Niekedy človeka unaví divočina uprostred betónu, rozbehaných ľudí a rozlietaných myšlienok a má chuť vymeniť ju za skutočnú.
Stalo sa to v jeden deň, keď sme s priateľkou rozoberali tunajšie školské záležitosti. Veľmi sa tam dbá o to, aby sa dieťaťu neubližovalo, čo je fajn, ale miestami sa to stráca v hmle nejasností, čo všetko môže a nemôže rodič robiť. Miestna učiteľka predvolala jedného z rodičov, pretože ich dieťa vraj veľmi ublížilo spolužiačke. Rodič pripravený na všetko, počnúc od náhlej agresie po systematickú šikanu, sa dozvedá, že jeho potomok povedal spolužiačke, že jej výkres sa mu nepáči. Prosím? What´s the problem? Ste v šoku ako ja? Vy, čo nie ste šokovaní a myslíte si, že decko nesmie povedať inému decku, že jeho výkres je bakaný a kvôli tomu sa predvoláva rodič do školy, tak sorry, kamaráti nebudeme, žiadna spoločná dovolenka. Argument, že tým decko ublížilo citom druhého decka, u mňa neobstojí. Vo svete ste predsa bežne konfrontovaný s inými ľuďmi, s tým, čo dokážu, ako to dokážu a že to dokážu lepšie, krajšie…
Rozmýšľala som nad tým čudným výchovným postojom ešte aj cestou na výlet do Stanley parku, najväčšieho mestského parku v Kanade, prechádzajúc cez Hastings. Zmizli rozkošné obchodíky, domy boli čoraz ošumelejšie, objavovali sa čudné ľudské postavy schúlené na chodníkoch, pod stanom alebo len tak, ležiace pri nejakom starom múre, prikryté handrami a keď som sa cez okná auta snažila pozrieť do ich tvárí, zamrazilo ma. Oči vyprázdnené od života, pohľady uštvanej zveri, pozerám sa na rezignované prostitútky, aj na mladučkých ľudí, ktorí si ešte nenašli svoje miesto na svete... Taká nekonečne dlhá ulica, na ktorej som nedokázala zastaviť auto, vystúpiť a fotiť, ani mi to priatelia neodporúčali. Prešli sme ju tam a večer zas späť ako dvojitú dávku lieku proti turistickej bezstarostnosti. Viem, aj u nás je dosť bezdomovcov, ale vidieť ich odrazu uprostred bohatého krásneho mesta a v takom veľkom množstve, bolo desivé. Záleží na nich niekomu? Rieši tuná niekto okrem citovo zasiahnutého dieťaťa a jeho nepodareného výkresu, aj ľudí bez domova?
Funguje tu pre nich centrum, kde dostanú čisté ihly, aby nezbierali použité zo zeme, čisté drogy, aby nemuseli použiť nebezpečné, zlé namiešané a oni sem aj chodia. Každý dostane svoju kóju, kde ho bez problémov obslúžia, ale napriek tomu bývajú vraj často agresívni a ty odrazu vidíš, že im už niet pomoci. Niekedy nemožno človeka zachrániť pred sebou samým. A tak je toto centrum jediná možná pomoc ľuďom, ktorí si tento spôsob života (alebo umierania?) vybrali. Aj toto je demokracia.
Cieľovka nášho úteku do prírody bol Saltery Bay Provincial Park, oddych v stanoch pod veľkými starými stromami obrastenými machom, s papradím až do výšky pása statného chlapa, skalnatými plážami a morskou hlbočinou, do ktorej si chodia potápači obzerať trojmetrovú bronzovú sochu morskej panny cudne ukrytú v hĺbke dvadsať metrov a ostatným bude stačiť pohľad na hviezdice, kraby, morských ježov, medúzy...
Celodenná cesta začína ráno príchodom na Horseshoe Bay, kde sa aj s autami naložíme na trajekt smerujúci na Sunshine Coast. Vystúpime na pobreží a po ceste autom si doplníme v jednom Liquer store ďalšie zásoby na prežitie (ruskú vodku, kanadské pivo), naobedujeme sa a pokračujeme ďalšou Ferry až do Saltery Bay.
