Snívalo sa mi, že ho fackám. Normálne mu dávam facky sprava, zľava, on vystrašený kričí, vyvaľuje na mňa oči. Keď má líca ako moje obľúbené paradajky Brioso, tak sa zasmejem a poviem mu, že keď sa mu zdalo, že celý svet smrdí ako jedno veľké hovno, mal sa vtedy pozrieť, či sa neosral. Doriti, bojím sa, že môj sen sa stane realitou. Lebo dejú sa veci, o ktorých sa nám predtým ani nesnívalo.

 

Ľudia konečne prestali na koronu umierať v hojnom počte, tabuľky s číslami obetí a hospitalizovaných doplnili čísla očkovaných, mnohí sa vyvalili do ulíc ako pažravé kobylky. Vedeli ste, že cvrlikajú prednými krídlami, ktoré trú jedno o druhé? Mám ten príjemný zvuk teplých dní rada a keď sa prechádzam po lúke, doslova naň striehnem. Len čo sa zľahka rozozvučí pomedzi steblá tráv, chvejem sa s nimi. Zvuk nie je rovnaký, každý má inú výšku tónu, čo znamená, že každá kobylka môže mať svoj názor.

Ľudia svoje názory naliehavo cvrlikajú všade, kde sa dá, lebo sú presvedčení o svojej jedinečnosti, sú otravní a hluční. Už nevládzem počúvať ich pravdy, konšpirácie, nadávky, bolia ma z nich uši. Chcem ísť čo najskôr domov, skončila mi služba.

„Amíci majú novú milionárku, covidovú. Milióny má z očkovacej lotérie,“ smeje sa doktor Srvátka.

„Je mi to fuk,“ poviem a chcem za sebou zavrieť dvere. Vloží mi do nich nohu.

„Hľadal ťa tu nejaký kukláč. Michal sa volal. Michal Brežný,“ povedal mi odrazu vážnym hlasom.

Znervóznela som. To meno ma berie. Naučila som sa ho oddeľovať od jeho dvojníka, ktorý sa politicky čoraz viac zhovaďuje.

„Nenechal mi tu nejaký odkaz?“ spýtala som sa a rukami som sa tak tuho pridržala zárubne, až mi hánky zbeleli.

„Nenechal. Vyzeral zúfalý. Však mu zavolaj,“ povedal a mrkol na mňa.

„Nie je to také jednoduché, kolega.“

Takmer s plačom som vybehla z miestnosti. Najradšej by som utiekla do polí, ľahla si na lúku a počúvala cvrlikanie kobyliek.

Cestou do podzemnej garáže som si všimla tmavú postavu za stĺpom, pri ktorom som parkovala. Len čo som prišla k autu, muž vykročil ku mne.

„Bože môj, kto vlastne si?!“ hlesla som pri pohľade na známu tvár.

„Hana, prosím ťa, chvíľu ma počúvaj a skús mi dôverovať. To ja som bol s tebou, keď si si ma prvýkrát pomýlila so stážistom a potom si ma pozvala na kávu. Aj druhýkrát som to bol ja, ten pri vyšetrení vertigo, keď tu bola aj tlmočníčka do posunkovej reči. Celý čas som to bola ja, Michal, ver mi. Keby to bol Mad Mat, všetko by to prebiehalo inak, už ho poznám dobre,“ zasmial sa, ale v jeho hlase som zachytila smútok, možno aj strach?

„Vie, kde si?“ premkla ma neblahá predtucha.

„Sadni si do auta, ja pôjdem dozadu a budem ťa navigovať, kadiaľ máš ísť. Tento večer bude viac ako zaujímavý. Bude to šialená jazda, ale dúfam, že ju zvládneš v pohode,“ povedal a ja som ho okamžite poslúchla.

Cesta bola takmer prázdna, takže sme sa rýchle dostali k cieľu. Obrovská budova, z ktorej bolo zrejmé, že sú to opustené sklady. Zaparkovala som pri zadnom vchode, aby nás od ulice nik nevidel. Vošli sme dovnútra a nekonečným schodiskom zostúpili do pivnice. Vlhké steny, zatuchnutý vzduch, šero. Ozvena našich krokov. Pripomínalo mi to scény z hororových filmov, roztriasli sa mi ruky. Na konci chodby otvoril ťažké kovové dvere, na ktorých bolo kriedou napísané ZPH. Za nimi miestnosť s posteľou, stolom a stoličkou, vedrom s vodou a mužom stočeným na zemi do klbka. Ruky, aj nohy mal zviazané povrazom.

