Asi ste v pohode prežili nový rok, šťastne ste sa dostali z otravy alkoholom, prejedania sa a glykemického šoku po zožraní všetkých 5 kíl saloniek, čo ste zavesili na stromček a teraz frflete, že je január, zase treba chodiť do práce, ale ešte sa len aklimatizujete, lebo ste počas dovolenky zabudli, čo ste vlastne naposledy robili. Načase si urobiť malý flashback do čias predvianočných. Veď si ešte pamätáte - vianočné trhy s presladeným rozriedeným lacným vínom, trojdňovou cigánskou ohrievanou v mikrovlnke v zmrznutej trojdňovej žemli, pri ktorej neviete, či je tvrdá preto, lebo je zmrznutá na kosť, alebo je vyschnutá.
A potom sme tu mali zhon za darčekmi. Kde sú tie krásne časy, keď v obchodoch boli také rady, že človek sa nedostal ani k pultu a kým sa tam dostal, tak vyhliadnutý darček už dakto kúpil. Dnes voľná ruka trhu zabezpečuje bohaté predvianočné a povianočné výpredaje (za rovnakú cenu resp. drahšie ako počas celého roka). A aby sme nemuseli ani zdvihnúť rite zo stoličky, tak z pohodlia domova si objednávame darčeky z internetových obchodov, ktorí fungujú na princípe ako majstri stavbári - nič nie je problém, všetko sa dá, všetko máme a dodáme do Vianoc. Stačí si len objednať a zaplatiť. A potom pošlú mail, že vás tovar bude dodaný pravdepodobne 18.1.
V lepšom prípade to majú na sklade a hneď ho aj vyskladnia a odovzdajú kuriérovi. Kuriér je veľmi zaneprázdnený človek. Dovolať sa mu neviete a keď on volá, tak musíte byť k dispozícii. Napríklad napíše sms, že zajtra medzi ôsmou a šiestou dovezie tovar. Máte mu chuť napísať, že budete medzi Michalovcami a Stupavou, ale keďže nechcete, aby párkrát kopol do chladničky, čo ste objednali, tak si vyberiete dovču a čakáte. Keď ani o jedenástej večer neprichádza, tak sa uložíte spať. Na druhý deň v práci vám zvoní telefón, že “som tu”. “Kde tu?”, “Ta u vás doma, doniesol som chladničku.” Ani sa nepokúšajte s ním hádať, že mal prísť predchádzajúci deň. Jemu je to jedno, dostavte sa prevziať si chladničku (120 kíl plus balenie) a keď nie, tak nech to dakto podpíše, lebo ide ďalej. Tak zazvoníte susede (zdravotná sestra v nemocnici po nočnej), nech zabehne dole prevziať balíček. Nič netušiac vybehne v tričku a papučiach, podpíše lajster a kuriér jebne vedľa nej to hebedo a odfrčí. Kým dôjdete za pol hodiny, tak jej začínajú modrieť pery a cecky má tak stvrdnuté, že jej stoja ako 16-ročnej.
A teraz to dostať už len do bytu na 12. poschodí. Suseda sa s vami nebude baviť minimálne dovtedy, kým dačo nebude od vás potrebovať. Okrem toho so svojimi 40 kilami veľmi nepomôže. Tak obvoláte zopár silných kamarátov. Jeden môže. O chvíľu. Pomaly sa stmieva, keď dorazí, lebo v predvianočnej zápche prejsť pol mesta trvá dve hodiny. Medzitým už necítite prsty na ruke a na nos primrzol cencúľ. Snažíte sa chytiť to hebedo, čo ste si v slabej chvíli objednali ako darček pre celú rodinu, ale necítite prsty, tak sa to vyšmykne a skoro si amputujete palec na nohe. Ešte šťastie, že dorazia ešte dvaja svalnáči a natrepete do baráku to hebedo. Privoláte výťah a smutne skonštatujete (použitím vybraných vulgarizmov), že to budete musieť pešo vyniesť. Svaláči si dopredu vyjednajú odmenu (fľaša slivovice po vynesení a cez víkend pivo v bare pre všetkých zainteresovaných, kým budú vládať piť). Rozmýšľate, či nevyužiť možnosť vrátenia do 7 dní, ale to by ste dostali drsne vynadané od jemnejšej polovičky.
Na dve-tri rušné hodinky zablokujete schodisko a s pár škrabancami a skoro vybitým zubom sa dostanete pred byt a tam zastanete s úvahou a modlitbou “Bože, daj, aby sa to vmestilo”. Pravdaže celoročnú absenciu v chráme božom jedna modlitba nenahradí. Našťastie len výška je vyššia ako dvere, tak sa to otočí a skoro pripučí jedného unaveného svaláča. Dajako sa to pretlačí cez otvor a už len nájsť miesto, otvoriť fľašu domácej a riadne to osláviť.
