Veci

Sused si zabudol kľúče od svojej chalupy. Nechcelo sa mu pre ne vracať trištvrtehodinu tam a ďalšiu späť, vraj aj tak prišiel len na jeden deň čosi v chalupe porobiť. Odo mňa si prišiel vypýtať náhradný kľúč od záhrady. Keď nemôže prísť dlhšiu dobu na chalupu, poprosí nás, aby sme mu šli poliať muškáty na terase. Teraz ich šiel tiež poliať a skontrolovať čínsku ružu.

„Ty si si zasadil do záhrady čínsku ružu? To je dosť neobvyklé. V jeseni ju budeš musieť vybrať zo zeme, aby v zime nezmrzla,“ krútila som začudovane hlavou.

„To je pravda, ale môj prvotný zámer bol hlavne ružu zachrániť. Keď som v našom paneláku chodieval pešo dolu schodmi, videl som ju na jednom poschodí na chodbe. Bola tam odložená ako nepotrebná vec a občas sa nad ňou nejaký chudák zľutoval a polial ju. Niekedy som to urobil aj ja, keď už som videl, že má namále. Jedného dňa som si povedal, že pre niekoho je to možno vec, ale tá vec žije. Vzal ju teda odtiaľ, mala posledné štyri listy a zakopal do záhrady, nech sa trochu spamätá,“ hovoril a ukázal mi na krík, na ktorom bolo desaťnásobne viac nových listov.

To, čo robíš

Nedávno som bola na degustačnom večere s Kordošom, voľajakým hviezdnym objavom v kuchárskom súhvezdí. Bol dosť strémovaný, lebo keď som mu podala ruku, tak ma o ňu ani nepožiadal. Pustil sa s chuťou do varenia a zanedlho už servíroval flanksteak s pomme purée a potočnicou. Vychutnala som si šťavnaté mäso, krátko ponorené v ochrannom plastovom vrecúšku vo vriacej vode, rozkrájané a zľahka opečené do efektu chrum-chrum á la Spiroextra, zemiakovú kašu vyšľahanú do lahodnej peny v štýle ruský snehový závej á la Norielle a jemne kyslasté chutné štvorlístky á la Šťastný gurmán Ogrgel. Radosť som mala do chvíle, kým som o tom nereferovala priateľke s pracovným názvom Apokalypsa.

„Jaaaj, tak ty si jedla drahé mäsko so zemiakovou kašou a bylinami, ktoré kosia pri potoku a za draho predávajú. Zoženiem si také suroviny, lebo o tom to je a urobím také jedlo aj ja, veď som vyučená kuchárka. Však poznáš ten vtip o Židovi? Vieš ten, čo chce chudobný Žid, aby mu žena uvarila šolet. Ona mu povie, že dobre, ale nemáme fazuľu. On na to, že však tam daj hrach. Ale žena zas hovorí, že nemajú ani hovädzinu. Na toto jej on povie, že tam má dať párky. Pri chýbajúcom korení dostane odpoveď, že tam nemá dať nič. Keď žena dovarí, Žid ochutná a čuduje sa: „Tak ja teda neviem, čo tí bohatí Židia majú na tom šolete?!“ dusí sa od smiechu Apokalypsa.

Vedela som, že kecá a neurobila by nikdy také jedlo. Moja priateľka Apokalypsa totiž z duše nerada varí.

Prekvapenia

Zastavili sme sa s kolegom Vladom v Trafe. Áno, to je ten, čo naučil Kórejku zo zoznamky spievať „Maličká som, husky pasiem, tancovala by som, až sa trasiem...“  Tu sa všetci sa triasli v rytme hudby. Diskotéka bola v plnom prúde, keď som odrazu zbadala postávať opodiaľ dievča s ázijskými črtami tváre. Upozornila som na ňu Vlada. Ten vedel hneď v sekunde, že ide o Kórejku, ešte mal ich črty tváre v čerstvej pamäti po pracovnom pobyte tam, a tak som rypla do neho, či ju neskúsi len tak osloviť. Nechcel. Rozhodol sa až po druhom rume. Oslovil ju plynulou kórejčinou a dievča mu plynule skočilo do náručia a pištaľo nadšením, že sa jej v tomto malom štáte niekto prihovoril jej materinskou rečou. Padla mi sánka z takého rýchleho priebehu situácie.

Netreba čakať žiadnu milostnú romancu. Kórejka tu bola len na dovolenke, o ktorej bude doma rozprávať a určite nezabudne spomenúť, aké prekvapenie zažila na diskotéke. O ich olizovaní taktne pomlčím.

Ľudí

Niekedy je to ťažké vychádzať s niektorými ľuďmi. Človek sa chce v nejakej situácií ovládať, ale funguje to ako v Černobyle. Zasúvajú sa regulačné tyče, aby sa človek a reaktor ovládali, ale žiaľ, grafitové špičky nadávok urýchlia haváriu. Výbuch. V elektrárni, aj vo vzťahoch a ťažko sa škody naprávajú. Ostávajú aj po rokoch.

S mojou mladšou sestrou sme sa pohádali. Sme každá celkom iná, okrem mamy máme máločo spoločné. Je zdravotná sestra so špecializáciou na geriatriu. Keď začala túto prácu robiť, hovorila som jej, že starí ľudia mi pripadajú často ako malé deti, s čím ona nesúhlasila. Sú vraj celkom iní. Majú toľko prežitého, že je vždy zaujímavé sledovať, ako ich to ovplyvnilo a čo všetko sa v starobe vyplaví na povrch. Všetky tie drobné zážitky z ich detstva a mladosti odrazu nadobúdajú iný zmysel, keď o nich hovorí starý človek, ktorý to už má pomaly zrátané. Keď o nich rozpráva, je celkom iná, neskutočne vyrovnaná a cítim z každého jej slova pokoru k životu. Aj keď sme ešte stále rozhádané, komunikujeme spolu a zabúdame, prečo sme sa tak strašne pohádali. Jedno viem určite a chystám sa jej to povedať. Chcela by som mať v starobe a chorobe pri sebe presne takúto zdravotnú sestru. Mala by som ju ukrutne rada.

Seba

Narodilo sa mi choré dieťa. Zmobilizovala som v sebe silu, aby som jej obetovala všetok svoj čas. Sedávala som celé hodiny, dni, mesiace pri jej nemocničnej posteli, študovala si zdravotné záznamy, čítala jej rozprávkové knižky, zháňala zdravú stravu, žila v strese. Takmer som si neuvedomovala svoje potreby. Po nejakej dobe som sa cítila hrozne unavená a všetko som to robila už mechanicky. Keby ma videla čínska firma EX Robots, ktorá maká na výrobe humanoidných robotov schopných hovoriť a pomáhať v starostlivosti o ľudí, zaradila by si ma do svojho sortimentu.

Musela som sa sama preprogramovať. Začala som tým, že som si, kým dcéra spala, čítala svoje obľúbené knihy. Našla som si v nich myšlienku, ktorej som sa chytila. Treba prosiť toho zhora o silu k tomu, aby mohol zmeniť veci, ktoré môže a silu k tomu, aby sa vyrovnal s tým, čo zmeniť nedokáže. Kúpila som si občas za odmenu horkú čokoládu s chilli, na ktorej doteraz ulietam. Keď prešlo to najhoršie obdobie, kedy ma dieťa najviac potrebovalo, pustila som sa do cvičenia jogy a ako vyrastalo, nachádzala som si nové a nové roztopaše. Je toho veľa, čo mi robí radosť a konečne som dospela k zisteniu, že fungujem lepšie ako humanoidný robot. Je veľa toho, čo mám a robím rada.