Naďapila som na fuckbooku na knižnú skupinu, kde jedna členka vygrcala status, že keď niekto nečíta, je to ako keď sa človek nesmeje, nemiluje, nežije... A ištenem. Zvyšné členky jej to podlízavo komentovali, že žiaľ, aj takí ľudia sú a podobné kecy, prípadne ako dôkaz hodili do pľacu, čo majú práve rozčítané. Ja síce čítam stále, aj viac kúskov naraz, mám vysoké čítacie libido, ale viem si lepšie predstaviť vysmiateho analfabeta ako knihomoľa. Zrejme to filozofka uverejnila preto, že na fuckbooku je už toľko kravín, že jedna hore-dole a vždy, keď si FB otvorím, cítim, ako mi ticho klesá IQ. Jej kravina a mesiac knihy ma presvedčili, aby som sa zodpovedne postavila k tomu, čo pre mňa knihy znamenajú.

Chodím do knižného klubu, ktorý funguje skoro ako podporná skupina pre alkoholikov, aj keď to je bez úvodnej vety: „Ahoj, volám sa...“  Poznáme sa, a tak sa nepredstavujeme, ale všetko ostatné funguje podobne, podporujeme sa pri čítaní. Naposledy sa takto zdôverila jedna z členiek, že nevládze dočítať skutočný príbeh ženy, ktorá bola otrokyňou v satanskej sekte kvôli strachu zo sekty a všetci sme jej drukovali, že to dá. Verím, že to dala, aj keď odvtedy sme ju v klube viac nevideli.

Keďže tento knižný klub si na každé stretnutie vyberá tému, respektíve literárny žáner, pridala som si k môjmu čítaciemu libidu aj žánrovú promiskuitu.

Žáner fantasy alebo meč a mágia. Z názvu žánru je jasné, že je priliehavejší ako kožené nohavice Lennyho Kravitza, ktoré mu praskli v rozkroku a ukázal svetu holý oný. Vďaka fantázii Červenáka vytryskne zo zeme čierny gejzír, rozstrekne sa na všetky strany, kŕdeľ vrán sa s krákaním rozsype po korunách okolitých stromov, šero v ruinách hustne, Prešpork čaká vražedné sprisahanie a ja som taká vyľakaná, ako keď čert pri prietrži mračien zistí, že z neba prší svätená voda.

Topkou je pre mňa Sapkowski, lebo ak hľadáš spravodlivosť, najmi zaklínača. Geralt, zásadový silný chlap neurčitého veku zachraňuje malú princeznú Ciri, putuje svetom plným nástrah, tajomných upírov, elfov a čarov takých mocných, že ovládajú všetko, na čo si len zmyslíš, a tak aj jeho láska k čarodejnici Yennefer je zrejme len kúzlo. Na boj s ľudskou zlobou, černotou ich duše, nepriateľskými slovami ostrými ako čepeľ noža (áno, aj v diskusií na Dailymale také zaznejú) by som si chcela najať môjho Geralta. Úpenlivo prosím stránky kníh, aby mi vydali tajomstvo jeho úkrytu, a len čo zdvihnem zrak, cez okno vidím len bezcieľne sa potulujúce postavičky bezdomovcov na smutnom sídlisku a do rána mi ostáva pár hodín.

Žáner krimi a detektívky.  A. Christie písala popri domácich prácach, veď jasné, že najradšej by všetkých zabila, keď stále špinia riady a bielizeň.  Riešenie zložitých detektívnych zápletiek vďaka brilantnej intuícii svojráznych detektívov spôsobilo, že mám tento žáner veľmi rada. Neskôr pribudli moderné severské krimi, Larssonom to u mňa začalo, a potom som už úplne prepadla krutému severnému vetru. Baví ma jeho morbídnosť, temné stránky ľudstva a to, že hlavná postava nie je dokonalý detektív s briskným umom, ale má slabosti, vrtochy a kadečo blízke mne nedokonalej. Ležím spolu s obeťou pripútaná o posteľ. Cítim sa čudne, akoby každá moja bunka bola citlivá na svetlo. Kvílenie, akoby sa v mojom tele usadil satan, vychádza aj zo mňa. Viem, že keď mi prvýkrát dovolia ísť na prechádzku, vyleziem na strom, uviažem si lano okolo krku a skočím v ústrety slobode. Trasúca sa vstávam z postele, urobím si v noci silnú kávu a pozerám s úľavou cez okno na protiľahlý panelák. Ešte sa v jednom okne svieti.