Asi na úvod stačilo toľko k vianočnej atmosfére. Treba ju urobiť aj na pracovisku. A to oficiálne. Sviečky sú zakázané, ale cecetinky na každom rohu môžu byť a ešte je to aj podporované. A aj pre deti zamestnancov majú prekvapenie. Pravdaže nie z firemného, ale zo sociálneho fondu, čo sú v podstate peniaze zamestnancov. Len treba nájsť vhodný spôsob, ako si z toho uliať. Tak vymysleli, že kúpia lístky pre deti zamestnancov na balet Frustráčik. Pravdaže nie pre všetkých, ale len od 5 do 12 rokov, aby to náhodou dakto starší nevidel, nedajbože by to ešte aj pochopil.
Okrem toho pre všetky deti do 15 rokov (pravdaže len ak o to rodič dopredu požiada) boli pripravené balíčky. Minulý rok balíček obsahoval jednu (slovom jednu) sadu domina, ktoré sme už aj tak mali doma. Takže máme tri sady domina rozhádzaného po krabiciach so stavebným materiálom typu lego a podobne. Tento rok boli štedrejší a nakúpili rôzne kancelárske potreby ako ceruzky, poznámkový blok a podobne.
Keďže na Frustráčika mohol ísť s jedným dieťaťom len jeden rodič, tak som sa potešil, že pôjde manželka a ja s puberťákom pôjdem do kina oproti v Eurovee. Nanešťastie manželka mala v ten deň školenie (v sobotu, chápete?) a ako doprovod som zostal ja ako otec rodiny. Pubertiak radšej zostal doma so slúchadlami na hlave zhrbený pred počítačom.
Manželka išla na deviatu, tak sme si to tam odparkovali, veď my máme čas do jedenástej. Malá mala najväčší zážitok z autobusov. Celkom rýchlo sme došli k Eurovee. Sobota ráno, deväť hodín preč a všetko zatvorené okrem Billy a Panta Rhei. Kua, to bratislavské pipiny vstávajú tak neskoro, že ani butiky netreba mať otvorené? To len inteleguáni v kníhkupectve vstávajú skoro? Tak sme si to prešli hore-dole dvakrát, zjedli jeden predražený mafin a išli sme sa pozrieť, či sa už podobní nešťastníci nezbierajú pred náhodným divadlom. Napodiv bolo prázdno, tak som sa mrkol na lístok a tam bolo napísané stará budova. V duchu som zahrešil (nebudem sa strápňovať pred dcérou) a presunuli sme sa. Celkom rýchlo, veď to je len kúsok.
V starej budove už bolo plno detí známych aj neznámych tvárí. Ani prezlečený kolega tam nebol, ktorý zvykol suplovať starca s dlhou bielou bradou v červeno-bielom oblečení. Tak sme si našli miesto - celkom navrchu zboku. Na lepšie miesta náš zamestnávateľ asi nemá.
Pomaly sa stmievalo v miestnosti a začala hrať hudba. Pár známych melódií aj pre takých ignorantov ako som ja. Čo sa deja týka, tak neviem, čo šňupal Čajkovský, keď to vymýšľal. Asi silný ruský čaj.
Kto sa vyzná v balete, možno nám neznalým kultúrnym ignorantom vytmaví, o čo vlastne išlo. Skackať na hudbu dokážu deti už v škôlke, ale títo tu pre zmenu mali na sebe aj čudné oblečenie. Predstavte si muža, čo skacká v obtiahnutých pančuchách. Aliancia za rodinu by mala zakročiť, veď tam boli aj malé deti.
Horko-ťažko sme presedeli prvé dejstvo, zasvietili sa svetlá a malá hneď, že môžeme ísť. Tak som ju ako znalec usmernil, že je to len prvé dejstvo (aby si o mne nemyslela, že som kultúrne neznalý). Tak sme sa po prestávke vrátili na svoje miesta. Ako som videl, niektorí to vzdali, ale ja som aj tak musel počkať na manželku. Tu bolo aspoň teplo. Malá znudene sedela vedľa mňa, ja som sa snažil tváriť, aké je to dôležité vychovávať z detí znalcov, čo sedia v divadle disciplinovane. Aby sme nedopadli ako kolegyňa, ktorá dostala pozdrav zo školy - pokarhanie od triedneho učiteľa, že deti nesedeli ticho na koncerte.
Pri odchode sme dostali jedného plyšáka, čo Billa nestihla predať v akcii za nálepky. Malá ho vzápätí v mekáči stratila. Tak som sa potešil, že máme o jednu starosť menej a aspoň sa niekto, kto to nájde, poteší. Malú to veľmi nezaujímalo, už nie je taká malá, že by robila hysák kvôli plyšáku a má toho toľko, že už rozdáva.
Úspešný štart do nového roka.
