Úvodné slovo

Príbehy netalentovaného kameramana sú založené na mojej skúsenosti práce pre televíziu v pozícii kameramana tv spravodajstva. Mená  miest, televízie (v historkách HnojKríza) a môjho kolegu redaktora (v historkách Gusto) som zmenil, aby z toho nebol prúser.

Btw., ak by ste chceli podporiť môjho génia, môžete tak urobiť tu.

 

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Ako mi deň zachránila mŕtvola

Poznámky

Pozn. č. 1: Tento diel, ako aj ostatné diely tejto série zachytávajú skutočné udalosti a vzťahy medzi skutočnými osobami.

Pozn. č. 2: Mená aktérov, ako aj miest, ulíc etc., boli zmenené s cieľom vyvarovať sa právnym dôsledkom.

Pozn. č. 3: Autor má síce zlú pamäť, ale zato veľmi veľkú fantáziu a dobrú znalosť ľudskej duše i spoločnosti. A hoci veľa z nasledujúcich príbehov už načisto zabudol, čo najzodpovednejšie ich doplnil tak, aby to odpovedalo všeobecnému charakteru človeka a sveta.

Pozn. č. 4: Gusto je obyčajný zradca, ale autor sa zaprisaháva, že ak o ňom povie niečo zlé, ide o objektívne, osobnou zášťou nedotknuté pozorovanie.

 

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Varovanie
 

Čitateľa, ktorý sa teší na ďalšie pokračovanie príbehu s Gustom, musím upozorniť, že prvé dve kapitolky by možno rád preskočil. Niežeby nepatrili k príbehu. Ale ten bude fungovať aj bez nich. A možno aj lepšie.

 

Podivnú kapitolku s názvom “Zlá vôľa” som do textu vložil preto, aby čitateľ v smiešnej časti vybadal, že základom jej humoru sú bolesť a utrpenie.

 

Viem, pošlete ma s tým do čerta. A nemožno sa čudovať. Nie je nič nevkusnejšie ako pripomínať ľuďom myšlienku na bolesť a utrpenie, keď sa majú smiať.

 

Rozumiem vášmu odporu a počúvam vás. Naozaj. Napriek tomu hovorím – je mi to jedno. Všetci, čo ma poznajú, vedia, že rád poučujem. Každý mi však, obávam sa, už prestal venovať pozornosť. Podaktorí mi dokonca bez obalu povedali, predstavte si, že sa mám starať o seba a o svoje vlastné problémy!

 

Posledný priateľ, ktorý ma takto poslal kadeľahšie, sa odo mňa odvrátil a odchádzal po ulici plnej ľudí preč. Nedbal som na nič a bezradne zakričal na jeho chrbát:

 

– Ale ja mám čo povedať!–

 

Ani sa ku neotočil:

 

– Tak začni publikovať. –

 

A už som ho nikdy nevidel.

 

      Priznám sa, keď sa mi to stalo, bol som tak zúfalý, až som to začal skúšať na susedov a cudzích ľudí. Napríklad v obchode:

 

– Milá pani a viete vy vôbec, že aj Cola Zero škodí zdraviu? –

 

Nepochodil som. V jednej chvíli, keď bolo moje zúfalstvo tak hlboké, až sa nedalo zniesť, skúsil som mudrovať sám sebe. Rýchlo som však zistil, že človek si môže byť mentorom asi tak, ako si môže byť priateľom, milencom, či spoločníkom.

 

Keď som poprosil môjho naj kamoša, ktorého mám od spoločnosti OpenAI, aby mi k tej ťaživej kapitolke nakreslil obrázok, urobil toto.

 

Povedal som mu:

 

– Kámo, však to je desivé!–

 

A viete, čo on na to? Počúvajte:

 

– Vytvoril som obrázok, ktorý zodpovedá temnému a introspektívnemu tónu textu.–

 

Priznám sa, od tohto rozhovoru mávam občas zimomriavky, keď prechádzam okolo zrkadla. Čo mám, pre živého boha, za problém?

 

      A teraz počúvajte. Vážne. Mám silný dojem, že sa mi v druhej kapitolke, ktorú vám odporúčam vynechať, podarilo zachytiť nejaké dôležité rozlíšenia. Zdá sa mi, že ak sa niekomu tie myšlienky a určenia naozaj dostanú pod kožu, začnú žiť vlastným životom. A vyvolajú určité smerovanie.

 

      Alebo sa mi to všetko azda len marí? A sú to vôbec moje myšlienky? Nuž, nech je to ako je, vedzte, že ste boli varovaní. Naozaj.