Westerny a dobrodružné knihy sa mi spájali len s mužským svetom. Nevyžívam sa v tom, že sa vymysleli pozvukové náboje pre útočné pušky, čo zrejme znamená, že nebudete vedieť, z ktorého smeru vás zabili. Alebo zbraň, z ktorej vystrelia naraz dva náboje, čo znamená napriek nepriestrelnej veste taký tlak na hrudník, že máte vnútornosti na kašu. Takéto veci ma skôr desia, som totiž len ženská, sorry, semanuel. Ale potom sa mi dostali do rúk Bratia Sisterovci, príbeh nájomných vrahov, bratov poznačených smutným detstvom so surovým otcom, o ich dojemnom vzťahu k matke a šla by som s nimi aj kradnúť kone. Pri odseku, ako prvýkrát v živote zovrel do rúk bratovu ruku, až keď ju dvíhal odstrelenú zo zeme, som sa rozplakala. Cítila som v nose pach krvi, ktorý sa mi miešal s vôňou zaprášenej cesty, unavené svaly sa sťahovali v bolestivých kŕčoch, a keď som sa vrátila do reality, uvedomila som si, že príčinou kŕčov bolo pridlhé čítanie v jednej polohe. Odľahlo mi, že nemusím zabíjať z milosti strhaného zraneného koňa a pozerať do jeho smutných hlbokých konských očí.  Keď kôň zomiera, zvláštne sa mu lesknú. Ticho po špičkách som sa priblížila k nášmu psovi, ktorý si kedysi utýraný priniesol z útulku k nám svoje malé traumičky, pohladila som mu trasúce sa telo, ovoňala mu uši a šla pokojná spať.

Žáner reportážna literatúra ma dlho nebral. Reportáže píšu najlepšie novinári, je to jasné, tak načo kniha, hovorila som si. Potom som vzala do rúk Tochmana, ktorý z bezprostrednej blízkosti pozoruje tragédie a s novinárskou presnosťou prináša o tom svedectvo. Dozvedám sa, že výskum DNA je v dejinách vojen nový ako body bags, počítače, internet, chladničky riadené počítačom, vysokozdvižné vozíky, pekáče na kolieskach. Vaša vzorná rodinka sa za určitých okolností môže stať len hromadou kostí na pekáči, ktoré treba identifikovať, zaevidovať a zapísať do strohých štatistík.

„Keď pozeráš na strašné nešťastia, silnie v tebe pocit, že sme predovšetkým ľudia. A až potom ľudia istej národnosti. V nešťastí a jeho prežívaní nás ľudskosť spája.“ To bolo želanie osobitného komisára pre krajiny bývalej Juhoslávie v rokoch 1992-1995. Reportážne knihy odhaľujú smrť až na holú kosť, bez emócií, ale možno práve bez tých emócií je to oveľa silnejšie. Prídu samé ako nočný duch, zmlátia vás pocitom viny, že patríte k niečomu prekliatemu, čo si hovorí ĽUDSTVO. Tento žáner má u mňa výnimku na nočnú prácu. Čítam ho len cez deň, v noci sa fakt potrebujem vyspať do práce.

Komiksy. Trebárs taký Sojčák. Príbeh vtáka Sojčáka, ktorý žije izolovaný s mamou v temnom viktoriánskom dome, bojí sa každého hlasného zvuku, prechádza sa chodbami, kde ho sledujú pichľavé oči mŕtvych predkov ma prekvapil. Umne namaľované obrázky, z ktorých na vás pozerajú bezradné vtáčie oči, vás totiž dokážu strhnúť k vlastnému strachu a úzkosti. Zavieram komiks prekvapená, že napriek odhodlaniu prebehnúť očami stránky s obrázkami za nepríliš dlhý čas, uplynuli dlhé hodiny plné zádumčivých myšlienok, a keď zavriem oči, mám v nich Sojčákove. Celkom tak, ako keď sme sa na joge pozerali niekoľko minút do plameňa sviečky, potom sme ich zavreli a v tme pod viečkami sa postupne vynoril jasný plameň. Otváram oči spolu s jeho očami a idem spať v šere izby sledujúc tiene kreslené na steny a som vyplašenejšia než ten bezmocný operenec.

Tých knižných žánrov je viac, chcela som vám priblížiť len tie, ku ktorým som si vytvorila silný vzťah vďaka skupine ľudí, s ktorými sa stretávam, a prostredníctvom kníh sa zbližujeme, netušiac, čím sa živíme, kde bývame, aké je naše obľúbené jedlo, farba, hudba…  Dvaja členovia knižného klubu sa počas toho, ako ho navštevujem, dokonca zosobášili. Jasný príklad toho, že knihy sú stále silný fenomén.