"Piči!" ozýva sa zázemím predajne. 

Ach. Už zase? Čo je to tentokrát? Kuriér, čo doviezol tovar? Roztrhnuté vrecko s bio ovsenými vločkami? Alebo len mail z centrály? Boh vie.

 

Že ako vysokoškolsky vzdelaná osoba robím predavačku v drogérii, mi neprekáža. Že mám šéfa, ktorého polovičku slovnej zásoby tvoria mužské a ženské pohlavné otvory v rôznych variáciách, to mi vadí celkom dosť. Samozrejme, zľahka preháňam, ale čo na tom - je to kokot.

 

Zohnať kvalifikovanú prácu v malom meste s veľkou povesťou je pre ženu s deckom zbierajúcim plejádu škôlkarskych soplíkov celkom záhul. Muž zarába ťažké prachy v perle na Dunaji, a tak beriem job predavačky v obľúbenej drogérii biomatiek a dôchodcov s mačkami.  Že ma boss fight čaká prv ako stihnem prejsť základný level, v tejto chvíli ešte netuším. Obliekam si ružové tričko a očakávam nové zážitky.

 

Nastupujeme dve, no po prvom dni sa náš počet redukuje na jedna. Popravde, ani sa veľmi nečudujem. Dokladanie dekoratívnej kozmetiky je pre nováčikov drogérie, ktorej názov len náhodou korešponduje s obľúbenou skratkou fanúšikov denného muža, niečo ako skúška z anatómie pre medikov - buď to dáš... alebo nie. Ak mala babena také schopnosti odlíšiť očný tieň od make upu ako ja, je lepšie zutekať z kratšej cesty. 

 

Ja sa ale zastrašiť nenechám a dotiahnem to až na čistiaky - obľúbený artikel nášho big bossa, ktorý sa na pozícii vedúceho predajne správa ako najväčšie zviera v revíre. Prečo obľúbený, pochopím pri otázke "Koľko paliet ste dnes vyložili, dievčatá?" Oh, really? Vieš, môj zlatý, možno ti to v tej tvojej menežérskej hlávke nedochádza, ale ak tvoja paleta s čistiakmi pozostáva vymyslím si z tristo kusov Sava a Fixinelly, tá moja obsahuje asi tak tritisíc mastičiek a očných sér počnúc Niveou až po Indulonu. Takže keď ja budem najbližšie vykladať čistiaky a ty lepiť pípaky na vydrbané krémy, môžeme si merať, kto ho ma väčšieho.

 

Držím však hubu a bežím na kasu, lebo veď kedy lepšie nastúpiť, než tesne pred vianocami a užiť si to pravé čaro vianoc z opačnej strany. Treba popredať balíčky voňavej kozmetiky pre neho i pre ňu a nachystať si servilné úsmevy pre tetku so stoeurovým nákupom, ktorý rozdelí na päťkrát len preto, aby získala čo najviac zľavových kupónov. A že si jej pri tom štvrtom zabudla jeden nahodiť, je zločin neodpustiteľný. "Tak na čo sa tu ja trápim s delením nákupu, slečna?" Tak po prvé, nie som slečna. A po druhé, ty sa určite netrápiš. Nablokovať a nabaliť ti to do tašiek musím ja, myslím si, zatiaľ čo sa ospravedlňujem a zisťujem u služobne staršej kolegyne, či nezvratný osud nenahodeného kupónu je naozaj taký nezvratný.

 

"Slečna, ktorý šampón by ste mi odporučili na kučeravé vlasy?" Už zase tá slečna, mala by som sa cítiť polichotená. Kua, keby typeček vedel, že polovičku mojej mladosti nám na vani stál brezový Dixi, asi by radšej zavolal manželke a zistil, ktorú značku to chcela. Hodím prosebný pohľad na kolegyňu a idem sa potiť na kasu. Tašku máte svoju alebo vám ponúknem? Zabalím vám nákup? Nie? No to ste zlatá, že použijete vlastné ruky, už i tak ma šéf drbe za to, že som pomalá. Samozrejme, že to nepoviem, ale myslieť si môžem.

 

To pravé orechové z voňavej zážitkovej jazdy prichádza až s vyplnením anonymného dotazníka o spokojnosti zamestnancov. "Dievčatá, ktorá z vás mi nedala 10/10? Zuzka, nechceš mi niečo povedať?" No nechcem, ty vydrbaný kretén, vravím si s pevným presvedčením už nikdy v živote žiaden anonymný dotazník nevypĺňať – aspoň nie v práci. Ani sa tak už nestane, so šéfom máme tichú dohodu o vzájomnom neútočení, takže pravidelná nervózna otázka "Ktorá z vás ešte nevyplnila dotazník?" má jednu výnimku a tou som ja. Je síce blbý, ale nie až tak, aby si nechal srať na hlavu.

 

K narodeninám dostávam kovid – veď pandémia zúri v plnej sile – a najkrajším darčekom mi je  čítanie správ v hromadnom pracovnom chate. Doma síce v práci nie ste, ale ak nereagujete na dotieravé otázky pána tvorstva dostatočne promptne, vystavujete sa riziku stretu s jeho odutou tvárou a rýpavými poznámkami na najbližšej porade. Žalúdok sa mi dvíha v pravidelných vlnách s každým zavibrovaním telefónu. Debata naberá grády spolu s vírusom, ktorý si v mojej krehkej telesnej schránke rozložil dočasný vojenský tábor. Kolegyňa splieta čosi o tehotenskom teste, lebo TO už dávno nedostala. Čerešničkou na torte je bossova hláška "Zalepím vám šušky sekunďákom, žiadne tehotné tu nebudú."

Zaklipkám očami, či dobre vidím, alebo mi len choroba zahmlieva zrak. Zrak ma však neklame, nemiestna poznámka mi ustrelí dekel. To ako vážne? Že je uber kretén som vedela. Ale že až taký uber hulvát... Sorry, kámo, na toto nie som odkázaná.

 

Napriek tomu, že otehotniem až o pár rokov neskôr, rozhodnem sa zbaliť si kufre a z tepla domova posielam hrejivé pozdravy vo forme výpovede. Typeček odpisuje na druhý deň večer, že moju výpoveď prijíma s pokorou a porozumením a prejaví túžbu o vzniknutej situácii porozprávať sa i osobne. Otváram ústa v nemom úžase nad zistením , že i takéto vzletné výrazy sa nachádzajú v primitívnej slovnej zásobe tohto tvora, ktorého sociálne cítenie a schopnosť profesionálnej komunikácie zamrzli vo fáze jednobunkovca. Osobný rozhovor sa nekoná v tomto ani budúcich životoch, lebo ako sa neskôr dozvedám od kolegýň, to ja som mala prísť za jeho jasnosťou, ak som sa chcela rozprávať, čo on? Ci pána, pokorný a porozumenia plný do samého konca.

 

Nebolo mi cťou ani národným sviatkom, užívajte si tuto jazdu bezo mňa.

Adiós!