Návod na triedenie šatníka od fashion blogerky:
- Vezmi si každý kúsok do rúk a polož si životne dôležité otázky: Hodí sa to k tvojej osobnosti? Vyjadruje to tvoje citové rozpoloženie, empirické skúsenosti, hodnotový rebríček, hodnoty cholesterolu a krvný tlak? Ak nie, nemilosrdne to vyšmar zo šatníka.
Ďalšie vyhadzovanie prebieha podľa kritéria: Je toto tvoja súčasná veľkosť? Tých tridsať kíl už dole nedáš tak, ako ti nenarastú nohy na Sklenaříkovú. Nie, nebudeš nosiť ani oversized šaty kúpené po náhlom prepadnutí pocitu viny po zožratí troch mega veterníkoch a rečiach finalistky Miss Slovensko, že obézne ženy skrývajú svoje komplexy do body positivity a self-love, lebo, fuj, ako sa môžeš mať rada, keď si tučná?! Ešte stále máš dosť vecí v šatníku? Ale takto nie, moja zlatá, každý vyradený kúsok znamená, že si môžeš kúpiť nový a to sa oplatí. Takže nemilosrdne vyhadzuj ďalej.
Vyšmar tričká s neaktuálnymi nápismi ako O-Zone alebo Lunetic, aj keď tí vypelichaní zrelí hoši hrali celkom nedávno v miestnom klube na jednom z bratislavských sídlisk. Nepodliehaj sentimentu, sama nie si dvacinka. Aj v prípade darčekov od babičky, zahoď sladké spomienky spolu so svetrami, lebo veru svetre s nórskym vzorom si môže dovoliť nosiť len málokto, napríklad taký slsp.
Apropó topánky. Lodičky s vysokým opätkom, v ktorých dokážeš chodiť len s palicami na nordic walking, vyhoď rovnako ako aj všetky doplnky, ktoré si nakúpila v ošiali, že zachrániš svet, pretože tričko s nápisom Nežer mäso, ty vrah! alebo Plasty sú smŕŕŕť! si už určite neoblečieš.
A potom si choď sadnúť na tie tony vyhodeného oblečenia, ktoré už nemá žiadnu hodnotu a zbytočne si sa nádejala, že sa dá ešte použiť pre bezdomovcov alebo na swapy. Mnohé kusy oblečenia boli častokrát handrami, už keď si ich kúpila a preto na skládkach končí aj oblečenie, ktoré nebolo nikdy nosené a použité. Tričko z výpredaja bolo lacnejšie ako obed, tak prečo by si mala mať ku nemu nejakú úctu? Takto vznikol názov fast fashion. Ako fast food.
Módny priemysel je druhý najšpinavší priemysel hneď po ropnom a keďže lídri odevného priemyslu patria medzi najbohatších ľudí planéty a nechcú prísť o kšefty, tak pri výzvach enviromentalistov čušia ako voš pod chrastou. Ročne sa vyrobí okolo 80 miliárd kusov oblečenia a vyhodí sa 12 miliárd ton textilného odpadu. To sú známe čísla a na svetlo sveta vyšlo aj to, ako výrobcovia neváhajú v Bangladéši alebo Indii využiť aj decká, ktoré za pár centov drú v otrasných podmienkach textilných tovární a to všetko za účelom šialenej nadvýroby handier. Keď sa veci radikálne nezmenia, ľudstvo si bude môcť vybrať, či sa utopí v plaste alebo v handrách.
Svetový kolos na výrobu handier poháňajú vetry trendov. Fashion blogerka alebo influencerka zavetrí nový trend a už hodí na seba šokujúci outfit, k nemu si dá sexi korona klobúčik s výčnelkami spike proteinov, ktorý sa obzvlášť musí páčiť zamestnancom nemocničných covidových oddelení a zarába na nemom úžase followerov. V tejto brandži sú však skutočné kráľovné módy top modelky. Na to, koľko zarábajú, by sa mohli tváriť na móle šťastnejšie. Jasné, uznávam, že výraz tváre modelky nesmie odpútať vašu pozornosť, ale aj tak často čumím na modelku namiesto modelu a premýšľam, ako sa niekto môže takto ksichtiť. Potom si poviem, že aha, túto asi serie, že ju nejaký škodoradostný módny návrhár obliekol do takých úzkych gatí, že švík zaseknutý v zadku jej masíruje hemeroidy a zvyšok modelu je to, čo ostalo po napadnutí dravej šelmy a k tomu mejkap, ktorý pripomína vojnové maskovanie Pygmejov. Samozrejme, najviac zarábajú len tie, čo sú na vrchole rebríčka, ale keď sú už tam, tak zárobok niekoľko miliónov dolárov ročne musí uspokojiť aj tú najnáročnejšiu ženskú. Ich zárobok ovplyvňujú ako inak sociálne siete. Tu sa na chvíľu zamyslím, čo ešte neovplyvňujú sociálne siete, ale asi už len pravidelnosť stolice sváka Pištu v Dolnej Chrľavici. Je to pochopiteľné, že to siete dokážu, lebo sú presne nastavené tak, aby vás ulovili, asi preto sa to volá sieť. Myslím, že by sa už mal do vyučovania detí zaradiť aj predmet, na ktorom by ich učili vedome využívať sociálne siete, aby sa nestali závislákmi na nich a zachovali si kritické myslenie, ale vrátim sa k móde.