„Kto to je?“

Bola som sprvu veľmi nervózna, ale potom som sa ukľudnila. Aj keby to bol niekto nebezpečný, ležal spútaný bezmocne na podlahe.

„Jeden nedocenený človek,“ ozvalo sa to ľudské klbko a po chvíli hmýrenia sa ukázala tvár. Mala výraz ublíženého pyšného človeka.

„Panebože!“

„Skúsim byť teraz vtipný. Až takto ma netreba oslovovať, ale vážim si to,“ zasmial sa väzeň.

„Myslela som si, že ste niekde s mačiakom na materinej dúške.“

„Tam som aj bol, kým ma môj dvojník neuväznil. Je posadnutý žiarlivosťou na mňa. Jedno veľké hovno, ktoré malo to šťastie, že sa na mňa podobá,“ opovržlivo precedil cez zuby.

Ich fyzická podoba bola naozaj neskutočná. Zapochybovala som o Michalových tvrdeniach a mimovoľne som si vzdychla. Obrátila som sa ku nemu, aby mi celú situáciu vysvetlil a upokojil ma, ale ten stál a apaticky na neho civel. Ako keby z neho odrazu vyprchala všetka odvaha.

„Kto bol teda celý čas so mnou?“ spýtala som sa neisto. 

„To ja som bol s tebou,“ zastenal Mad Mat zo zeme.

Prečo sa to stalo zrovna mne? Ako mám vedieť, kde je pravda? Muž vedľa mňa sa konečne prebral z letargie a začal revať na celú miestnosť.

„Ty zbabelé psychopatické hovno, už konečne prestaň! Nevidíš, že ju len mätieš? Vieš, čo ti urobím? Hodím ťa do skutočného väzenia a nakecám všetkým, že si pedofil. Ostatní väzni budú na tebe jazdiť, kopať ťa do slabín, strkať ti do zadku vtákov veľkých ako baklažán. Budeš mať v ňom takú veľkú dieru, že ti do nej bude môcť Hana vopchať obe ruky zopäté k modlitbe. Ale modliť sa budeš ty!“

„Prestaň, Michal!“ počula som sa kričať. „Prečo mu to robíš?“

„A prečo nie? Možno sa mu to bude páčiť mať obrovskú dieru v zadku, okolo ktorej by sa zlietali muchy a obdivovali ju. Bzučali by v nemom úžase presne tak, ako to on má rád. Aspoň jeho riť bude stredobodom pozornosti, určite bude z toho vzrušený. Všetko sa bude točiť okolo jeho zadku. Histrióni to takto majú radi.“

Podišla som k Michalovi, schmatla ho za hlavu tak, že som mu oboma rukami pridržiavala uši a ako som ťahala za ne, triasla som mu celou hlavou ako moja babina starou hruškou.

„Michaaaaal, Michaaaal,“ volala som zúfalo na neho.

Hlava v mojich rukách začala plakať. Stenala ako pominutá a zavierala oči.

„Vieš, čo som mu chcel urobiť, Hana? Nasrať mu do jedla. Tak ako on nasral na to, čo sme mu počas volieb dali ako na podnose. Seba samých, svoje sny v lepšiu budúcnosť. Ak by sa chcel najesť, musel by zožrať aj hovná, tak ako sme ich museli žrať celý čas my. Veď my sme ich žrali, chápeš, Hana? My sme ich žrali!“

Hlas sa mu zlomil, začal vzlykať ako pominutý. Jeho hlava mi oťažela v rukách.

„Upokoj sa, Michal, prosím ťa, upokoj sa. Veď je to všetko celkom bizarné. Celá politika je o hovne. Načo do nej pridávať ďalšie,“ neubránila som sa irónií a spomenula som si na svoj sen.

Michal bol dlho ticho, len tak vzlykal, slzy mu tiekli a potom sa smutne ozval.

„Prestaň, myslíš, že jemu na tebe záleží? Možno by mu viac záležalo na tvojom hovne, pretože by sa nemohol kvôli nemu poriadne nažrať.“

Niečo sa vo mne zlomilo. Ako keď sa pokazia staré spoľahlivé hodiny. Rupne v nich, zadrnčí to, zvuk pokazených hodín cítite v ušiach ako vlastný tep srdca, ktoré prestáva pravidelne pre vás pracovať, vypovedá vám poslušnosť a vy viete, že sa potrebujete nadýchnuť. Potrebujete byť sám sebou, byť sám so sebou a so svojimi myšlienkami na to, že môže to byť aj celkom inak. Potrebujete pokoj. Boží mier. Zmier s Bohom a so sebou. Najradšej by ste si ostrým skalpelom rozrezali hrudník, vytiahli to zúbožené srdce vonku a dívali sa naň, pretože len na ňom záleží. Na tom, aby prežilo.

