My letci máme ptáky z ocele, lítame nad oblaky vesele... S leteckou hymnou na perách som vyrazila na medzinárodné letecké dni SIAF, ktoré si hovejú vo väčšej návštevnosti ako trebárs taká Pohoda a tešila som sa na lietadlá viac ako na módne vychytávky v letných výpredajoch. Je mi jedno, čo letí túto módnu sezónu, lebo mne lietal v hlave šrot, ktorý je schopný hrdo sa vzniesť do vzduchu ako vták a ešte nie je z neho čudná reštaurácia, prípadne po rozkúskovaní konferenčný stolík z vrtule či kreslo z turbíny. Letí, letí, ešte letí a stále krásne letí…

Zo začiatku leteli aj parašutisti, padali ako taká hruška zelená, nenatĺkli si však kolená, lebo to boli profíci a majú už endoprotézy a pri zoskoku vybalili na nás slovenskú zástavu.

Prvýkrát som zatajila dych, keď sa na oblohu dostalo najväčšie dopravné lietadlo na svete francúzsky Airbus A 380 a hovorila som si, pre toto sa oplatilo prísť. Ako pasažier totiž sotva uvidím kolosálny Airbus v tejto polohe, kedy sa koketne predvádzal ako modelka na móle a robil otáčky, do ktorých elegantne sadal, a nechal sa obdivovať zo všetkých strán. A 380 brzdí na rozdiel od ostatných dopravných lietadiel, ktoré to robia všetkými štyrmi motormi, len vnútornými motormi číslo tri a štyri a to všetko kvôli tomu, aby táto fajnová mašinka nenasala zvonku nejaké to svinstvo. Nad hlavou mi prelietalo stoviek ton luxusu a obdivuhodného majstrovstva konštruktérov a že tieto tony vyletia až do výšky trinásť kilometrov, z toho aj komentátori na chvíľu stratili reč. No a tento zázrak stojí, prosím pekne, 230 miliónov dolárov, čo znamená, že taký bývalý riaditeľ železníc s batohom 300 tisíc euríčok od mamičky by musel horlivejšie prešmátrať domy po predkoch, aby naň nasporil. Takto si môže len posedieť v prémiovej triede, kde sa sedadlo rozloží na priečkami oddelenú spaciu kabínu, odskúšať si fitko, masážne lôžka a iné vychytávky a snívať o ďalších mamičkiných batohoch.

Tento rok sa do vzduchu dostal aj starý americký bombardér B-52, ktorý minulý rok smutne odpočíval na stojánke a keďže boli horúčavy, ľudia sa šupli pod jeho krídla a musel amatérom robiť slnečník. Tak parazól si zo mňa nikto robiť nebude, zahučal bombardér a všetkým to riadne ukázal napriek tomu, že ide už o úctyhodného veterána, ktorý si odslúžil vyše štyridsať rokov v armáde. Od začiatku ho nik nepovažoval za pekné lietadlo, preto si vyslúžil prezývku BUFF (Big Ugly Fat Fucker), takže si nemohol spievať ako Ivan z Mrázika, že keď sa vííídim v zrkadleee, som so sebou spokojný, nevyzerám veru zleee, u žien vyhrám bez vojny... B-52 Stratofortres musel do vojny a keďže je dobre vybavený, trebárs elektro-optickými infračervenými prístrojmi nočného videnia, senzormi pre zväčšenie a zameranie cieľa, vie si vyhodnotiť terén v nízkej letovej hladine z hľadiska vlastnej bezpečnosti a má kopec iných chuťoviek, je to už taká legenda. Vojna vo Vietname je však preňho nočná mora, pretože na jednej strane to bola mega úspešná bojová premiéra, ale na druhej strane smrtiaca donáška herbicídu Agent Orange ho dodnes spája s utrpením vietnamských detí. Na SIAF však lietal pre radosť nad spotenými gebuľami nadšeného davu, ktorý si ho fotil ako celebritu a starý pán spokojne hučal, škoda len, že krátko hučal. Legenda len raz preletela ponad letisko a kto sa šiel trebárs vyčúrať, tak si ten fantastický zážitok prečúral.

Hneď po ňom situáciu zachraňoval Frankie Pytlík na E-300 a jeho akrobacia stála za to. Komentátor vysvetľoval detiskám s hlavami vyvrátenými dohora, že preťaženie akrobatických pilotov býva fakt veľké a treba si predstaviť vlastnú ruku desaťnásobne ťažšiu a ešte ňou treba ovládať knipel a robiť všetky tie zázračné otočky vo vzduchu, ktoré Frankie robil. A to ešte netušili, že v ten deň priletí akrobatické eso Zoltán Veres, držiteľ niekoľkých rekordov zapísaných do Guinnessky, ktorý dokáže v rýchlosti 400 km za hodinu letieť dole hlavou vo výške tri metre a otočkou vo vzduchu preťať napnutú stuhu alebo predviesť taký nízky nožový let, že uhlíkovou tyčou na krídle jeho akrobatického MXS kosí šokovanú trávu na letisku. Tentokrát bol však až niekoľko centimetrov nad trávnikom a komentátor bol sklamaný, ako keby nechápal, že tuná tie centimetre nie sú taký problém, že dámy? Nasledovala otočka 420 stupňov v priebehu jednej sekundy a len čo sa dostal do svojej normálnej polohy, zamával Zoltán krídlami svojho akrobatického lietadla divákom a keď vystúpil, urobil to nenútene aj naživo. Aj na brífingu vám povedia, že je to fajn chlapík, letový plán si podáva tíško a skromne ako dôchodca tiket na číselnú lotériu, no nie je na zožranie? Zoltán Veres je povolaním kapitán Boeingu 737 a poviem vám to takto, tento kapitán si ani výložky nemusí bozkávať, aby všetkých presvedčil o tom, že je frajer.

