stôl alebo na chladničku,“ otočila som sa k sestričke.
Len čo sa za ňou zavreli dvere, vyzvala som ho, aby si dal dole kuklu. Zasmial sa a zložil si ju. Prvýkrát som ho videla bez rúška. Zvláštny pocit intimity. Podlamovali sa mi kolená.
„Takže máte vertigo. Točí sa vám hlava?“ spýtala som sa ho stroho udržujúc si od neho odstup.
„Keď sa na vás pozerám, tak ešte viac.“
„Dám vám urobiť vyšetrenie na chrbticu. Môže to byť od krčnej.“
„Čo keď nemám chrbtovú kosť?“
„Ako si teda predstavujete vyšetrenie?“
„Nechcete ma hodiť o posteľ ako tú pacientku z dvojky, čo ste navrhovali Michalovi Brežnému.“
„Tomu dvojníkovi? Takže predsa len máte dvojníka?“
„Dobre viete, že keby som mal dvojníka, tak ten by šiel určite radšej na plastickú operáciu.“
„Takže boli ste to vtedy vy, Igor...“
„Pssssst, nemenovať,“ zaškeril sa.
„Vyzlečte sa,“ prikázala som mu.
„Tu? Vo vyšetrovni?“ vytreštil na mňa tie svoje modráky.
„Kde inde vás mám vyšetriť? Tu sa pacienti bežne vyzliekajú. Stačí do pol pása. Za chvíľu príde sestrička. A nasaďte si, prosím, rúško. Tu nie ste na svadbe v Hanušovciach.“
„Ale no tak. Váš brat bol ku mne oveľa prívetivejší. Zastavil som sa na bryndzové halušky na jeho salaši. Má krásne stádo oviec.“
„Nehovorte. Hádam ste sa do nejakej z nich nezamilovali?!“
So smiechom sa vyzliekol do pol pása a sadol si oproti mne. Podišla som k nemu, vytiahla fonendoskop a priložila mu ho na hrudník. Počula som tlkot jeho srdca. Prstami som sa zľahka dotkla jeho pliec, ale hneď som ich dala dole, aby si nevšimol, ako sa mi chvejú. Bola som plná zvukov jeho srdca, ako keby som ho mala v hlave.
Buchli dvere a dnu sa vrútila sestrička mávajúc mojim mobilom.
„Bol na chladničke, pani doktorka. A kruci...“ vytreštila oči. „Však tento tu sa podobá na Matelka, nemám pravdu? Preboha, ako s tým môžete žiť?“
„Nemôžem. Po tom, čo ma pani doktorka vylieči z vertiga, tak sa objednám na plastickú operáciu,“ povedal a bolo mi jasné, ako sa pod rúškom uškŕňa.
„Mne sa zdalo hneď, že aj hlas máte podobný a teraz táto podoba. Určite to nie ste vy, pán premiér?“ ubezpečovala sa tá nešťastná stvora.
„Nie som to ja, to mi môžete veriť,“ prikývol a chcel ešte niečo dodať, keď mu zazvonil mobil.
Keď ho zdvihol, tak bolo v tichu vyšetrovne počuť hlas tlmočníčky do posunkovej reči.
„Michal Brežný, počuješ ma? Musíš sa vrátiť na stanovisko, šéf ťa zháňa.“
„Už utekám,“ povedal muž a chvatom sa začal obliekať. Mal naučené rýchle pohyby, takže kým sme sa spamätali, stál pred nami znovu zakuklený a pratal sa k dverám.
„Dík za vyšetrenie, zastavím sa tu ešte niekedy, teraz musím bežať,“ povedal medzi dverami. Keď sa za ním zabuchli, tak sme si uvedomili, že sa s nami ani nerozlúčil.
„Chrapúň to bol,“ povedala nadurdene sestrička a ja som smutne prikývla.
