Som presvedčená, že v každom človeku je diabol, lebo však kedy by peklo stihlo byť, ak nie už na Zemi, keď každý sa hrabe do neba a rovno do neho sa aj tak dostanú len frigidné feministky a svätci. O existencii tých druhých môžeme viesť zbytočné diskusie.
Diabol, respektívne diablica v podaní Róberta Rotha v hre Mercedes Benz (nie je to reklamný motoristický šot, ani divadelná hra so sponzorom, proste sa to tak volá, ako pieseň Janis Joplin s diabolským ironickým smiechom na konci, ktorý pripomína reakciu Boha po dotvorení sveta), tak ten ma zaujal tak, že som miesto pôvodne zamýšľanej recenzie na túto divadelnú hru zhorela v pekelných plameňoch úvah typu Quo vadis, človeče?
Ak som začala negatívne, môžem ťa ubezpečiť, milý nihilistický čitateľ, že to bude ešte horšie. Nikdy nemôže byť tak zle, aby nebolo ešte horšie, ako tvrdí môj šéf pri každej výmene manažmentu. A tak, keď som sa pozrela na divadelnú scénu, na ktorú sa vysypala hromada topánok ako pamiatka obetiam holokaustu, predstavila som si Ustašovcov v akcii. Jeden drží zajatca za vlasy, druhý mu odpíli hlavu alebo podreže krk špeciálnym nožom upevneným na ruke. Oči sa vypichujú hákmi, lebky sa rozbíjajú kladivami, ľudia sa sťahujú z kože, celkom ako v stredoveku. Chorvátsky koncentračný tábor Jasenovac, kde sa aj nacisti pogrcali. Jeho súčasťou bol aj detský koncentračný tábor. Kurva, ťažko sa mi to sem napísalo, takže si to, prosím, znovu prečítajte. Mali vlastný detský koncentračný tábor a hodiť bábätko o stenu nebolo nič neobvyklé. Keď už aj mučenie bola nudaaaa, strčili títo sadisti do pece aj živých, likvidovali sa predsa nebezpeční Srbi. Nemali by hovoriť, že zabíjajú ľudí?
„Môj milý diabol, účet za vykurovacie obdobie mojej duše nebude vysoký. Ja som totiž dobrá, nezabila by som ani muchu… Teda takto, muchu áno. V lete, keď je otravná a šúcha nožičkami na mojej pečenej klobáse,“ prihovárala som sa mu v duchu.
Diabol sa smeje, že som medzi dvoma žmurknutiami pripustila otravnosť ako dôvod zabitia živého tvora a vraj, ešte trochu pomrkám očami a vydesím samu seba. To fakt?!
Philip Zimbardo hľadal tri desaťročia odpoveď na otázku, ako je možné, že z dobrých ľudí sa stanú zlí, aby pochopil, že je to za určitých okolností celkom jednoduché. Urobil väzenský experiment a nakoniec bol rád, že ho čas zbavil spomienok na to, akí kreatívni boli dozorcovia (študenti zapojení do experimentu) pri vytváraní utrpenia, pri mučení a násilí na väzňoch (ich spolužiaci, to je prekvapko, čo?) A teraz to príde. Číselká, čo vydesia. Sedemdesiatpäť až deväťdesiat percent ľudí sa bude v určitej situácii správať kruto. Jeho knihu Luciferov efekt som strčila vo svojej knižnici za rad kníh, ale aj takto schovanú som ju vnímala. Čo ak by som bola dozorkyňou ja? Každý žalár je taký tmavý ako naše vlastné srdce, povedal Nathaniel Hawthorne.
Prednedávnom som si na putovnej výstave Barbarstvo mučenia prezrela množstvo replík stredovekých mučiacich nástrojov a zariadení, niektoré sprievodné texty ma prekvapili. Ani nie tak to, že pás cudnosti nebol vyrobený na zabezpečenie cudnosti žien, ktorých muži odišli do boja ako skôr na ochranu žien pred znásilnením a nasadzovali si ho samé ženy. Bol obvykle nasadený len na pár dní, nakoľko cikať cez maličkú skulinku sa dalo, horšie bolo trafiť sa veľkosťou sekrementu do malej dierky v kove. Ak telo vyformovalo oversize, problém bol na svete. Viac ma však prekvapila variabilita mučiacich nástrojov. Skevingtonova dcéra musela mať za taťku toho Diabla, čo som o ňom točila na začiatku, pretože zviazanie tela do klbka na celé dni, týždne, mesiace, znamenalo okrem neuveriteľných fyzických bolestí aj nástup šialenstva. Prekvapila ma aj obdivuhodná vynaliezavosť mučiteľov, ktorí v súlade so zákonom, ak požadoval len jeden druh mučenia, zvolili trebárs obrátený trón, kde ste sedeli hlavou dole, nohy upevnené v klade a to, že vám popritom počas nasledujúcich pracovných dní majstra kata opaľovali slabiny, bolo len na spestrenie, taký maličký bonus navyše. Vďaka za spáleniny, aspoň ma to prebralo z letargie, maestro. Topkou pre mňa bolo verejné vystavovanie hriešnikov, pre pracovné účely ich znovu nazvime – ľudia. Takže ľudia boli v kladách alebo klietkach a ostatní ľudia sa mohli na nich odbavovať, čo aj robili. Pustili si svojho diablika na špacírku a už aj hádzali kameňmi zabúdajúc, že hoď kameňom, ak si bez viny… Nebolo nič neobvyklé, ak človeku spôsobili trvalé následky na zdraví, dokonca aj smrť. Vrchnosť zrejme s radosťou tolerovala sadizmus svojich poddaných, ktorí za svoju chudobu a trápenie vinili čarodejnice.
