Hejtovať ekologických aktivistov a všetko, čo sa vám na nich neľúbi, lebo by ste nebodaj mohli prísť o vymoženosti váľania sa v sparnom lete na Zlatých, na nohách kroksy, v ruke hranolky s kečupom a plastovou vidličkou a v druhej pivo v plasťáku, na to by vás bolo, čo?! Takto som sa nasrala, keď som videla reakcie ľudu na Gretkine vystúpenie. Od zlosti mi vyletela plastová lyžička z ruky a kelímok s treskou treskol na zem. Pomaly sa roztekala po linoleu. Už ani tá treska nie je to, čo bývala, no kukni, ako riedko tečie, však toto nemôže byť normálne! Tu už nič neni normálne!
Dala som na Dušičky na prababkin hrob kvetináč so živými chryzantémami a babka, lebo tá ešte žije, mi uvarila bylinkový čaj a ponúkla ma domácimi buchtami. Pečie ich také nadýchané, že keby som ich odvzdušnila, ostane po nich kopček múky s trochou lekváru. To nie sú gumáče z obchodného reťazca s dobou trvanlivosti do ďalších Dušičiek, toto sú také bohovské buchtičky, že hneď by som ich šupla na titulku Playboya. A táto moja láskavá babička odrazu povie:
„Dievka moja, stvora božia, prečo si dala na hrob živé kvety? Vari ich teraz budem chodiť polievať, aby nezvädli? Veď ja ledva chodím a nieto ešte na cintorín, čo je až hen na hornom konci. Budeš ty cestovať cez pol republiky zalievať ich?!“
Buchta sa mi v krku zmenila na mazľavú guču a skoro ma udusila. Nemohla som sa na babku pozrieť škaredým pohľadom a zahorieť spravodlivým hnevom: How dare you! Prehltla som teda výčitku, aj buchtu a babke som povedala, nech si predstaví situáciu, keby jej dedo priniesol k výročiu zlatej svadby umeláče miesto živých ruží. Spľasla od prekvapenia rukami a potom mi sľúbila, že urobí rozpis služieb zalievania kvetov, do ktorého zahrnie všetky svoje žijúce kamarátky, čiže tú jednu z horného konca.
Babke som odpustila, ale vidím to tak, že všetci už tak splastovateli, že nechápu problém klimatických zmien. Lebo majú uvarené mozgy z prehriatej planéty a jedia vlastné mobily! Tak to povedal jeden umelec na výstave pri fotke horiacej skládky odpadov. Dakde v chudobnej diere určenej ako odpadkový kôš bohatých krajín sa spália staré mobily a vietor rozdúcha popolček do vody, ktorú si na druhom konci sveta s citrónom a lístkami mäty vypije možno aj bývalý majiteľ mobilu.
Všetko by sa malo zmeniť, mali by sme byť všetci viac eko! Ako eko? Dobre, začnem od seba. Čoho všetkého umelého, plastového sa viem vzdať? Mám umelé mihalnice, nechty a prsia, ale toto predsa nie je problém pre klimatické zmeny. Na mihalnice nedám dopustiť, sú dlhé, aj preto dlhšie žmurkám. Nechty majú svoju výhodu. Zaboríš ich chlapovi do chrbta a no chance. O prsiach ani nebudem písať, lebo závistlivé piksle hneď povedia, že fuj, však nie sú pravé. Takto moje milé, ja keď si ľahnem, tak sú to stále prsia. Neroztečú sa ako lacná riasenka počas jesenných dažďov. Držia si svoj tvar a charakter. Sú to poctivé prsia a každý ten fantastický kopček má svoj rodný list, kde má zapísané výrobné číslo, pôvod a záruku. Chlapské ruky ich môžu gniaviť, koľko chcú, vydržia. A ja sa týchto úžasných výdobytkov nechcem zbaviť v žiadnom prípade, takže jaaa medzi plastový odpad rozhodne nepôjdem. To by som tam skôr hodila vibrátory, lebo kočeny, povedzme si to takto, vibrátor nie je ako silikónový cecok v jemnej ženskej koži. Vibrátor je umelina, ktorá spôsobuje klimatické zmeny! Jednak hnusne vrčí ako nasraný pes a druhák, nespolupracuje tak ako skutočný penis. Žiadne vláčne pohyby smerom k ženskej dlani, žiadne túžobné pohľady jedným okom, je to primitívny sprostý plast a zamoruje Zem. Tu som jednoznačne za ekologické penisy!
Ja sa snažím byť stále eko. Drinky nepijem slamkou, vychľascem ich rovno z pohára. Už som presvedčila aj kamky, že toto bude náš príspevok k záchrane veľrýb, ktoré sa vraj dusia slamkami, keď chlípu oceány. Však aj ony sú naše, veď niektoré tak vyzeráme a tie, ktoré nie, tak po Vianociach určite. Ale hlavne si myslím, že by sme sa mali snažiť byť dobrými ľuďmi a v tomto je to komplikované, celkom tak ako s plastami. Čosi je fajn a čosi na hovno, ako to bolo so zlatovlasým dievčaťom, čo u nás na psychiatrii plakalo. O tej vám teraz porozprávam.
Hospitalizovali ju pred pár dňami, prežila dačo hrozne smutné v detstve a odrazu jej z toho zašibalo. Depresie ako mraky, nechcelo sa jej žiť, hýbať, jesť. Nosila som smutnej oblačnosti jedlo ku posteli, ale sprvu sa toho ani nedotkla. Neskôr začala chodiť do jedálne a čosi aj zjedla. Našla si kamarátku, Ryšavku, ktorú obťažoval otčim a ona sa z toho zosypala. Mater ju vinila, že toho úchyláka zvádzala. Ani za ňou neprišla do nemocnice.