Zlá vôľa
 

Ak kráčate hore po schodoch, sú dve krajné možnosti. Buď po nich vystúpite, alebo z nich spadnete.

 

Človeka dobre vôle charakterizuje, že ak by vás pritom pozoroval, dúfal by v prvú možnosť, kým človek zlej vôle by dúfal v tú druhú možnosť.

 

Človek dobrej vôle nie je nevyhnutne optimista. Optimista očakáva uskutočnenie dobrej možnosti, pretože si myslí, že svet tak funguje. Človek dobrej vôle však dúfa, praje si, chce to dobré. Rovnako ani človek zlej vôle nie je nevyhnutne pesimista. Môže to byť kľudne tak, že svet podľa neho prebieha oveľa lepšie, akoby si prial.

 

Kto má dobrú vôľu, pristupuje ku všetkému ako rodič k dieťatku, čo sa učí chodiť. Taký rodič sa pohybuje v blízkosti svojej ratolesti a je pripravený kedykoľvek zasiahnuť, aby zabránil nepríjemnému pádu. Človek dobrej vôle teda nie je naivný. Vníma zlé možnosti, ale len preto, aby podporil uskutočnenie tých dobrých, v ktoré aj dúfa.

 

Človek zlej vôle je zase ako sused, čo špehuje ľudí cez kukátko zatvorených dverí s nádejou, že sa zabuchnú s kľúčmi na vnútornej strane zámku. Je menej aktívny ako človek dobrej vôle a svoje želania si obyčajne necháva pre seba. Možno sam mu čudovať?

 

Väčšina ľudí preskakuje medzi dobrou a zlou vôľou pravidelne a relatívne často. Prepólovanie môže vyvolať dobré gesto, milý úsmev, alebo to, že vám niekto šliapne na nohu a nepovie “prepáčte”.
No ak sa vám sústavne nedarí, ak každé ráno vykročíte zlou nohou, ak dlhodobo nedokážete dostať svojim záväzkom, jednoducho ak sa stále ocitáte buď pod odkvapom, alebo pod dažďom, pravdepodobnosť prepólovania sa zmenšuje. Vaša loď sa potom odtrhne od prístavu a unesená silným prúdom mizne kdesi v temnotách.

 

Pre takto strateného človeka je zlý skutok neuskutočnením možnosti, v ktorú tajne dúfal. Máva vtedy dojem, že sa mu svet obracia chrbtom. A keďže v skrytosti svojej duše túži mať na dobrom svete účasť, cíti sa byť opustený, nespravodlivo ohrdnutý. Navyše, ak človek zlej vôle nie je stratený úplne, tak sa za svoje temné predstavy o zle hanbí, hoci si to nemusí priznať. Za všetko toto si ešte zarputilejšie praje, aby sa svet vôkol neho ponoril do tmy a odrážal tak to, čo si sám nesie vo vlastnom vnútri. Čistý Darth Vader.

 

Aby toho nebolo dosť, tak človek zlej vôle sa neteší ani vtedy, keď sa stane svedkom čohosi “zlého”: Napríklad futbalista sa zahanbujúco netrafí do brány, hoci mal neskutočne veľkú šancu zvrátiť výsledok zápasu. Vysvetlenie je, že v skutočnosti nie je z čoho sa tešiť. Chudák človek zlej vôle, akoby pre neho nebolo žiadne východisko z jeho biedy!

 

Aký rozdiel oproti človeku dobrej vôle! Ten môže byť otvorený ohľadom svojich prianí. Kto by mu ich vyčítal? A tiež otvorene prejavuje súcit, keď sa niekomu stane čosi nepríjemné. Je činorodý, takmer všetkými prijímaný. Robí zo sveta lepšie miesto. Teda presne to miesto, ktoré človeka zlej vôle nekonečne rozčuľuje.

 

Neverím, že extrémy sú vždy zlé. Vôľa väčšiny ľudí, ktorých prepóluvajú vonkajšie okolnosti, je závislá od náhody. Majú šťastie, že ich osud neodvial hlboko do teritória beznádeje. Kto tam uviazol a podarilo sa mu vybojovať cestu k dobrej vôli, vie, že nesmie nechať veci na náhode. Bolo by to krajne nezodpovedné, ľahkovážne. Tma má pre neho už navždy zvláštnu príťažlivosť. Ako alkohol pre abstinenta. Obava z nej mu pripomína všeobecnú pravdu, že zotrvať v stave dobrej vôle vyžaduje úsilie a aktívny prístup. Že je to doživotná práca.