Keďže sme autá mali naložené všetkým, čo umožňuje pohodlné kempovanie, vrátane vankúšikov pod hlavu, vytvorila som si predstavu stanovania, na aké som bola zvyknutá z našich kempov. Boli to fajn predstavy, ale ako som neskôr zistila, niektoré sa nedokázali zhmotniť, ani keby som si zrak zaostrila habanerom.
Začalo to zákerne príjemným prekvapením v podobe miesta na stanovanie. V húštinách vysekané miestečka vyzerali ako milé zelené kóje, kde máte svoje súkromie, no na parádu! Žiaden stan pri stane tak tesne vedľa seba, že počujete aj susedov prd. Rozbehla som sa nadšene po chodníku pomedzi stromy, že pohľadám toalety. Priateľka sa zasmiala a rukou ukázala do diaľky, kde vo vysokom papradí vyčnievala namiesto medovníkovej chalúpky latrína. „Byli jednou dvě budky, ale nebyly to obyčejný budky, byly začarovaný, byly to kadibudky!“ napadlo mi a nevzdávala som sa. Aj s latrínou ma bavil svet.
„Chcelo by to teplú sprchu,“ zahlásila som neskôr, keď som si uvedomila, aká som po celom dni cestovania spotená a priatelia sa zatvárili pohoršene pri mojich vysokých nárokoch. Dobre, povedala som si, stačí aj studená, ale že to budú len dve vonkajšie sprchy na skale kúsok od vody, ktoré slúžili hlavne potápačom, som netušila a tu zábava na chvíľu prestala. Potápači vyliezli z vody v neoprénoch, poumývali si ich zo soli a vyzliekli. Ja som si kožu vyzliecť nemohla. A tak som šla s vlastnou kožou nie na trh, ale pod ľadovú sprchu a moja írečitá slovenčina, koťuha jedna, ako keby som ohreblom dostala do gebule a pochábeľ sa zo mňa stal, onakvejšie slová mi v hube vytvorila, bisťu! V tej chvíli som ocenila, že mi naokolo nik nerozumel a potápači sa len blahosklonne usmievali.
To, že sa mi vybil mobil a nemala som ho ako ďalšie dni dobiť, lebo tam nebola elektrina, mi až tak nevadilo, ale prišli valiace sa vojská komárov z krovia a priateľka si spomenula na zážitok so synmi, ktorých tu naposledy tak doštípali a nešetrili ani ich tváre, že sa vracala z kempovačky s malými Číňanmi. A pripomenula, že musíme odpadky dať do auta, lebo by to prilákalo medvede, ktorých je tu dosť. Myslím, že to bol ten okamih, keď som jej začala vysvetľovať, že si ma pomýlila s Bearom Gryllsom, že neviem, či tu prežijem viac ako jednu noc a celkom zbytočne som si zbalila kopec vecí vrátane kondicionéra na vlasy.
Ako to všetko skončilo? Stačila jedna noc v stane a ráno, ktoré mlčky prišlo, blízkosť tých machových čudákov, papradia, ktoré zo seba striasalo chrobákov, celá tá divoká zelená roztopaš, to všetko mi tak usporiadalo myšlienky v hlave, že som si uvedomila, aká som bola ešte večer hlúpa. Každý deň som objavovala niečo nové. Trebárs zvláštny strom, ktorý rastie len v tejto lokalite. Arbutus menziesii dorastá do výšky desiatich až tridsiatich metrov a keď som ho videla prvýkrát, hneď som sa začala dotýkať jeho kôry, či je naozaj živý. Neskôr som objavila jeden z tohto druhu v takej veľkosti, že na jeho sklonený konár sme si mohli posadať šiesti a ešte sme mohli pribrať okoloidúcich. Blízko Saltery Bay ma prekvapil Zilinsky Road a už som konšpirovala, že v tejto lokalite už nejaký Žilinčan bol a zanechal po sebe ulicu. A bolo toho ešte viac, čo sa ani do batoha nezmestilo a odchádzala som odtiaľ s poznaním, že k tomu, aby som sa cítila dobre, potrebujem celkom iné veci ako komfort civilizácie. Asi som to aj vedela, ale krásna a drsná kanadská príroda mi to potvrdila.