Zlatovlásku navštevovali obaja rodičia. Vyzerali ako dva bociany, čo znášajú dobroty do hniezda. Delila sa s nimi s Ryšavkou a dokonca, keď mala Ryšavka narodeniny, bocianica upiekla pre ňu koláče, ktoré potom nadšene rozdávala ostatným pacientom, doktorom, sestričkám a nezabudla ani na nás, sanitárky. Bolo to také dojemné ako keď chudákovi, čo žerie šišky z lesa a spí v kartónovej škatuli od mrazničky, aby bol už tematicky pripravený na to, čo sa s ním v zime stane, dáte kľúčik od bytíku v Bonaparte. Akurát som umývala jednu pacientku, slzy mi padali rovno na ňu, o soooole mio, som ju nechtiac osolila. Odrazu Ryšavka povedala Zlatovláske, že keby mala doma takých bocianov, tak sa snaží, aby netrčala chorá v nemocnici a čo najskôr mohla byť s nimi. No a vtedy to začalo…
Zlatovláska chytila hysák, že je nevďačná dcéra, keď nie je doma s bocianmi a pustila sa do úpenlivého plaču. Plakala a plakala a ja som sa už chystala, že ju švacnem mokrou handrou, aby prestala, však keď je chorá, tak je chorá. Ryšavka však odrazu dostala strach, že si Zlatovláska od žiaľu dačo urobí a utekala za doktorom. Nestihla som ju zastaviť.
Doktor prišiel s celou suitou sestričiek, kýval dôležito hlavou, že teda toto nie, ešte si Zlatovláska niečo urobí. Nahlas premýšľal, že jej treba pichnúť dačo na upokojenie a dať ju do postele so sieťou. To sa nesmie stať! Veď ja neznesiem pohľad ani na motýľov lapených do siete. Vykríkla som, že však každý si môže občas poplakať. Aj ja som včera plakala kvôli Grete, čo zachraňuje planétu a to si neviem predstaviť naše oddelenie bez plastových hadičiek, flexiek a kadečoho jednorazového, ktoré urobí na konci dňa poriadnu hromadu odpadu. Doktor sa zasmial a povedal, že to je pravda. Dodal, že Zlatovláske stačí pichnúť injekciu na upokojenie a odišiel.
Keď prišla sestrička s injekciou, tak som prehodila, že keď dievča upokoja, aspoň budú mať sestričky nočnú bez problémov. Nemyslela som to zle. Dobre, klamem. Bolo to zlomyseľné. Zagánila na mňa, niečo zašveholila Zlatovláske a vystriekala obsah injekcie na dlážku.
„Prosím ťa, môžeš to umyť?“ obrátila sa na mňa a vypochodovala z izby.
No to ma podrž! Nečakala som taký úspech. Ryšavka tiež pozerala ako puk a dokola odprosovala Zlatovlásku, že jej chcela len dobre. Tak som jej musela vysvetliť, že to je v porádečku, ale nabudúce nech neni taká akčná ako Greta. Že robiť dobro je fajn, ale mala radšej Zlatovlásku odpratať do kúpeľne a tam mohli spolu revať, koľko len chceli. Dobro a plasty treba totiž vedieť separovať.
Tak toto bolo o bláznoch. Ešte sú tu medvede. Tie sa tiež zbláznili. Ukrajujeme z lesov ako z čokoládovej torty, yummy, yummy, kšefty, provízky, hešteg budúcnosť game over. A tak, keď sa mackovia ocitnú blízko ľudských obydlí, vrhnú sa na kontajnery plné žrádla. Ja keby som nebola ideál tunajšieho DM osadenstva, čiže pevná tricinka s nižším IQ a vyšším libidom, tak som asi medveď. Vybehnem z lesa, dám si fast food z kontajnera a ak ma niekto zbadá, hneď som na nete, v miestnej kronike a topkou bude mytologický príbeh o mne.
Bláznivé medvede sú vaša vina. Vyhodíte žrádlo, necháte ho smrdieť alebo voňať dle vkusu soudruha a potom sa čudujete, keď vás súdruh medveď pozdraví pri kontajneri na kraji rodnej viesky. Ale ak ho tiež slušne pozdravíte, nebude to len o tom, že ste dobrý človek, ale práve ste si zachránili kožu. Ak totiž stretnete medveďa, treba sa ozvať a povedať čokoľvek, čiže pokojne ho pozdravte, hlavne aby počul ľudský hlas. Ten vyhodnotí ako cudzí element a keďže v skutočnosti nie je taký gurmán na ľudské mäso, ako sa klebetí, odíde. Predtým bude chvíľu dupať labami do zeme, lebo to je jeho obranný mechanizmus. Po folklórnej vložke takzvanom medveďom dupáku opúšťa miesto stretu a môžete si vymeniť zašpinenú bielizeň.
Rozhodne nebežte, aj keď vás maratón extrémne baví, lebo keď budete bežať, pobeží za vami. Veď ak by ste šli po lese so psom a ten zbadá medveďa, zašteká a keď medveď začne utekať, pes bude utekať za ním. Čo sa ešte môže stať? Medveď sa môže otočiť a bežať za vašim miláškom. A tak máte v rámci povelu „K nohe!“ pri nej aj psa, aj medveďa. Preto nebežte a radšej ostaňte na mieste, lebo posratý chlap je lepší ako s čistými spoďármi bez polky hlavy.
Toto bolo o medveďoch. Ešte je tu veľa iných stvorení, ktoré riešia eko nevyhynúť a prežiť. Časom k nim pribudneme aj my. Potom to bude celé už o tom, že svet budú riadiť vibrátory na solárnu energiu a ekopenisy sa stanú súčasťou mytológie.
