Na Andersena som sa už ako dieťa hnevala. Nechal mi zmrznúť dievčatko so zápalkami a od jeho rozprávky s bocianmi sa potom odrazila celá sexuálna výchova detí. Letiaci kuriéri s  batôžkami, v ktorých bábätká trepú nožičkami, boli odrazu symbolom zrodu ľudstva. Nevadí, hádam ich zvládnem aj ja na začiatku sexuálnej výchovy mojich detí, milý Andersen. Hlavne, aby sa do radu s bocianmi nepostavil pelikán, čo je síce podobný vták, ale ten by živý batôžtek neuchopil zobákom, ale rovno si ho do neho strčil. Však sa mu tam zmestí,  ako trebárs tomu austrálskemu, až trinásť litrov tekutiny. Ako fanúšik lietania by som síce bola za to, aby deťúrence roznášal trebárs Solar Impuls 2, šikovné lietadielko bez paliva, ktoré by doobeda nabralo energiu zo slnka a potom by horlivo lietalo po celom svete a rozdávalo detiská tomu, kto by si to želal. Niekedy aj tým, ktorí si to neželali. (Neboj, slsp, aj teba raz nejaká dostane a bocian pristane na streche tvojho autobusu s Nórmi, ani nemrkneš).

Keby toto ale mali na starosti slimáky, bolo by to celkom iné. Na jednej strane taký slimák banánový má penis vo veľkosti svojho tela, takže by bol pri roznáške detí zároveň demonštratívnou ukážkou toho, o čom snívajú mamičky. Na druhej strane, je mu aj tak na dve veci, keďže slimák je, ako všetci vieme, obojpohlavný a tie jeho dve mizerné mozgové bunky myslia len na jedlo. Jeden mozgový neurón vyhodnotí potravu a druhý určí motiváciu – hurá, idem sa nažrať. Viem, že vám to, milé daily females, pripomína občas aj vašich partnerov, ale verte mi, so slimákom je to oveľa horšie. Takže slimák, aj keby sme opomenuli rýchlosť jeho pohybu, nie je práve správny kandidát na rozvoz detí.

Ostala som teda pri bocianovi a tematické večery s ním boli milé a vtipné. Deti vymýšľali, čo všetko robia bociany v Afrike, kam chodievajú každoročne dovolenkovať. Určite tam tiež lietajú hore-dole s batôžkami plnými detí  a keďže je tam dlhodobo vyššia pôrodnosť ako kdekoľvek inde, riadne sa nadrú. Keď sa vrátia, povedia si, že keď ešte aj na zahraničnej dovolenke museli otročiť a že nemajú už pomaly ani čas na vlastnú rodinu, demonštratívne si ju založia. Muž sa tejto fázy sexuálnej výchovy nezúčastňoval, prihlásil sa ako prednášajúci až do ďalšieho kola, kedy prejdeme od rozprávok k realite. Asi preto, že ho vymýšľanie rozprávok pre mňa, prečo neurobil to alebo ono, značne unavilo.

Samozrejme, že sexuálnu výchovu svojich detí som brala vážne. V jednom americkom programe povedal moderátor, že sexuálna výchova je na rozdiel od matematiky niečo, čo musíme skutočne chápať a aj keď sa ľudia tomu zasmiali, mal pravdu.  Takisto s tým, že sexuálna výchova je v školách občas problém, hlavne v amerických. V slovenských tento predmet ani nie je, ale však u nás to nie je ani treba, Slovač si vždy dajako poradí, však nie sme celkom sprostí, aj keď nás stále ktosi bije a ožobračuje, momentálne napríklad naši vlastní, ale nič to, však my o tom predsa vieme... No a v Amerike sa urputná snaha prinútiť mladých ľudí k abstinencií ukázala dokonca ako kontroverzná. Prirovnanie učiteľa dievčaťa k žuvačke, ktorú keď žujú, tak je vyžuvaná a nemá hodnotu, bolo v prípade unesenej a znásilnenej štrnástky odrazu ako poriadne zaucho od človeka, ktorý ju týmto žuvačkovým systémom vzdelával. Školáčka neskôr verejne vystupovala, aby pomohla iným obetiam a zrejme takto aj sebe a moderátor to sucho okomentoval, že je u učiteľa smutné, keď deti, ktoré chýbali na jeho vyučovaní, budú lepšie vzdelané ako tie, čo tam boli.