„Všetko sa dá vyriešiť aj úplne inak,“ povedala som kľudne a hladila som tú nešťastnú hlavu v mojich rukách, hlavu mykajúcu sa hore-dole v posledných záchvatoch hnevu.

„Ale ako, povedz, ako?“

„Pokojne. Odviaž ho, pusti ho na slobodu. Možno ten chudák ani netušil, ako všetkým ubližuje. Že najprv dá nádej, ako môže byť svet spravodlivý a vzápätí na to ju šmahom ruky vezme."

„Nerozumiem ti, ale si lekárka, určite vieš, čo treba...“ zmätene sa na mňa pozeral.

„On aj tak nerozumie ničomu, čo sa udialo. Má svoj svet. Pripomína mi to jedného chlapca, čo som raz mala v ambulancii. Bol závislý na sociálnych sieťach, na tom, čo mu písali úplne cudzí ľudia, ktorých považoval za priateľov. Bavil ich historkami zo svojho života, vtipnými bonmotmi a on fakt veril tomu, že má hromadu priateľov. Jedného dňa ochorel a dostal sa do mojej ambulancie, kde mi šokovaný rozprával o tom, ako čakal, že sa po pár dňoch začnú jeho priatelia pýtať, prečo tak dlho nič nenapísal, či sa mu niečo nestalo. Ale nikto sa o neho nezaujímal. Neboli to žiadni priatelia. Boli to cudzí ľudia na sociálnych sieťach, pre ktorých on znamenal len zhluk slov na internete a keď ten zhluk zmizol, našli si inú zábavku. Nevedel to pochopiť a zanevrel na ľudí.“

„Odoprieš mu prístup na internet?“

„Nie. Nechám ho písať, čo len chce. Postupne aj tak pochopí, že to bolo o ničom. Že nikoho si tým nezískal, všetci sa tam len bavili, tak ako to robia po celý čas.“

„A bude mu to ľúto?“

„Neviem. Ale určite na neho raz všetci zabudnú a prestanú si ho všímať. A až vtedy mu to bude možno ľúto. Zasype ho prach dejín, v ktorých tí ostatní znamenali oveľa viac ako on sám.“

Michal stál meravo pri mne. Dlho mlčal, ako keby bojoval sám so sebou, ale napokon pokýval súhlasne hlavou.

„Dobre teda,“ povedal krotko a podišiel k mužovi zvinutému do klbka.

„Počuješ, ZPH? Si slobodný. Rozviažem ti putá a len vďaka Hane môžeš odísť, kam len chceš.“

Už si nepamätám, či Michalov väzeň niečo povedal, keď ho oslobodil. Myslím si, že mlčal. Civel na nás ako stratené psíča. Vyskočil chvatne zo zeme a odišiel.

Ešte chvíľu sme tam len tak stáli a ja som sa potom začala ukrutne smiať. Neviem, prečo som sa rehotala ako pominutá, ale prišlo mi to ako jediná vhodná reakcia na celú tú situáciu.

„Odišiel. A nám bude dobre,“ povedala som neskôr.

„Dobre bude. Ale čo bude s nami dvoma?“ pochybovačne sa ozval.

„Neviem, či my dvaja budeme mať nejakú budúcnosť. Asi som milovala niekoho celkom iného. Niekoho, kto vlastne ani neexistoval.“

Viem, že som mu tými slovami ublížila, ale nevedela som inak. V danej chvíli mi to prišlo ako najlepšie riešenie. Zabudnúť, že existoval nejaký Mad Mat a jeho dvojník, že vôbec nejakí takí ako oni dvaja existovali. Hodiny vo mne sa rozbehli, tikali, počula som ich v ušiach a upokojovalo ma to. Keď som vyšla z budovy, nové dojmy zo sveta, ktorý pulzoval okolo mňa, prekrývali spomienky ako nový náter na stene. Viem, nebolo to fér voči Michalovi, ale čo je v živote fér?!

 

Poďakovanie:

Ďakujem tango za to, že ma dokopala napísať záver čudnej trilógie, o ktorej budem vyhlasovať, že som ju nikdy nenapísala.