Módna polícia. Keď som ten výraz počula prvýkrát, vážne som sa preľakla. Možno ako nedávno chudák Sagan, ktorý si asi v panike predstavoval zásah dopravného policajta tak, že „Dobrý deň, pán vodič, predložte, vodičský, občiansky a tuná kolega vás medzitým zaočkuje.“ Tak ja som si zas predstavila, že ma požiadajú: „Dobrý deň, pani vodička, predložte vodičský, občiansky a prepána, vysvetlite nám, čo to máte dnes na sebe a prečo?!“
Stále som módnej polícii neprišla na chuť a nevidím nič zmysluplné, ani zábavné na sledovaní, čo si ktorá celebrita oblečie a preto módnu políciu nesledujem. Minule som sa tak rozčúlila pri mojej obľúbenej herečke Táničke Pauhofovej, prišla na nejakú akciu celá v čiernom. Módni policajti napísali, že táto farba ich nikdy neomrzí, pretože je ikonická a že široké nohavice s vysokým pásom doplnila o crop top, preto vyznela jej štíhla figúra, aleeee.... Topánky mala vymeniť za špicatejšie, celý look by bol na pohľad viac kompaktnejší a preto jej strhli bod. Normálne ma to tak vyviedlo z miery, že som si musela dať tabletku na ukľudnenie. Že špicaté topánky?! No ešte jej to prikážte ako v stredoveku francúzsky kráľ Filip IV. svojim šľachticom, ktorí si neskôr na ostré špice topánok dali zvončeky a všetko nakoniec skončilo tak, že ešte aj vojaci nosili k brneniu kovové špicáky. Dobre veru, že si špicaté topánky nedala, nepotrebuje sa dopracovať k nechutným haluxom. Čo vám poviem, celý večer som bola na módnych policajtov nasratá.
Móda prináša slušné zisky všetkým zainteresovaným. Vlastne nie všetkým, trebárs také šičky v Bangladéši, čo zarábajú v prepočte okolo 57 euríčok mesačne a keď majú zákazky, máknu si v robote aj do polnoci, tak tie sa asi nenabalia, len ako tak prežijú. Ale aj o tom tie vši pod chrastou čušia.
Dodatok:
Kam inam môže človek v našom meste ísť, keď cíti na krk dýchať depresiu, ak nie k Dunaju? V ten večer presýtený pachom rieky, svetlami nábrežia a náhlivými krokmi neskorých nočných chodcov, som sa dostala až k divadlu. Bolo opustené, tmavé, napriek tomu výrečné. Je zhánka po dramatických hercoch, šašoch a komediantoch, preto sa v tejto dobe na nich ľudia zabávajú niekde inde ako v divadle, pomyslela som si. Bolo mi nanič, vnútornosti som mala akoby nadrobno nasekané, v očiach sa varila voda na smútok.
Na kamenných schodoch sedel starý žobrák. Nemám tento typ žobrákov rada, vycivený tvor s kyslým ksichtom, v roztrhanom kabáte so záplatami z rôznych druhov látok, ktoré k sebe vôbec nepasovali. Ako dcéra šikovnej krajčírky som trpela pri pohľade na prácu, ktorú odviedol človek, čo chcel kabát zachrániť. Bez citu pre materiál nahádzal záplaty jednu vedľa druhej, niektoré aj cez seba, ako keď sa servírujú cestoviny na tanieri. Napriek tomu som ku nemu išla bližšie. Zo zvedavosti? Neviem. Skúmala som jeho tvár s výrazom tvrdším ako kameň, na ktorom sedel. Niečo prežúval, občas prehltol, pripomínal mi pustovníka z lesa. Hovorila som si, že aj tento človek má právo na svoj životný priestor, ako trebárs každá lesná huba, ktorej životný priestor v lese sa riadi tým najvyšším prírodným zákonom. Keď som sa ku nemu dostala celkom blízko, ucítila som nasladlý pach vychádzajúci zo starého kabáta. Prišlo mi to ako pach z pálenia čarodejníc. Bol v tom smrad ľudskej kože a tlejúceho dreva. Bože, čo to má tento človek na sebe? Je to ešte ľudský tvor alebo už lesný obyvateľ? Staroba mi v tejto chvíli prišla ako cieľ, o ktorý sa neoplatí bojovať.
„Môžem vám nejako pomôcť?“
Túto otázku som nepoložila ja, ale ten čudný tvor mne. Mal hlboký hlas, neznel staro a keď som sa mu pozrela hlbšie do očí nad čiernym rúškom, zneistela som.
„Ja nepotrebujem pomoc, to hádam vy,“ koktala som.
„Ja? Prečo myslíte? Ten kabát?“ spýtal sa ma ten hlboký hlas. Pomyslela som si, že som počas pandémie konečne zošalela. Divadlo mi chýba a asi preto počujem hlas svojho najobľúbenejšieho divadelného herca. Totálna blbosť.
„Ten kabát je zle ušitý, mala som mamu krajčírku,“ zašepkala som a potom som sa ticho spýtala: „Kde sa tu beriete, pán Roth?“
Herec sa rozosmial a vtedy som sa definitívne utvrdila v tom, koho som stretla. Ten diabolský smiech, ktorý ku koncu znel, ako keď kostlivec hrkoce kosťami a do toho vreští neuspokojený kocúr zo strechy ma presvedčil.
„Smútok za divadlom. Divadelný kostým. Moja obľúbená rola. Chcel som, aby ma tieto handry vrátili späť do doby, keď bolo hercom dobre, ale nehovorte nikomu, že ste ma tu stretli. Však viete, čo by si o mne pomysleli,“ rozhodil rukami a ja som mu to sľúbila.
Handry vedia človeka oklamať. Tento dodatok asi nemal byť vôbec napísaný, je mi to ľúto, Maestro, som strašne upísaná.
