Agáta sa nerada dívala na to krviprelievanie. Preto aj teraz, keď videla mamu vychádzať z domu so sekerou, chcela sa ísť schovať, zakryť si oči a zabudnúť na celý svet. Dnes však boli pohyby jej tela oveľa razantnejšie, sekeru zvierala v rukách tak, ako keby škrtila hada. Fascinovane sa pozerala na mamu, z ktorej vyžarovala sila a odhodlanie urobiť čokoľvek, zvedavosť prevládla a tak sa potichu vykradla ku kurínu.
Mama držala v rukách metajúcu sa sliepku a hlavu jej tlačila na klát so zaschnutými škvrnami od krvi. Jej tvár zmraštená hnevom do búrkového mraku vyzerala desivo. Agáta sa mamy zľakla. Neovládla sa a zapišťala to svoje ťahavé „maminkaaa“.
„Nechoď sem, nemáš to predsa rada!“ zakričala mama snažiac sa o láskavý tón hlasu. Agáta utiekla za kurín a čakala, kým sekera prejde svoju púť za smrťou. Po údere ešte odpočítavala čas, kedy mama pred ňou schová slepačiu hlavu a až potom vybehla spoza kurína.
„Jedna slepačia hlava, božemôj, ty toho narobíš. Môžu padať aj iné hlavy a to už bude horšie, dievčatko,“ povedala mama a z ničoho nič sa rozplakala. Sadla si na krvavý klát, objímala lavór s bezhlavou sliepkou a nevedela prestať plakať, darmo Agáta pišťala to svoje „maminkaaa“ a objímala jej nohy. Nevedela, čo sa deje a či plač nejako nesúvisí s tým, že otec odišiel s kamarátom do krajiny, ktorej názov mama nechcela ani vyslovovať a povedala, že sa nikdy nebude tak tešiť na jeho návrat ako teraz. A ešte povedala babke, ale to už Agáta nemala počuť, že nech sa tam aj kurví, však tam vraj sú po uliciach samé kurvy, ale nech sa, preboha, vráti, lebo bude zle-nedobre. Ale aj tak nebolo dobre, lebo mama sa stále hrala na búrkový mrak.
Otec sa vrátil, Agáta nemala odvahu spýtať sa ho, ako vyzerali tie kurvy na uliciach a všetko sa s ním vrátilo do starých koľají. Mama sa nemračila, škola bola rovnako otravná, aj sužky učky, zber papiera, žltá malinovka za odmenu a dokola chlieb s domácou masťou na večeru, lebo sviňa bola poriadne vykŕmená. Keď sa niečo nestihla naučiť, otec jej poradil, nech do odpovede zakaždým šupne formulku o vedúcej komunistickej strane a má to v suchu. Agáta poslušne odriekala vety o vedúcej komunistickej strane Československa ako svoju mantru. Div sa svete, vždy to fungovalo, sužky učky boli nadšené a navrhli ju za vlajkonosiča. Otec sa išiel potrhať smiechom.
„Tak sa vám tatko vrátil...,“ povedal jej ráno v šatni Vrabčiak. Chodil už do deviatky a nikto sa s ním nerozprával. Teda, nie že by to bol zlý chalan, ale dedina sa ich rodiny stránila a Agáta ani nevedela, prečo je to tak. Keď sa na to raz spýtala babky, dostala odpoveď, že jeho mama je prespánka a ešte aj šiši a dedo takisto šiši a že keď žije decko s dvoma takými bláznami, nevyrastie z neho nič normálne. Jej však Vrabčiak prezradil, že jeho mama nie je šiši, len je nešťastná a jeho otec bol veľký hrdina. Agáta nevedela prečo, ale verila mu viac ako babke.
„No vrátil...“
„Tak to je dobre,“ prikývol Vrabčiak a očiská sa mu smiali. Mal najkrajšie modré oči na svete, takto si predstavovala aj more. Vlasy mu odjakživa strihala mama, aj keď to nevedela, ale ku holičovi mu nedovolila ísť. Mal preto na hlave pramene vlasov rôznych dĺžok, tie kratšie mu smiešne stáli na vrchu hlavy ako vrabčie hniezdo.
„Zas ma prídeš vyšibať ako prvý?“
„Prídem,“ zasmial sa Vrabčiak a sľub ako vždy dodržal. Agáta sa kvôli nemu zobudila veľmi skoro ráno, nachystala čokoládové vajíčka, aj varené slepačie, na ktoré sama namaľovala sliepky, ale také s hlavami a tiež kvety a trávu, lebo tú sliepky ľúbia.