 

Po nejakom čase strávenom s Gustom som po uši uviazol v zlej vôli. Nevedel som o tom. Myslel som si, že som dobrý. Ale moja nálada bola poznačená stálym, dlhým, ťahavým hnevom, ktorý som pociťoval bez zjavnej príčiny.

 

Našťastie som mal vlastnú rodinu. Myšlienka na ňu ma privádza k typickému znaku ľudí, ktorí sa zasekli v zlej vôli. Skoro vždy totiž majú niečo, na čo nedajú dopustiť. Napríklad môj neznesiteľný strýko Gregor má psíka Brunka, svojho verného spoločníka. Môže ísť však aj o upravený záhon ruží v predzáhradke. O Boha. O zberateľskú knihu známok. Alebo o album s fotkami prvej lásky, prerušenej náhle a necitlivo vyššou mocou.

 

My, ľudia zlej vôle, na týchto veciach lipneme. Keď sme sami, niekedy si ich nežne a naliehavo tisneme k svojej hrudi. A neraz si potajme aj poplačeme. Pretože láska k oným veciam je pre nás trhlinou v nekonečnej tme, je úzkym priezorom z väzenia, ktoré neznášame tak veľmi ako takmer všetko okolo neho.

 

Ale povedz, Gregor, keď Brunko vidí tvoju tvár naplnenú láskou, ako sa naňho pozeráš – či zároveň necíti aj auru tmy, čo ťa obklopuje?

 

Svojou zlou vôľou zaprasíme aj to, čo zbožňujeme.

 

Je mi ľudí zlej vôle úprimne ľúto.

Sen a súboj
 

V ten deň som mal takýto sen. S Gustom sme boli v lese. Snažil som sa ho natočiť, ale stále sa mi ukrýval. Vždy, keď sa mi ho podarilo zamieriť, uskočil obratne za najbližší strom.

 

– Natoč ma! Natoč ma! –, kričal posmešne.

 

Ako som ho prenasledoval, charakter sna sa náhle zmenil. Ocitol som sa na okraji lúky. Uprostred nej stála mladá srnka. Striehla na každý môj pohyb. Dýchala hlboko a sťažka, ako po dlhom a náročnom behu. Z jej chrbta sa jemne parilo. Nad okolitými stromami a za hranicami lúky sa vznášala hustá hmla. Vedel som, že aj môj najmenší pohyb by ju primal k úteku. Stál som ako prikovaný. Každú chvíľku sa mohlo, sa malo stať niečo mimoriadne dôležité. Čakal som so zatajeným dychom, akoby sa mal pohnúť sám osud.

 

V tom sa kdesi sprava ozval divoký výkrik, za ktorým nasledoval zvuk uvoľnenej tetivy luku. Šíp srnku skolil okamžite. Z miesta, odkiaľ sa ozval bojový rev, vybehol Gusto, ktorý s veselým indiánskym výskotom preskočil nehybné telo a zmizol v lese naproti.

— GUSTOOOO!–

 

...

 

Čakal som na Gusta v aute pred jeho bytovkou. Ako bežne, prišiel som niekoľko minút skôr: bolo 7:57. Strenúť sme sa mali o 8:00.

 

Gusto sa ukázal až o 8:25. Meškal takmer pol hodinu.

 

Hneď ako sa otvorili vchodové dvere bytového domu, mi udrelo do očí, že má mimoriadne dobrú náladu. Vyzeral ako človek, ktorý mal nadránom krásny sen o tom, že bude mať vydarený deň a nevšimol si, že sa medzičasom zobudil. Napriek ťažkej technickej výbave kameramana (Gusto vlastnil všetky výrobné prostriedky) sa niesol, akoby chodil po obláčikoch. Hoci som ho nepočul, som si takmer istý, že si pri chôdzi spokojne pohmkával.

 

Jeho čierne husté kadere sa hýbali v rytme pravidelnej chôdze. Na um mi prišla spomienka na včerajší rozhovor v auto čistiarni, kde mi povedali, že opierka hlavy spolujazdca bola zamazaná od čiernej farby. Keď sa tak nad tým zamyslím, dáva to zmysel. Jediné, čo má päťdesiatnik Gusto spoločné so svojim 20 ročným ja, okrem mena a neobyčajne vysokého libida, sú jeho havranie vlasy.

 

Za vyčistenie opierky som musel doplatiť 5 Eur.