Kam smerujem mojimi úvahami? Nemaj obavy, milý čitateľ, že ťa nechám tápať ako v divadelnej hre Mercedes Benz, kde sa priveľa intelektuálnych myšlienok zaseklo v dverách, imaginárne predstavujúcich časové posuny a ja som rezignovane skončila pri prezeraní si spodného prádla Kostelného, z ktorého prúd vody urobil takmer nahý artefakt. Prečo hra nemala viac deja, pán režisér? Nestíhala som myslieť, cítiť a tým pádom som už nevládala plakať alebo sa smiať. A plakať som mohla, keď mi diabolský Roth vysvetlil, že keď ľudstvo tápe samé v sebe, vešia sa pre stratu všetkých ideálov, ktoré kedy malo.
V jedno ráno som si čítala článok o rastúcej podpore politickej strany, ktorá mi pripadala zbytočná ako mŕtvemu kabát, symbolika hnedej ako hovna bola adekvátna a ja som premýšľala, že preboha, prečo tomu kto verí. Možno preto, že mladí ľudia vidia tú zlodejinu, primitívne politické diskusie, šialené kauzy, pri ktorých cítia bolesť sklamania z celej tejto spoločnosti. A presne ako bezmocní ľudia v stredoveku, ktorí v sebe prebudili diablika a hádzali kameňmi do čarodejníc, aj teraz sa hľadá zlo, ktoré treba kameňovať a takisto ako vtedy, kamene letia zbytočne.
Víkendy trávim obvykle v lesoch, prejdem celé kilometre a vidím ich nadmerný výrub. Večer vysvetľuje nejaká politická prostitútka na otázku novinárky, prečo hrozí na Slovensku vyhynutie tetrova hlucháňa, ktorý k životu potrebuje horské lesy, že lesy sa rúbu kvôli lykožrútom. Videla som stovky vyťatých zdravých stromov a klamstvo do očí mi ponúka kameň do ruky, ale neurobím to. Štrngala som totiž kedysi kľúčmi a bola som čerstvo dospelá. Mala som v sebe chtíč po láske k svojim blížnym, o ktorých som vedela, že ich vtedajší režim mučí. Nechcem znovu štrngať kľúčmi, aby som zabránila ďalšej totalite, pretože tá čudná hnedá mi totalitu pripomína. Navlieka svojich prívržencov do uniformy, ktorá ich spája. Navleč zakomplexovaných nešťastných outsiderov, sklamaných a roztrpčených, do uniformy a bude to ako vo filme Welle, stvoríš ideologické monštrum. Povieš im, že majú nádej a urobia všetko preto, aby ju mali v akejkoľvek forme. Niečo ako smiešny MMS produkt. Možno aj tušíš, že je to hlúposť, ale si bezradný, potrebuješ pomoc, a tak budeš piť niečo, čím sa čistia hajzle a rozleptáš si sliznice, pretože niečomu potrebuješ veriť. Oblečieš si uniformovanú handru a pridáš sa ku skupine, necháš si ich kyselinovým rečami rozožrať mozog a si šťastný, lebo veríš niečomu. Človek je vlastne primitívny tvor. Stačí, keď ho žerie rakovina, chudoba alebo beznádej, tak bude piť kyselinu a počúvať kyselinové reči. Najhoršie je, že MMS dnes ponúkajú všetci, zrejme je to utajená korporácia a ja som si vypestovala vďaka našej politickej scéne taký nihilizmus, že ho môžu klonovať.
Zakončím tento smutný článok milou spomienkou na suseda, starého pána profesora, s ktorým som strávila nejedno skvelé popoludnie na mojej dlhej materskej dovolenke a na túto tému sme neraz debatovali nad šálkou kávy, kým moje dieťa spalo, izolované kvôli zdravotným problémom od rovesníkov tlčúcich sa na pieskovisku po hlave lopatkami. Vďaka nemu som sa namiesto úchylným problémom (My už chodíme na nočník, vy ešte nie? My už papáme sami, vy sa ešte kŕmite? Kurva, áno, donedávna sme sa kŕmili infúzkami a môžeme jebať vaše detské dostihy) venovala úvahám o dôležitosti duality, o hojdačke života, kde každý posun hore či dole znamená viac, než si myslíme. Profesora počas jednej zahraničnej stáže manželka opustila, vybrakovala mu bankový účet a s ich jediným chorým synom odišla za milencom, ktorému sa venovala viac ako synovi, a tak dieťa vďaka zlej opatere zomrelo. Profesor mi raz pri káve s úsmevom prezradil, že sa vďaka svojej bývalke smrti nebojí.
„Spoznal som diabla už tu na zemi, nemám sa čoho báť,“ povedal a ja som nemala dôvod neveriť mu. Pekný optimizmus, pán profesor, nihilisti vám môžu len závidieť.
