Ako malé deti chcela väčšina z nás ísť do zoologickej záhrady, aby videla zvieratká. Neskôr sme prišli na to, že zvieratká je možné vidieť aj medzi ľuďmi.
Neviem, či sa na každé povolanie treba narodiť, ale isté je, že na to, aby ste sa stali revízorom, sa musíte narodiť so všetkými tými dobrými vlastnosťami, ktoré nájdete u každého revízora – cieľavedomosť, orientácia na splnenie úloh, vysoké pracovné nasadenie...
V podstate to s týmito vlastnosťami môžete dotiahnuť aj na zamestnanca banky alebo daňového kontrolóra, ale načo by ste sa unúvali vzdelávaním sa, keď revízorom sa môžete stať aj bez vzdelania. Síce práca daňového kontrolóra je tiež lákavá. Hlavne v tom smere, že môžete poúčať daňové subjekty, hrať sa na múdreho a rozdávať pokuty, ale prestáva to byť zaujímavým pri kontrole podniku ruského mafiána, kde sa úlohy vymenia. A ako všetci vieme, ruskí mafiáni nechodia MHD, takže tam riziko konfrontácie s nimi nehrozí.
My socky sa vyvážame na autobusoch MHD a máme šancu stretnúť sa s dokonalým tvorom zvaným revízor. Už na zastávke ich zbadáte, ak máte to šťastie, že akurát nastupujú na rovnakej ako vy. Je to veľmi spoločenský tvor – preto chodí v tlupách. Je to dôležité preto, aby vedeli pri love obkľúčiť svoju obeť. Po príchode autobusu sa tlupa ihneď rozdelí.
Ďalšou charakteristickou črtou je ich oblečenie. Chcú čím viac zapadnúť do davu. Pomáha im v tom najnovšia móda v štýle homeless. Síce socky sme aj my, ale tak oblečení, ako revízori chodí naozaj len malé percento cestujúcich a to sú väčšinou sociálne neprispôsobiví geneticky viac pigmentovaní pozitívne diskriminovaní jedinci, ku ktorým sa revízor radšej ani nepribližuje, lebo by trpko pocítil okrem ich zápachu aj pachuť neúspechu pri jednaní s nimi. Revízor je však optimisticky naladený a cieľovo orientovaný, čiže takýchto necháva na pokoji.
Ako módny doplnok ku kaki vestičke, ktorú by nosil aj v zime natiahnutú na páperovej bunde, má predpotopnú verziu tabletu, ktorá nasníma čip z električenky. Pravdaže vzájomná komunikácia týchto dvoch nedokonalých zariadení je veľmi nedokonalá a vtedy je na vine vždy cestujúci a nastupuje binárna logika revízora. Revízor skúma súlad skutočnosti s očakávaným stavom a vyhodnocuje výsledok. Ak je výsledok porovnávacieho testu pozitívny (čiže súlad), tak prejde k ďalšiemu cestujúcemu. Ak je negatívny, tak ho iné nezaujíma, lebo našiel čierneho pasažiera. Komunikácia s revízorom v prípade, že jeho algoritmus vyhodnotil nesplnenie podmienok, je veľmi obtiažna. Teoreticky máte väčšiu šancu presvedčiť samovražedného islamského separatistu, aby konvertoval na budhizmus, ako dosiahnuť u revízora úspech.
Revízor si chráni svoju osobnosť viac ako indián svoju dušu. Nemôžete si len tak natáčať zásah takého významného človeka, akým je revízor, lebo porušujete jeho práva na súkromie. Ak by ste mali iný názor, tak vás silou argumentácie, ktorá neskôr prerastie do hrubej sily, presvedčí, že sa skutok nestal a márne sa dožadujete spravodlivosti za zničený mobil, štyria urastení junáci budú tvrdiť, že ste porušili prepravný poriadok MHD a preto vás museli upokojiť. Pravdaže pri tom upokojení sa dotyčný samoporanil, sám si vyrazil zub a rozbil mobil a nešťastnou náhodou sa samootvorili dvere autobusu, až samovypadol. Veď na Slovensku všetko ide samospádom. A ešte na vás aj zavolajú políciu, že ste napadli veľmi vážených členov spoločnosti, ktorí sa starajú len o dodržiavanie pravidiel.
Revírom revízorov sú najfrekventovanejšie trasy a hlavne prístupové brány cudzincov do mesta. A keď ten blbý cudzinec neovláda štátny jazyk, tak nech za to platí. Veď v zahraničí tiež nie je nič vypísané po slovensky. Takže nastúpi turista, ktorý pochodil polku sveta, do slovenského autobusu, jeden označovač nefunguje, obzrie sa, kde je ďalší, ale autobus sa pohne a cíti sa ako bábka v crash teste, lebo šofér testuje zrýchlenie autobusu a chudák turista sa pozbiera o tri metre ďalej. Horko ťažko sa dostane k ďalšiemu označovaču lístkov, kde ho ale už víta revízor s úsmevom na tvári a jasne artikulovanou hlasnou slovenčinou mu pripomína jeho práva, ako v americkom filme.