Ale späť k našej sexuálnej výchove. Krpci zistili pozorovaním tehotných žien okolo seba, že bábätká nosia mamy v bruškách. Zbierala som odvahu vysvetliť im, ako sa tam dostali. Na jednej strane tu bola skupina matiek, ktorá mi radila, že keď sa deti nepýtajú, netreba im to vysvetľovať, zrejme ich to nezaujíma a zbytočne by som v nich prebudila zvedavosť. Na druhej strane mamy, ktoré mi radili pustiť sa do toho čo najskôr, lebo niekedy si vraj mama myslí, že dieťa  to alebo tamto vie, ono však vie figu borovú a dospelému decku už nebudeš dávať sexuálnu výchovu. Trebárs taký  Boris Kollár možno niektoré veci nevie, argumentovala mi jedna mamička, a každému je trápne spýtať sa ho, či má dostatok informácií zo sexuálnej oblasti. Omg, to mu nikto ani len nepošle link na Modrého koňa? To sme už naozaj všetci takí bezcitní a nevieme si pomáhať?!

Kým som zvažovala ako na to, nastal deň pravdy. Spôsobila to naša chovná stanica s hlodavcami. Vlastne, aby som bola presná, mali sme jeden kus osmaka degu a ostatné kusy boli vo výhľadovom pláne. No a aby mu nebolo smutno, deti mu do klietky strčili plyšovú myšku približne v jeho veľkosti. Čo to urobilo s našim osmakom, nemusím vysvetľovať. Keď z plyšáka zliezol, mojim deťom medzitým vyliezli oči, zachvátila ma panika. Dva páry očí sa pýtali: „Toto bolo čo, mama?!“ V duchu som si povedala, že sa vlastne nič nestalo, veď je to lepšie riešiť v domácom prostredí, ako keby sa to stalo trebárs v zoologickej záhrade a okrem mojich detí by zvedavo čakali na vysvetlenie aj pobavení dobroprajní spoluobčania. Je to ten správny čas a ja som ten správny človek, ktorý im to vysvetlí.

A tak som objasňovala párenie u zvierať a aj milovanie u ľudí, hlavne lásku ako nevyhnutnú nadstavbu tohto aktu. V hlave mi bežali rozmarné a duchaplné verše od Ovídia písané formou elegistického distichu o láske a jej naplnení-neplnení až po Plzákove odborné stanoviská k Shakespearovi. Ozaj, toho Plzák hodlal popraviť za nereálnu romantickú predstavu milostného vzťahu, o ktorej sa každý bojí povedať, že je to kravina, aby nebol za debila. „O Romeo, Romeo, wherefore art thou Romeo?“ „Lebo medveď, Júlia.“ Ale o túto pridanú hodnotu, aj keď rozporuplnú, ale predsa len pretrvávajúcu tisícročia, nemali detiská záujem, chceli rozobrať ten akt len z hľadiska mechaniky. Ako? A kam? Tak som si povedala, že teraz je ten správny čas použiť žolíka v rukáve a poslala som syna za otcom, ja som si vzala na starosť dcérku. Obe deti sme správne poučili, len manželovmu žiakovi svietili oči nejako radostnejšie.

Dlhšiu dobu sme sa k téme bociany a iné spôsoby zaobstarávania detí nevracali, lebo život v rodine je skvelý tým, že každý deň vás deti dokážu niečím prekvapiť a je fajn, keď to prežijete bez úhony na duševnom zdraví.

O nejakú dobu ku nám zavítali známi s dieťaťom mladším od našich detí. Vopchali sme ich do detskej izby a manžel zavelil: „Decká, nerušte nás, hláste len mŕtvoly!“ Rozchichotali sa a dali pokoj. Po nejakej dobe sme ich šli skontrolovať a to práve riešili rozdelenie hračiek medzi moje, tvoje, spoločné a jedináčik našich známych sa rozreval, že aj on chce toľko hračiek a že chce preto brata alebo sestru a že však sype mak na okno a nič. Môj syn sa s vážnou tvárou na neho pozrel a vyhlásil, že to je dobrá kravina a kým som stihla zasiahnuť, víťazoslávne povedal, že však bociany jedia žaby, nie mak a sprisahanecky na mňa žmurkol, akože mami, pohoda, my predsa vieme svoje.