Stretli sa v pivničných priestoroch. Potajme, lebo lockdown. Z nutnosti, lebo každý tušil, že sa dostane na pokraj šialenstva, ak sa začne hádať sám so sebou. Prítmie, drevené podpery prevŕtané červotočom, ktoré zavzdychali a zaprašťali kĺbmi, keď sa o ne niekto oprel, steny obložené kameňom a udupaná hrboľatá podlaha. Všetko dopĺňali uzučké okná, do ktorých sa nevošiel kotúč slnka. Drevené schody k ťažkým dverám nespokojne vŕzgali, stvrdnutá špina na nich neustúpila ani pod dupotom nôh ľudí schádzajúcich sa v pivnici od skorého rána.
„Tak som prišla aj ja, dlho som tu nebola,“ ohlásila svoj príchod žena so smutnou tvárou.
„A čo? Chceš vari slávobránu?“ ozval sa ryšavý chlapík sediaci na konci stola. Pred sebou takmer dopitú fľašu vína, v hlave neuskutočnené plány.
„Však nerýp do nej,“ obrátil sa ku nemu mladík s očami farby vyhasnutej pahreby.
Žena sa striasla akoby chladom. Jej priesvitná silueta v tmavnúcej pivnici pôsobila neskutočne, niektorí pocítili bezmocnosť. Bolo to, ako keď zo studenej zeme priskoro vybehnú mäkké výhonky trávy.
„Vždy do mňa rýpe, rozpráva samé kraviny,“ posťažovala sa žena ostatným.
„Kraviny? Kraviny, kravince, nech sa stane, čo sa má stať,“ zapišťalo drobné žieňa. Jej slová sa odrazili od stien a zazneli v temnote ako hrozba alebo skôr ako, povedzme, prekliatie.
„Nerozprávam kraviny. A ty si načo prišla, keď si taká protivná. Určite máš krámy,“ ohradil sa zúrivo ryšavec.
V tej chvíli sa stala podivuhodná vec. Na zemi sa objavil kravinec. Veľké smradľavé kravské lajno, z ktorého v chlade miestnosti zreteľne stúpala k stropu ťažká para.
„Vidíš, ešte si len prišla a už je to tu o hovne,“ zasmial sa vyziabnutý muž. Sedel schúlený v starom vojenskom kabáte a od ostatných sa odťahoval. Ledva dopovedal, blízko jeho nôh sa objavilo kravské lajno.
„Čo keď sa objavujú tie lajná vždy, keď niekto niečo povie?!“ zapišťala vydesene krpaňa. Ostalo ticho, všetci v napätí vyčkávali, čo sa stane. Nestalo sa však nič. Na zemi ďalej ležali dve pariace sa kopy.
„Tak ja neviem, či mám ísť ďalej alebo radšej odísť? A vôbec, čo sa pýtam, každý chce každému len zle...“ zafňukala éterická žena a zvýskla. Takmer stúpila do tretej smradľavej kopy, ktorá sa pyšne rozložila pri jej nohách. Na skutočný kravinec bola priveľká. Niekto začal nahlas bohovať.
„Nenadávajte, lebo to tu zle skončí,“ ozval sa ryšavec a vydýchol si, keď po jeho slovách nepribudol žiaden kravinec. Všetci si vydýchli.
Žena so smutnou tvárou si sadla k ostatným. Vojenský kabát sa nespokojne zamrvil, vo vzduchu cítil ohrozenie.
„Kravince sú dobrá vec. Dá sa s nimi zakúriť. Na kamenných domoch sa používala hrubá omietka z hliny, piesku, pliev a kravského lajna. Práve to lajno dodalo tomu lepšiu odolnosť voči poveternosti a dažďu,“ ozval sa vážne muž nenápadného zjavu.
Ryšavec vedľa neho sa strhol, akoby si až teraz uvedomil jeho prítomnosť. A on sa zas celkom zbytočne mykol od ľaku, či jeho slová neprivolali ďalšie kravské lajno. Niektorí pokývali súhlasne hlavou na znak toho, že múdro hovoril.
„Tie hovná sa objavujú len tak, ako sa im zachce,“ mykla plecami žena so smutnou tvárou. „Celkom ako všetky zlé udalosti v mojom živote,“ dopovedala zároveň s tým, ako na zem špľachol ďalší kravinec.
„Zdá sa mi to len alebo sa tie hovná objavujú len v súvislosti s tebou?“ ozval sa upišťaný hlas a na zemi sa objavil opäť kravinec gigantických rozmerov. Tentokrát už všetci cítili ukrutný smrad, ktorý sa začal šíriť pivnicou.
„Preboha, prečo nikto nepovie nič tejto upišťanej hlupani? Všetci vedia, že žije sama, je alergická na mačky a dám na to krk, že ich chodí tráviť aj susedom,“ rozčúlila sa žena so smutnou tvárou.
