Bol to jeden vskutku bizarný deň. Prisahám, len ten jeden, čo som si ukradla pre seba, inak by som zomrela na únavu materiálu. Koniec, infarkt, rýchla smrť, popol a vášeň, vlastne vášeň by už nebola, ale možno by sa rozvášnili babky na pohrebe, že som to dala tak, ako sa patrí. Rýchlo a zbesilo.

Včera sa muž vrátil z ďalšej služobky. Volala som mu, či už vyráža z letiska a či mám odpratať suseda, aby bola domáca pohoda zabezpečená. Smial sa, lebo vedel, že s dvoma pármi vytreštených očí v detskej izbe môžem len žartovať. Vybalil kufre a požiadavku na sex.

Ráno som mu s rozpálenými lícami urobila kávu a na rozpálenej panvici volské oká. Naložila som chvatom deti do starého fiata, bože, ten šrot má silnú vieru vo večnosť, daj mu život blažený a vyrazila smer družina.

Decká sedeli v aute a smiali sa, lebo som im rozprávala samé hovadiny. Milujem deti práve preto, že čím ste bláznivejší, tým viac im to imponuje. Ale niekedy ma aj láska k nim unavuje, ako dnes. Meliem z posledného.

„Mama, nepríď pre nás skoro, dnes máme strašne dobrý program,“ vykrikujú jedno cez druhé. Nadšene odsúhlasím požiadavku a bežím späť k autu.

Už chcem nastúpiť, keď mi zavolá šéf.

„Seklo ma. Nesmej sa, toto nie je obyčajné seknutie, nevládzem sa pohnúť. Príď po mňa, musím do nemocnice, lebo umriem.“

„Umrieš? Nehovor!“ hlas mi vibruje nadšením.

„Nežartuj a daj nôžku na plyn. Tú s dojemne útlym lýtkom, rozkošným kolienkom a svalnatým stehnom, ktoré končí v čipkovaných nohavičkách… vidím ich aj cez bielu letnú sukňu na porade, nerob sa, že nevieš, že to nik nevidí. Kristepane, aspoň v hodine mojej smrti buď úprimná, robíš to schválne, zhoríš za to v pekle, ale teraz, prosím, príď...“

Nikdy takto nehovoril, tak asi naozaj umiera. A to, že chtíč funguje u chlapov aj tesne pred umieraním, rešpekt! Nakladám zúfalého šéfa do auta a hádžem ho do nemocnice. V súčasnom stave zdravotníctva je to skoro ako na lopatu zubatej.

Oplášťovaní ľudia si ho preberú, vypisujú haldu papierov, kým on stále volá po živote, ja vychádzam pred nemocnicu.

Pred vchodom stojí sympatický chlapík ázijského typu, vek neviem odhadnúť.

„Prosím, môžete mi pomôcť dostať sa do centra mesta? Mám tam prednášku,“  vysvetľuje naliehavo. Ďalší chlap, čo potrebuje pomoc? Stále odo mňa niekto niečo chce, fakt nevládzem.

„Prednášku? O čom?“ zisťujem naoko, inak ma to nezaujíma. Mám konečne voľný deň, strašne ho potrebujem a určite ho nestrávim na prednáške.

„Mandelbrotova množina tvorí mapu Juliových množín. Každému bodu odpovedá Juliova množina. Pre body vnútri Mandelbrotovej množiny odpovedajú súvislé Juliove množiny, bodom mimo zas nesúvislé a pre hraničné body sú na hranici spojitosti. Vizuálne najzaujímavejšie sú body v okolí hranice Mandelbrotovej množiny. Tvar Juliovej množiny pripomína okolie korešpondujúceho bodu v Mandelbrotovej množine. Stačí to takto?“

Šibe mu, je to jasné. Nechce sa mi ho odovzdávať pohotovostnej službe, aj tak mali dosť starostí s písaním papierov pre šéfa.

