Existuje množstvo overiteľných dôkazov o tom, že s vtákom v ústach sa nerozpráva ľahko. Ak by niekto nadobudol dojem, že toto tvrdenie som založil na empirickej skúsenosti opierajúcej sa o test v reálnych podmienkach, je pravdepodobne padnutý na hlavu.

 

Podmienky, v ktorých test prebehol, boli prispôsobené domácemu prostrediu. Do úst som si vložil priemerne dlhú nakladanú uhorku, alias kvašák, o dĺžke cca 10,5 cm a šírke, ktorá zodpovedá priemernej hrúbke palca chodidla dospelého muža bez nechtu.

 

Po dôslednej príprave som sa pokúsil prehovoriť. Slová som najprv volil náhodne. Neskôr, aby som zaistil atmosféru autentickosti, vyslovil som vetu, ktorá je v prípade partnerského spolužitia veľmi bežná, ba až fádna. Pokúsil som sa povedať: „A smeti si už vyniesť bol? Alebo čakáš, že sa samy vynesú?!“
Namiesto toho som povedal niečo v takomto znení: „A hmeti hi uh inhieeť ouh? Aheho aášh he ha amhy ihehú?!“

 

Na základe takéhoto jednoduchého testu, pri ktorom nebol potrebný šarmantný asistent, ktorý by mi v správnom momente podal netradičnú rekvizitu a neskôr ma pravdepodobne prekvapil nevyžiadaným bielením zubných plôch, som dospel k záveru. K záveru, ktorý nám do hláv vštepovali už v materských školách naše pani súdružky učiteľky.
„Keď sa je, ústami sa nemelie!“

 

A že si pani súdružky učiteľky uvedomovali, že takáto múdrosť je aplikovateľná aj v priebehu iných procedúr, vari ani nemusím spomínať. Neraz prišla tá, čo ju volali Monika, s modrinou pod okom a keď sa jej kolegyne pýtali, že „čo sa ti stalo?“, iba skromne zavrtela hlavou a so sklopeným zrakom povedala „nedržala som hubu“.

 

Nie, neobhajujem reakciu jej manžela, práve naopak. Odsudzujem a zavrhujem takýto odporný čin.
„Huj!“ (povedané s uhorkou v ústach)
Pretože, keď raz pred oltárom sľúbil, že svoju ženu bude milovať v dobrom aj v zlom, v šťastí i v nešťastí, a napriek tomu, že sa z nej v priebehu času stane neznesiteľná Harpya či tučný kamarát, nepoloží na ňu ruku a ak by na voľačo také čo i len pomyslel, sám si ju radšej odtne.

 

Z uvedeného plynie, že v určitých momentoch našich krátkych životov je rozprávanie buď zbytočné, alebo nevhodné.
Ako príklad uvediem, že keď jem, neruším hlasnou vravou ostatných stolujúcich a iba v krátkosti a zdvorilo odpovedám na prípadnú otázku hostiteľa či hostiteľky.
„Nezdá sa vám mäso málo prepečené?“ opýta sa placho kuchárka.
„Nie, naopak,“ odpovedám pokorne a s úsmevom dodávam, „kiež by ste vedeli rovnako dobre držať jazyk za zubami ako dobre viete variť,“ pochválim a zároveň napomeniem gazdinku, čím zabezpečím tichý chod stolovania.

 

Pri milovaní je to viac-menej podobné. Stony, výkriky či náhodne vyslovené slová spomínajúce poniektoré božstvo, prípadne verbálne stimulačné metódy ako „ešte“, „to je ono“, „viac“, resp. „au!“, sú vítaným sprievodným okorenením aktu. Nič sa nepokazí ani tlmenými vzdychmi, pri ktorých slová nie sú vyslovené.
Jeden z aktérov milostného aktu, ktorý by mohol byť hrdým nositeľom indiánskeho mena Tichá voda, nič nepokazí, keď bude robiť svojmu menu česť. Výsledný dojem by hádam mohol zničiť iba po dve minúty trvajúcej nemej súloži, po ktorej by sa zvalil na bok a povedal by „prepáč.“

 

Tvrdenie, že na svete existujú ľudia, ktorí rozprávajú až príliš veľa, nikoho neohúri. Na obsah zameraný čitateľ sa môže čudovať, ako sa v texte prepracoval skrz cmúľanie kvašáku až po uvravených ľudí, a aký to má súvis? A aký to má súvis s pondelkovou témou, ktorá je venovaná sexuálnym faux pas?

 

Inšpiráciu som čerpal z rozprávania kolegu Milana. Presnejšie povedané z opisov milostných scén Milana a jeho ženy, ktorej meno by v indiánskom jazyku znelo Tá, čo nevie ani za toho boha držať hubu, asi jej jednu vytnem.
Ja ju volám Táčo.

 

Milan spomínal, že Táčo rozpráva aj zo sna. Nie sú to náhodné slová, utrúsené sem-tam v priebehu noci. Niežeby bola v priebehu noci povedala „ach, ten svet je krásny“ a spala by ďalej. Nie! Táčo vraj rozpráva celú noc. Vraj to vyzerá nejako takto:
Ľahnú si do postele, zhasnú svetlo a prikryjú sa paplónom.
Milan: Dobrú noc.
Táčo: Dobrú noc.
Milan: Chrrrrr....
Táčo: Chrrr.... (už spí)
Milan: Chrrrrr... (už spí)
Táčo: (stále spí) ...no a by si neveril, čo mi tá Marika zase povedala. Najprv, že on tam len tak stál, a keď k nej prišiel, že by sa mu mala ospravedlniť, či čo. A ona na to, že „prečo by som sa vám mala ospravedlňovať? .......a ten Kordiak v tom Paneláku mal v dnešnej časti akú peknú košeľu. Si videl? Asi ti takú kúpim....dvadsať deka droždia, prášok do pečiva....pán doktor, manželovi som nahmatala hrčku....Zatvor dvere! Je tu prievan!...

 

Takže i čitateľ s menšou predstavivosťou si určite vie vybaviť, ako Táčo tára, keď spí, nie to keď je pri vedomí.
Milanova žena ide ako píla. Melie pántom, že by tomu jeden neveril. Hovorí sa, že dovtedy sa s dverami vŕzga, kým sa pánty neohnú, ale Táčo má dvere asi od Sherlocka.

 

Láska kvitne v každom mentálnom veku a Táčo si Milana pred mnohými rokmi jednoducho získala. Je ťažké pochopiť, v čom tkvie jej osobné čaro, a zistiť to rozhovorom s ňou sa rovná okúseniu esencie číreho šialenstva.

 

Pokúšať sa opísať milostné hry tohto podivuhodného páru je prinajmenšom zbytočné. Milan by sa náhodou spoznal a Táčo by mala o jednu tému na rozoberanie viac. A vlastne, keď si to Táčo prečíta, nepochopí, že to je o nej a možno práve pri nejakej zaujímavej sexuálnej polohe, počas ktorej bude mať ústa plné práce, podotkne:
„Vieš, hmň, hmň, čítala som teraz taký článok, hml, hml, hml, hmň, o takej ženskej, hmň, že by si neveril! Chlmň, chlmň, chlmň. Vraj toľko rozpráva, hamň, hamň, že, hamň, že vlastne rozpráva nonstop. Hmň. Nho hiehš hi tho bhedtaviť?“