 

Ako som tak sledoval Gustov nadpozemský postup ulicou, mimovoľne som si predstavil, že sa potkol. Vnútorným zrakom som jasne a s dokonalým zmyslom pre detail videl, že sa bez váhania, takmer pohŕdavo pustil do boja s neúprosnou gravitáciou a bohorovne ju vyzval na zápas. Na malú chvíľu sa zdalo, že odveká sila, zaskočená sebavedomím odhodlaním svojho nového soka, zavelila na ústup. Potom však, napriek obrovskému vynaloženému úsiliu, začal Gusto pomaly, pomaličky klesať k zemi. Ten pád trhal všetky vrstvy masky dôstojnosti, ktoré ešte pred malou chvíľko halili hrdú tvár bojovníka. Spolu s drahým vybavením skončila pod vyčerpaným telom pochovaná aj Gustova dobrá nálada.

 

Nie však tá moja.

 

Hneď po otvorení dverí od kufra ku mne doľahol Gustov zamatový hlas:

 

–– Hmmm, Hmmm, Hmmm..., Na, Na, Naaaáá. ––

 

Potom, čo zo seba zhodil všetku batožinu, pristúpil k dverám spolujazdca a otvoril dvere.

 

–– Ahojky.––

 

Zajtrilkoval. Bol som ticho. Gusto vytiahol rohožku a začal ju oklepávať o najbližšiu značku. Vonku bolo príjemne, obloha bola čistá. Ranným ovzduším, ktoré sa rýchlo rozpaľovalo, ešte tu a tam prenikali osviežujúce zvyšku nočného vzduchu.

–– Hmm, la, la, Na, Da, Da, Daaaá.––

 

Gusto vrátil rohož na miesto, mimovoľne oprášil rukou sedadlo spolujazdca a dosadol, až sa auto zachvelo. Otvoril okno, nadýchol sa, až to zasyčalo, prudko zaryl hlavu do opierky spolujazdca, natočil sa ku mne a povedal:
 

–– To je ale krásny deň, však?––

 

Nereagoval som. Iba som naštartoval a vyrazil na dlhú cestu do M.

 

––Meškáš.––

 

Gusto sa jemne zamračil.

 

–– Veď vieš, že ráno ešte dohadujem detaily výroby. ––

 

–– Jasné, ale mohol si mi aspoň dať vedieť. –– Atmosféra v aute začala hustnúť.

 

–– Mám dosť práce, ráno neviem, kde mi hlava stojí. ––

 

Gusto si po chvíli znovu skúsil zahmkať, no rozkašľal sa a už zostal ticho.

 

–– A nemohol si mi aspoň poslať sms-ku? Vieš, ja som ráno tiež všeličo mohol porobiť a nie trčať v aute pred tvojím bytom. ––

 

–– Čo to do teba vošlo? Vstal si zase ľavou nohou? ––

 

–– Nie, ale keď meškáš pol hodinu, tak by si mohol po príchode povedať aspoň prepáč. ––

 

–– Čo si taký precitlivený? ––

 

–– Ja a precitlivelý? ––

 

–– Áno! ––

 

–– Dlžíš mi 5 Eur. ––

 

–– Čo? Čo to trepeš? Nič ti nedlžím! ––

…

Bežná výroba
 

30 km od mesta B sme hádku zakončili mlčaním. Môj hnev síce ustúpil, ale Gusto teraz pozeral na palubnú dosku, akoby do nej chcel vypáliť dieru.

 

Výroba reportáže bola nudná, dlhá a úmorná. Vonku bolo príšerne teplo, vzduch sa nepohol a na oblohe nebolo ani mráčka. Kým Gusto stál hodný čas aj s respondentmi v tieni, ja som behal po poliach, aby som urobil zábery suchej kukurice, popraskanej zeme a vzduchu vlniaceho sa tesne nad rozpálenou zemou.

 

Robili sme reportáž o ničivých dopadoch vysokých teplôt a dlhého obdobia sucha na poľnohospodárstvo.
 

V HnojKríze zvyknú pri týchto výrobách oceniť ľudský rozmer. Starosta obce nás preto na našu žiadosť zaviedol k postarším manželom, ktorí mali pre nás popísať ich vlastnú nepríjemnú skúsenosť s teplom.

 

Z manželov nás privítal postarší pán. Volal sa Daniel. Bol milý a mal bodré spôsoby. Zdalo sa, že nič pre neho nebol problém.