Medzitým iný frajer, posledný žijúci pilot Royal Air Force, známy z vojny o Britániu, deväťdesiatštyriročný generál Emil Boček rozdával uprostred davu autogramy. Ešte minulý rok si vraj svoj Spitfire odskúšal, tak to je z akého pevného materiálu, myslím generála, nie stíhačku!

Al Fursan, sedemčlenná formácia zo Spojených arabských emirátov bola sprevádzaná bombastickým komentovaním. „Tu sa dostanú len tí najlepší...“ Komentátor zabudol dodať, musia mať aj peniaze, dnes byť pilotom je aj o solventnosti uchádzača. „A teraz prelet dvoch lietadiel oproti sebe, náročné križovanie...“ Komentátor od vzrušenia skoro zjedol mikrofón, pričom skúsený pilot si určite povedal, že pri profesionálnom udržaní letovej hladiny sa pri tomto manévri zas až tak hrôzostrašne neriskuje. Pri púšťaní farebných dymov, ktoré mali byť vo farbách vlajky, bol už mikrofón zjedený a ja som v tom tichu premýšľala, prečo vidím bielu, zelenú, červenú a namiesto čiernej modrú. Zrejme preto, aby sa nikto nezľakol, že im horí motor. No nič, vysvetlenia sa mi nedostalo, chlapci boli aj tak výborní, to sa im muselo nechať, veď lajdáka by si medzi seba nepustili, prachy-neprachy, tu ide o život.

V deväťdesiatich rokoch si u nás pracháči kupovali malé motorové lietadielka, lebo fajnové autíčka im boli málo, ale potom ich pár popadalo na zem, lebo schopnosť riadiť lietadlo si nekúpiš, len možnosť. Okrem schopnosti treba mať ešte aj veľkú pokoru. Vo vzduchu to platí tak ako málokde inde. Pokora ti nedovolí riskovať, keď na to nemáš. Riskantná jazda autom môže skončiť mimo cesty na strome, lietadlom rovno v urnovom hájiku. Keďže vycifrovaným náhrobným kameňom už zlatokopku neočaríš, na to sú iné drahé kamene, väčšina z nich má už vlastných pilotov.

Dojímavou pre mňa bola chvíľa rozlúčky Tupoleva TU 154, ktoré si od sedemdesiatych rokov odslúžilo toho už dosť a SIAF 2017 mala byť pre nich oficiálnou rozlúčkou s lietaním, kým sa z neho nestane exponát v múzeu. Asi ma to rozcitlivelo viac než som čakala, bola som totiž pasažierom na palube tohto vládneho lietadla počas vystúpenia na air show pred dvadsiatimi rokmi a dodnes cítim vzrušené vibrácie tohto letiaceho stroja, dobre, oukej, bez romantiky, boli to vibrácie môjho žalúdka, ale zážitok to bol! Teraz letel bok po boku spolu s Aibusom A 319, ktorý ho nahradí.

Ešte taká dojatá som si to zamierila medzi statické ukážky, pokochala som sa Herculesom a pohľadom na decká, ktoré sa veselo driapali po vojenskom odpaľovacom zariadení, čo mi pripomenulo hlášku zo Švejka: „Nestřílejte, vždyť jsou tady lidé.“ Decká vôbec sú parádnym parametrom na radosť. Teraz ju mali aj organizátori, ktorí zaznamenali takmer rekordne málo stratených detí na masovke tohto typu.

Vo vzduchu sa medzitým bláznila stíhačka F 16, urobila si sedem otočiek za sebou a niektoré manévre boli také náročné, že komentátorovi sa zazdalo, že sa stíhačke ohýbajú krídla. Nuž, bolo horúco v tento deň.

Očovskí bačovia tiež neboli nadšení z počasia, keď ich turbo čmelák vyvliekol do vzduchu k oblakom. Blaníky sú citlivé na termiku, lietať na klzáku bez motora a vyhýbať sa stúpavým  prúdom, aby sa nenarušil pripravený program, je dosť náročné. To si chlapi, ktorí lietajú od pätnástich, dobre uvedomili, a napriek tomu robili posledné otáčky vo výške päťdesiat metrov. Obvykle sa to povoľuje vo výške sto metrov, ale oni to dali na pánov. Nečakalo sa, kým sa bačovia odkroja, lebo z času sa ukrajovalo čoraz rýchlejšie, ešte tri vystúpenia a bude dolietané.

Nemôžem však skončiť článok bez toho, aby som nespomenula vystúpenie F 18 Hornet, viacúčelovej nadzvukovej stíhačky schopnej vyletieť z lietadlovej lode za každého počasia, je to taký letecký nezmar. A tiež nechcem naštvať stíhačku Eurofighter a tak musím uviesť, že táto bosorka vyletí až do výšky viac ako devätnásť kilometrov, kde už asi nie je svetlo, ale poriadna vesmírna tma, aká je aj na konci každého článku. Je pozhasínané…