Takže zľahka sme prešli k ďalšiemu živočíšnemu druhu a tým je vodič dopravného prostriedku určeného na verejnú dopravu. Vodič žije s revízorom v symbióze. Vždy jeden z nich si s ním pri nástupe pokecá a vodič zablokuje po dvoch metroch označovač lístkov. Najlepšie pri nástupe na frekventovanej konečnej, kedy sa do autobusu natlačí zo 60 optimistov s tým, že začne nervózne zvoniť, keď ešte polka stojí vonku a pohne sa s otvorenými dverami, kým má posledný cestujúci nohy ešte vo vzduchu. Chudák sa ani nestihne spamätať a už má na krku čudne oblečeného binárne rozmýšľajúceho tvora. Ak má náhodou vodič kamarátov revízorov v autobuse, počká si na dôchodcu, ktorý pomaličky nastúpi a ihneď za ním zatvorí dvere. Kým sa ten doštverá k označovaču lístkov, autobus je skoro na ďalšej zastávke a revízor môže vyinkasovať štvrtinu dôchodku.
Aj keď šofér nemá pri sebe kamarátov, je pánom tvorstva. Minimálne pánom autobusu. Cestovný poriadok je pre administratívu. Jeho platia za odjazdené kilometre. Keď sa mu podarí rýchlejšie prejsť trasu, má viac času na oddych. Takže pri žltej pridáva a potom zákrutu vyberie tak, že si cestujúci môžu na sebe vyskúšať časť fyziky zvanej točivý moment. Niekedy si to ale rozmyslí a následne sa cestujúci pozbierajú z podlahy v prednej časti autobusu, aby vzápätí odleteli dozadu, to keď naskočí zelená a autobus vystrelí. Je nebezpečný aj pre ostatných účastníkov cestnej premávky, lebo zo zastávky sa zásadne pohne bez znamenia a vytláča autá do protismeru.
Podľa šoféra cestujúci čaká na zastávke a nastúpi, keď príde autobus. Ten čo beží, to je športovec. Informácie zásadne nepodáva. Je hermeticky uzavretý vo svojej kabínke. To je jeho kráľovstvo so všetkými amuletmi, ktoré za svoj život nazbieral.
Najhorší sú vodiči električiek. Tá celodenná nuda, že idú stále len rovno a ani predbiehať nemôžu sa musí nejak kompenzovať, tak so chopia každej príležitosti. Z takej obyčajnej zápchy vedia urobiť superzápchu už len tým, že do križovatky vojdú tri–štyri električky naraz a máme polku mesta zablokovanú. Svoju inteligenciu predviedli minule v Bratislave, keď sa tri električky zablokovali navzájom do trojuholníka, keďže každá z nich mala prednosť.
Niekedy je ale šofér flegmatik, ktorý berie šoférovanie ako oddych, jazdí pomaly, urobí vyhliadkovú jazdu pre znudených pasažierov. Hlavne v prípade, keď sa niekam ponáhľate, napríklad na druhý autobus. Pre istotu s meškaním vyrazí už z konečnej, ak je to trolejbus, tak v priebehu desať minútovej jazdy mu dvakrát spadnú troleje, ktoré pomaly napráva do správnej polohy. Predbehnú ho pomaly aj chodci. Autobus je preplnený. Telo na telo. V ovzduší cítiť raňajky staršieho pána (klobáska), celodenný pot monterkového rytiera alebo lacnú, ale o to intenzívnejšiu voňavku zaseknutej Barbiny, ktorá si myslí, že má stále 25 a pritom už oslávila dvojnásobok.
Konečne autobus dorazí na zastávku. Keďže je konečná, všetci vystupujú. 120-kilová tetka berie schody po jednom. Jedna noha, druhá vedľa. Konečne je dole. Tam si oddýchne rovno pri dverách, takže čakáme ďalej, kým sa cesta uvoľní. Konečne môžeme vystúpiť, rýchlou chôdzou obísť pomalších. Najhoršie sú mentalistky, ktoré vycítia, z ktorej strany ich chcete obísť a schválne idú na tú stranu, a keď sa rozhodnete pre druhú, oni urobia to isté. Potom sa otočia a pozrú na vás, ako na úchyláka, ktorý ich prenasleduje a pritom ich len neviete obísť. Schody beriete po troch, úspešne sa vyhnete predajcovi Nota Bene, svedkom Jehovovym a predajcovi supermegagiga efektívneho masírovacieho prístroja.
Po tomto slalome už len šprint medzi autobusmi na nástupišti, kde už stojí váš autobus. Práve zatvára dvere, trošku pobežíte a dáte jasne najavo úmysel nastúpiť. Vodič na vás vrhne znudený pohľad, otvorí dvere, vypýtate si lístok a mimovoľne sa pozriete na hodinky. Minúta do odchodu. Spýta sa: "Čo je?". A vy, že nič. Nemá význam sa hádať s blbcom, veď silnejší má pravdu a on má pod sedadlom dvesto koní a ak chce, nabudúce ich nepribrzdí, keď budete bežať...