„To sú fraktále,“ priateľsky mi vysvetlí, keď vidí, ako sa tvárim.

Lucia mi raz povedala, že fraktále sú niečo ako karfiol alebo romanesco a ja jej verím, je to kámoška. Ona ich vypráža.

„Nepotrebujem fraktále, dnes nechcem variť. Mám voľno,“ poviem mu.

„Voľno? Tak potom ťa pozývam k sebe na vodnú fajku a prehliadku vesmíru.“

„Vodnú fajku nemám rada. Pripomína mi infúzku s hadičkami.“

„Tak potom vesmír...“

Beriem, tam som ešte nebola, aspoň si to nepamätám a tak som si ho šla dať ukázať. Babka hovorila, že jedna žena si oddýchne už len v truhle. Nechcem byť tá jedna žena. Budem druhá. A budem vo vesmíre, babina.

Prekvapilo ma, že taká vedecká kapacita býva v obyčajnom panelákovom byte a ešte aj na prízemí. Pestrý koberec, podušky miesto stoličiek, vodná fajka a po celom byte ohromujúca vôňa niečoho neznámeho, opojného. Krúti sa mi hlava.

„Čím ťa ponúknem? Mám udon rezance, grilovanú zeleninu a srirachu… Alebo si dáš frgál? Ten mi doniesol kamarát z Moravy, vydarený koláč.“

„Frgál ale znamenal nevydarený koláč.“

„Nevydarený? Má priemer tridsať centimetrov. Vieš, aký priemer majú tajomné kruhy v obilí? Niektoré tri metre, iné tristo.“

„Čo je toto za konšpiráciu,“ pokrútila som hlavou.

„Nerozumieš mi,“ zúžil šikmé oči. Chvíľu mi to bolo ľúto, že som taká jednoduchá, aj keď ma niektorí presviedčajú, že to nie je celkom tak. Lenže potom vidím vtipné obrázky s manuálom na ženu, ktorý je hrubší než biblia. Môj manuál je lístok pricapený na chladničku, čo mám každý deň nakúpiť.

„Nevadí, skúsime to cez vesmír,“ povedal a vystrel ku mne ruku. Mal ju horúcu a hlava sa mi čoraz viac krútila z vône v byte.

To, čím sme preleteli, bola určite čierna diera, ktorá získala počas naberania hmoty fraktálny vzhľad. Nečakala som, že fraktálne správanie objavím aj na takom neočakávanom mieste ako je horizont hmotou kŕmiacej sa čiernej diery a už vôbec som nečakala, že budem tomu odrazu rozumieť. Hodiny na stene sa prestali hýbať. Vodná fajka bafkala sama. Vonku sa ozvali delobuchy.

Vyvliekla som sa z objatia živého brečtanu a išla som sa pozrieť na sídliskových narušiteľov. Za oknom bol les, široko-ďaleko žiadne známky ľudských obydlí.

„To sa ti ako podarilo?“ priškrteným hlasom som sa spýtala.

„To sa podarilo tebe. V tele ti niečo explodovalo a presunulo nás to inde,“ zasmial sa a zvedavo si ma obzeral. Zrak mu padol na nohy.

Mám ich celkom fajn, vypracované trmácaním sa po lesoch a mám k nim malé chodidlá, nezdeformované módnou obuvou, a dokonca viem prstíky vďaka joge odťahovať jeden od druhého a vyzerajú, ako keby nikdy nechodili po zemi, ale lietali v anjelských výškach. Viem nimi prejsť po tele tak, že má ten druhý pocit, ako keby som to robila rukami. To sa páčilo aj vedcovi.

„Páčia sa ti moje nohy? Som na ne pyšná. Špatí mi ich len jedna malá žilka...“

„Prečo vy ženy vidíte všetko inak ako muži? Nezbadal som ju, ale keď máš s ňou problém, na stolíku nájdeš fľaštičku s fialovým roztokom. Potri si ju ním.“

Urobila som tak. Fialový pásik z roztoku po chvíli zružovel a neskôr zmizol aj s modrou žilkou. Neveriaco som pozerala na nohy. Teraz boli dokonalé.

