K letných hicom a hitom patria okrem otravných rodinných dovoleniek pri vode aj vandrovky po hradoch a zámkoch, poďme teda na ne.
Plebs síce zvykne opovrhovať zazobancami, ale to len preto, lebo ho nenormálne žerie, že k nim nepatrí. Vidieť to aj z toho, ako všetci v letnej sezóne spotení a smradľaví hojne navštevujú hrady a zámky a vypleštenými očami hltajú všetok ten prepych a bohatstvo. Ženské si často nahovárajú, že v minulom živote boli krásnymi paniami zámku, pričom s ďaleko väčšou pravdepodobnosťou boli sedliačkami v handrách, ale však nahovárať si treba vždy dobré veci.
Prehliadky zámku sú obvykle doménou brigádničiek, ktoré odrecitujú pripravený text. Tu sa ukazuje, že slovanské typy sa v rámci diverzity prírody vydarili a tak chlapi obvykle obzerajú fešnú sprievodkyňu viac ako ošumelý nábytok. V sprievodnom slove nesmú chýbať historické fakty (čvarga si z toho hovno pamätá, ale aspoň má pocit, že sa edukuje). Nechýbajú ani zaujímavé pikošky, lebo plebs sa rád smeje (často na p*čovinkách, ale v duchu rady „nehádžte perly sviniam“ im stačí ukázať voľajakú stredovekú plechovú masku na ksicht pre klebetnice a už je vo švungu. Alebo tajné schodisko, ktorým chodieval zo svojej spálne pán za manželkou do jej spálne a vraj o tom nevedelo ani služobníctvo. Chamraď sa teší, že vie viac ako vtedajšia chamraď, aj keď je to dosť diskutabilné. Sofistikovanejšia forma výchovy je, keď sprievodkyňa ukáže v čiernej kuchyni hradu na kovové formy, čo sa tvária, že sú na bábovku a vysvetlí, že sú to vlastne formy na paštéty a aspiky, lebo stredoveké panstvo nemalo často kompletný chrup a tak sa mäso mlelo a spolu so zeleninou napchalo do tých fajnových zdobených formičiek. Chamraď s mostíkmi a protézami v papuli sa úprimne smeje a teší sa, že vie rozoznať formy na paštéty od foriem na bábovky, ktoré sú keramické a majú uši. Kks, to už je aká odbornosť.
Čvarga má rada aj hádanky. Prečo sú na obrazoch synáčikovia hradného pána v dievčenských šatách? Lebo sú to priekopníci dúhového pochodu? Nie, neuhádli ste, sú tak oblečení preto, aby ich neuniesli. Následníci trónov a dediči panstiev potrebovali predsa security system.
Na zámkoch nechýbajú ani orientálne zariadené izby, keď tam nie sú, tak sú tam aspoň voľne pohodené orientálne predmety, ktoré si prinieslo z potuliek po svete scestované zámocké panstvo. Dnes máme orient všetci, všetko je čínske, plebs sa môže tešiť. Čo sa týka zariadenia, tak ich vždy serie, že tí mizerní hradní páni mali samé baldachýny na posteliach a tapisérie na stenách, ako keby nevedeli, čo si od dobroty ešte napchajú do hradu. Nedochádza im, že by inak hradné panstvo zmrzlo, aj keď treba uznať, že tapisérie boli drahý izolačný materiál.
Zaujímavý je pre aj výklad vtedajšieho spôsobu života zazobancov. Ľudia šúchajúc nôžkami prechádzajú uvítacím salónikom, kde sa dámy a páni rozdelia a pozrime ho, napravo majú páni herňu. Pánov teší fakt, že veľkí chlapci sa hrajú stále, len prešli od kariet a šachu na počítačové hry, takže dnes by mal pánsky salónik inú formu, ale pointuš ostáva. V dámskom salóniku je nejaký hudobný nástroj, na obrazoch čudné matróny v róbach. Sprievodkyňa objasňuje, že tá najkrajšia mala 45 centimetrov v páse, od malička ju sťahovali šnurovačkami a ešte ani to jej nestačilo, dala si vyoperovať dve rebrá, čo na tú dobu bolo neslýchané. Vyslúžila si tým obdiv vtedajšej smotánky a neplodnosť ako bonus k tomu. Dnes by si táto cicuška určite dopriala viac plastických operácií.
Zaujali ma aj otvory na hradoch, cez ktoré pracháči nechali vylievať splašky na spodinu pod hradom, v prípade prévetu (v Čechách na to majú super názov, že výsernice) všetci vieme, čo hádzali tí hore na tých dole, fuj. Znovu musím skonštatovať, forma sa zmenila, pointuš ostáva.
No a sme pri mučiarňach, ktoré plebs tiež miluje. Darmo, chtíč po krvi máme v krvi. Naoko sa všetci úprimne pohoršujú, ako sa mohli ľudia kedysi pozerať na verejné stínanie gebulí, ale vzápätí lačne prijímajú opisy jednotlivých stupňov tortúry a keď ešte dostanú k dispozícií pozrieť si, prípadne ohmatať originál španielskej čižmy, drviča palcov, trhača jazyka, háku, klady a iných lahôdok určených na deformáciu tela, úspech je zaručený. Ledva sa ovládajú pri predstave blížneho svojho v tomto postroji. Detiská ešte nechápu celý ten humbug okolo mučenia, uniká im zmysel a tak zazerajú na klietku na špeciálny test určený čarodejniciam. Klietka sa spustí do vody a v nej pretrvá nejakú dobu (dĺžka doby zrejme záleží od figliara kata). Keď sa čarodejnica utopí, bola nevinná a voda ju prijala. Keď prežije, osušia ju a upália ako vinnú. Vtipné, nie? Deti ten dospelácky humor nechápu a tak jedno z nich nahlas zauvažuje o tom, že ahá, tak ako je teraz klietkový chov kurčiat, takto chovali kedysi aj ženy, však mamina? Za toto som mu udelila desať z desiatich lízaniek.
Na záver pridám pozorovanie, že veľkej obľube sa tešia biele panie, ktoré vraj strašia návštevníkov svojím plačom alebo dokonca kvílením. Obvykle sú to bývalé hradné či zámocké panie, ktoré mali nešťastný osud a aby toho nemali málo, po smrti ich vyhlásili za strašidlá. Aj v novodobej histórií by sa našlo dosť strašidiel na hrade, ale tí mali určite lepší osud a tiež výsluhový dôchodok, ale to sa už nášho výletu po hradoch a zámkoch netýka.