„Drž hubu, prosím ťa, už drž hubu, čo nevidíš, že kvôli tebe pribudlo ďalšie kravské lajno?“ zareval na ňu ryšavec.
„Dávaj pozor, aby si nestúpil do svojho,“ upozornil ho nenápadný muž na nový kravinec pri jeho nohách.
„Tebe nepribúdajú? Asi preto, že sám si v reálnom živote obyčajné hovno,“ zasmial sa ryšavec, keď sa pri nohách suseda nič nezjavilo. Zato pri jeho v tej chvíli pribudol ďalší.
„Už mám toho dosť, keď ja som hovno, ty si čo? Humanoidný robot poháňaný parou? Aj s tým by bola lepšia komunikácia ako s tebou, je mi na grc,“ rozčúlil sa nenápadný človek a ryšavec sa rozrehotal. Hodil sa dozadu na stoličku a v záchvatoch smiechu, ktorý miestami znel ako kvikot prasaťa na zabíjačke, ukazoval na jeho nohy zaborené do čerstvého kravinca.
„Nevieš ani poriadne nadávať, ty chudák,“ povedal, len čo sa prestal smiať a nikoho neprekvapilo, keď znovu pribudlo ďalšie lajno.
„Si totálny chuj,“ odsekol mu sused a niekto od vedľa mu pomohol s nadávkou oveľa silnejšieho kalibru.
Ryšavca naštvalo, že sa do toho priplietol niekto iný a vypálil zo seba celú sériu vulgarizmov. Pribúdali postupne ďalšie urážky od iných, strhlo sa niečo ako dramatické hovnádo a to doslova. S nadávkami pribúdali kravské lajná, to ale nikoho nezastavilo, práve naopak. Ľudia začali po sebe kričať a vstávali od stolov, aby schmatli niekoho iného pod krk. Bitka, ktorá sa strhla, mala komplikovaný priebeh, pretože zanedlho sa jej účastníci nevedeli hýbať v lajnách, ktoré boli už všade, stúpali ako hladina rieky. Aj keď kravské lajno obsahuje sedemdesiat percent vody, ako na to upozornil muž nenápadného zjavu, nebolo ľahké sa nimi brodiť. Žena so smutnou tvárou bola najbližšie k dverám a tak sa pokúsila k nim prebrodiť. Keď sa jej to však podarilo, vrešťala ako pominutá, že kľučka je zlomená, dvere sa nedajú otvoriť a to určite preto, lebo niekto sa pokúša v nestráženej chvíli všetkých uväzniť. Mladík s očami farby vyhasnutej pahreby ju nazval hysterkou a o chvíľu to opravil na hysterickú a za tým nasledoval jeden vulgarizmus a jedno nepekné slovo, ktoré sa nachádza aj v slovníku slovenského jazyka. To ju urazilo ešte viac, lebo jej prišlo hanlivejšie. Možno pre ten ponižujúci tón, ktorým to mladík vyslovil. Vrhla sa na neho, že mu vyškriabe tie oči, ale už sa k nemu nevedela dostať cez hromady kravincov, ktoré siahali ľuďom už takmer po pás. A tak mu len od dverí vykrikovala v rýchlom slede všetky nadávky, ktoré poznala a podarilo sa jej vymyslieť aj nové, na čo bola mimoriadne pyšná. Kričala ich ešte aj vtedy, keď sa jej hladina smradľavej lepkavej kaše dostala pod bradu. Bojovne ju vystrčila a s nadšením sledovala, ako sa upišťanej krpani nepodarilo postaviť na stoličku, pláva v hovnách a zúfalo trepoce rukami. O chvíľu jej hlava zmizla v kravincoch ako v močarisku smrti a o ďalšiu chvíľu sa do nich ponorila aj jej hlava. Postupne nastalo v pivnici ticho ako po búrke.
O nejaký dlhý, presne neurčený čas
Keď sa skupina vedcov dostala k preskúmaniu obsahu jednej z pivníc starého mesta, boli sprvu spokojní s výsledkom. Hromada kvalitného kravského trusu, ktorý sa dal zužitkovať na liečebné alebo iné účely. Pomedzi ne však narazili na zvyšky ľudských tiel, čo ich vyprovokovalo k hypotéze, že mohlo ísť o nečakanú a nevysvetliteľnú katastrofu v podobe záplav alebo erupcie z kravských lajen. Ľudia nemali šancu uniknúť, aj keď dvere do pivnice neboli nijako poškodené a po vyprataní jej obsahu sa ľahko dali otvárať. Okamžite to publikovali v medziplanetárnom mesačníku a sentimentálne si zaspomínali nad vyhynutým zvieraťom, po ktorom im zostali nesmierne vzácne kravince. Škoda len, že boli trochu znehodnotené práve tými ľudskými nešťastníkmi.