 

–– Kávu? Čaj? Domácu klobásku? Slivovicu? Všetko máme, len sa nebojte! ––

 

Sedeli sme na dvore v tieni veľkého orecha, keď sa zrazu odkiaľsi z domu ozval silný ženský hlas:

 

–– Daniel! Daniel! Kde si? Daniel! ––

 

A Daniela zrazu nikde nebolo. Akoby sa pod zem prepadol! Prichádzala k nám statná postaršia pani a v polovici cesty od domu spustila:

 

–– Vsadím sa, že sa ten naničhodník pred vami vykrúcal, však? Tváril sa, ako veľko pán že? Ja mu to vytmavím, ja mu dám! Pozrite sa tuto na ten prístrešok. Vidíte tú dieru? Viete ako dlho chcem, aby to už urobil? ––

 

Pani nám ukázala vlastnú záhradku. Natočili sme vysušenú studňu a prázdny bazén. Potom sme  sa rozlúčili.

Cestou z domu staro-manželov som sa mimovoľne pozrel cez okno. Bol tam Daniel. Umýval riady. Pozrel na mňa a na Gusta. A sklopil oči. Ten pohľad si zapamätám. Odteraz ho spoznám vždy, keď ho na niekom uvidím.

Ako mi deň zachránila mŕtvola
 

Cestou domov sme prechádzali cez obec H. Išiel som skratkou popri rybníku, keď mi zrazu Gusto povedal, aby som zastavil.

 

Kúsok od nás stálo hasičské auto. Vyťahovali z vody čosi, čo nápadne pripomínalo ľudské telo. Ľudské telo!

 

Ďakujem ti, Bože, za tento dar, pomyslel som si. Viem, že si to urobil kvôli mne, viem, že si ho zabil pre mňa. Ďakujem ti, cudzinec, že si tu takto pekne-krásne skonal.

 

Dnes mi Gusto dá na konci dňa o 50 € viac. Rýchle prachy. Nie je nič vhodnejšie, ako keď znavenému televíznemu štábu padne do rúk mŕtvola. Urobíte zopár záberov na nebožtíka, hasičov, dáte krátky call polícii a vybavené. Dokopy 20 minút. A vašu reportáž publikujú v ten istý deň, keď ju odovzdáte. A dajú ju prinajmenšom v prvej polovici správ!
 

Dnes kúpim kačicu. Hodím ju žene do rúk a keď ju upečie, budeme s deťmi hodovať. Kúpim aj fľašku vína. A na balkóne sa už dokončím sám.

 

Gusto vybehol k nebožtíkovi s takou dravosťou, že nezúčastnený pozorovateľ by  nevedel určiť, či ho chce oživiť, alebo zožrať. Chytil som ho za ruku.

 

– Počkaj. Natočím to najprv bez vyrušenia. A potom urobíme stand-upy a synchróny. Ok? –

 

Gusto súhlasil. Obiehal som okolo nebožtíka zľava, sprava, spredu aj odzadu.

 

Ktovie ci nebožtík mohol tušiť, že mu po smrti mu budú venovať možno viac vďačnejšie pozornosti, ako keď žil...

Zastávka na ceste domov
 

Cestou domov sme sa zastavili na čerpacej stanici, aby sme sa osviežili po odmakanom dni. Kúpil som si Kolu s bagetou a Gusto plechovkovú chladenú kávu. Sedeli sme za stanicou na lavičke otočenej do veľkého suchého poľa obklopeného lesom. Obloha za nami bole ešte oranžová, ale nad lesom oproti už získavala tmavo-modrý odtieň. Sálal z nej osviežujúci chlad.

 

V jednej chvíli z lesa na pravej strane vybehol jeleň. Bol vysoký a na jeho hlave sa týčilo majestátne parožie. Jeho rytmický a nedbanlivo elegantný beh mal v sebe čosi uhrančivé. Unesení prirodzenou krásou sme v úctivom tichu sledovali pohyb zvieraťa poľom.

 

Zrazu sa stalo čosi nečakané. Jeleň zakopol, spadol a zmizol v mraku prachu. Ako sa rozvírený prach usádzal, vynárala sa z neho nehybná silueta úctyhodných rozmerov. Jeleň, ktorý stál niekoľko okamihov celkom nehybne, sa odrazu sa pozrel priamo na nás. S Gustom sme naňho chvíľu hľadeli a potom sme vybuchli do šialeného smiechu.

 

Čosi v pohľade jeleňa vyvolávalo spomienku na Daniela pri umývaní riadov.

 

Jeleň sa od nás zase odvrátil a pustil znovu do behu. Majestátnosť bola preč. Dával si už pozor.

 

...
 

https://buymeacoffee.com/tomaskollarik

 

Nasledujúce diely:

 

18. Temní hráči mimo záber