Vrabčiak ju šibal zo všetkých chalanov v dedine najsilnejšie. Dostal aj najbohatšiu výslužku a mama si myslela, že mu Agáta chce vynahradiť to, ako s ním zle zaobchádza dedina. Dostal to však za tie veľké modráky, ale hanbila sa to priznať.
A potom počula, ako hovorí babka mame, a to tiež nemala počuť, že z toho chalana nič nebude a šíria sa reči, že ho má jeho mater od vlastného otca. Sodoma a Gomora a rovno v našej dedine! Nečudo, keď je aj starý, aj mladá šiši. Mama odporovala, že to nie je pravda, lebo tam už boli párkrát čudní chlapi v čiernych kabátoch a Vrabčiakova mama nebola vždy šiši, to až keď sa raz vrátila odtiaľ, kam ju tí chlapi násilím odvliekli a nechceli pustiť. A to, s kým má toho chalana, sa aj tak nikto živý nedozvie. Babka zduplikovala, že celá dedina hovorí, že je to od starého a basta.
O rok ju už Vrabčiak neprišiel vyšibať. Odišiel na školu niekam ďaleko, kde musel bývať na internáte a domov nechodieval skoro vôbec. Agáta chodievala často okolo ich domu, že či ho náhodou nezbadá. Vždy však videla len jeho mamu. Behala po dvore plnom haraburdia za sliepkami, hádala sa s nimi, vrieskala, z roztrhanej kvetovanej zástery jej vyskakovali veľké tučné prsia a celá bola taká smiešne nemotorná. Dedo vychádzal z domu málokedy, myslela si, že ho nikdy neuvidí, ale raz naňho predsa len mala šťastie. To videla Vrabčiakovu mamu, ako šla odťať sliepke hlavu a plakala pritom skoro ako jej mama! Odsekla sliepke hlavu na kláte, potom zdrapla tú hlavu do náručia, tíšila ju a usedavo plakala. Ešte aj keď išla o hodinu okolo, tak tam stále sedela na zemi a kvílila.
Vtedy vyšiel z domu dedo. Vysoký chudý chlap so strašne vráskavou tvárou. Mlčky prišiel k dcére, vzal jej tú hlavu z ruky a šiel ju zakopať vzadu do dvora. Potom sa k nej vrátil, vzal ju pod pazuchu a do druhej ruky schytil ten slepačí trup a obaja šli dnu. Cestou hodil očkom po sliediacej Agáte, ale nič nepovedal, len pokýval hlavou. Dvere domu sa za nimi pomaly zavreli.
Agáta si hovorila, že to je znamenie osudu, keď obe mamy rovnako plačú pri kántrení sliepok a že to najbližšie povie Vrabčiakovi. Ten sa však nasledujúce mesiace neukázal a potom sa dozvedela šokujúcu novinu, že jeho matka dom predáva a sťahujú sa niekde veľmi ďaleko. Prestalo ju baviť chodiť okolo ich domu a prestala ju baviť aj tá funkcia vlajkonosiča. Dookola opakovaná mantra sa jej začínala zdať podozrivá a keď neskôr ako študentka pochopila, ako to je s tou vedúcou stranou, bola sklamaná.
„Všetci ste vedeli, ako to je naozaj a mne ste nič nepovedali,“ hnevala sa doma a búchala z trucu knihami o stôl.
„Bolo to tak lepšie,“ povedala mama a Agáta jej tie slová nevedela odpustiť. Zaštrngala jej pred očami kľúčmi a povedala, že toto sa raz môže zmeniť a že s komunizmom je to presne také isté ako s ich dedinou. Všetci vedeli, že Vrabčiakov otec je hrdina a že si jeho mama kvôli tomu odtrpela svoje, ale lepšie bolo veriť rečiam o inceste, ktoré niekto zámerne šíril po dedine. Kosákom a kladivom do tých zadubených hláv!
„Niekedy je lepšie veriť klamstvám, aby sa ľahšie žilo. A na tom námestí si daj pozor, bojím sa o teba,“ povedala mama a vyzerala, akoby jej išlo do plaču. Rýchle ju objala okolo pliec a zapišťala to svoje „maminkaaa“.