„Tej žilky bola škoda. Jemne rozvetvená vyzerala ako blesk. Jeho najtypickejšou vlastnosťou je práve fraktálová štruktúra,“ povedal.

Pred očami sa mi odrazu vynoril článok z novín. Nový Jičín, rok 1999, v obilí sa objavuje následkom výboja blesku fraktálový obrazec. Na mieste nálezu bolo nájdené množstvo mŕtvych múch.

„Tak čo, dáme teraz druhé kolo?“ spýtal sa s úsmevom.

Druhé prebehlo ešte vo vyššej turbulencii. Leteli sme v takej nadmorskej výške, kde trupy lietadiel pokryje námraza. Mne zmrzli prsty na nohách a tak som musela zapojiť jazyk. On dokončil vedeckú prehliadku môjho tela, neobjavil viac otvorov ako uvádza zdravoveda, ale aj tak vyzeral spokojne.

Vonku zahrmelo. Živý brečtan kládol tento krát väčší odpor, ale podarilo sa mi vyvliecť sa z neho a utekala som k oknu.

Les zmizol. Všade navôkol boli zasnežené vysokánske kopce, štíty ľadovcov. Odstúpila som od okna a štipla som sa.

„To som zas urobila ja? Bože, môj orgazmus slúži ako teleport pre nás oboch?“

Smial sa a spýtal sa, či dokážem pokračovať v cestovaní vesmírom. Prikývla som, ale vypýtala som si prestávku na vydýchanie sa a sprchu. Schladila som sa  a vrátila do postele.

Tretí let bol najnáročnejší, lebo obaja sme očakávali viac a takisto sme dávali viac jeden druhému. Prihodila som pózy z jogy, ktoré bežne nerobím kvôli hroziacim zraneniam a on sa dostával do neuveriteľných hlbín… teraz by sa hodilo napísať hlbín duše a bolo by to aspoň trochu romantické, ale hovno, bolo to o tele. Veď aj tak vo chvíľach takejto extázy všetci kašlú na dušu. Telo si robí, čo chce. Narodí sa, kedy chce a takisto umrie, kedy chce.

Tento raz to buchlo v mojej hlave. Začala som jačať. Šokovaný vyskočil z postele a mlel niečo v jazyku, ktorému som nerozumela. Pozeral sa cez okno a vyzeral dosť rozrušený.

„Čo tam vidíš? Kam som nás teraz presunula?“ spýtala som sa ho.

„Otvor oči a sama uvidíš!“ naštvaný odvrkol.

Nevedela som, že mám zatvorené oči. Až po jeho slovách som si to uvedomila a otvorila ich. Bola som na školskom dvore pred družinou a okolo mňa stáli deti.

„Prepáčte, teta, že sme vám hodili loptu do hlavy! Už vás to nebolí?“

Zvonil mi mobil a šéf sa zlostne pýtal, kde toľko trčím a či stihnem prísť do deviatej na poradu a robiť z nej zápis. Povedala som, že jasné a utekala do auta.

Deň sa rozbehol. Bol obyčajný ako hociktorý iný, ale ja som bola presvedčená, že sa niečo muselo stať. Bola som oddýchnutá a keď som zízala v kantíne na dusenú brokolicu, napadlo mi slovo fraktál. Som jednoduchá ženská, takéto slová nepoužívam a ani neviem, čo znamenajú, ale znelo mi to veľmi povedome. A večer som si všimla, že mi zmizla z nôh modrastá žilka. To miesto, kde bola, v tme blikalo ako zhluk maličkých strieborných hviezd.

 

Poznámka: Možno si hrdinka príbehu prečítala v diskusií na DM o fraktáloch:

Je však málo pravdepodobné, že by takáto jednoduchá osoba chodila na DM.