Sú všade. Sú ich stovky, tisíce, ba možno až milióny. Aj v Bratislave. Aj v Trnave? Aj v Trnave. Aj v Lehote? Aj! Čo v Lehote, aj v Hrádku! Aj v Revúcej, oné? Dobre, dobre, v tých menších obciach ešte nie, ani v Kežmarku, ale uvidíme. Jedného dňa budú možno aj vo Fiľakovských Kľačanoch.

Reč je samozrejme o svetlozelených elektrických kolobežkách Bolt.

Jeden kamarát používa tento spôsob dopravy v rámci Bratislavy a jazdí najčastejšie z Hlavnej stanice smerom k Medickej záhrade (ráno do práce), potom rovnakú trasu opačným smerom (poobede z práce). Počas pomerne intenzívneho testovania zažil viaceré problémy a zvláštne situácie. Rozhodol sa mi ich porozprávať.

Prvá vec ktorá stojí za zmienku je cena: platí sa nejaký smiešny poplatok za požičanie. Aj keď je to len milióntina priemerného hodinového zárobku bežného diskutujúceho čitateľa DM, vezmeme to do úvahy. Potom sa platí za každú minútu jazdy, približne 25 centov. Teraz v lete je asi nejaká akcia – poplatok za samotné zapožičanie kolobežky zmizol, je to zadarmo (Bratislava).


Často sa stane, že kolobežka je pokazená, občas je to celkom slušné prekvapenie. Kamarát spomínal, ako takto naštartoval kolobežku a dole briežkom z Hlavnej stanice sa pekne rozbehol. Jazdí však obozretne, dáva pozor na chodcov (áno, po chodníku nemá jazdiť, k tomu sa ešte dostaneme) a povedal si, už by bolo treba aj zabrzdiť, stlačil brzdu a.... nič. Na vyriešenie tejto situácie mal asi 2 sekundy, inak by skončil rozpleštený niekde v kriakoch, čiže nasledovalo brzdenie nohami, nadávky, improvizácia, výskok z vozidla, krátky spomaľovací šprint, dobeh, výdych a nádych. Kľud. Ak by Bolt chcel niekoho zabiť, toto je skvelý návod. Odvtedy už vždy po štarte kontroluje brzdu. Aj iné poruchy vedia prekvapiť, napríklad taká zvláštna funkcia „tempomat“, inak povedané zaseknutá – pokazená páčka, ktorá slúži na akceleráciu. Vozidlo sa potom správa tak, že sa stavia na zadné koleso, čo môže byť niekedy mimoriadne prekvapivé, napríklad pri čakaní na zelenú, na priechode pre chodcov. Dá sa to vyriešiť tak, že drží stlačenú brzdu. Ďalšia bizarná vec je jazda dole miernym kopcom a dosiahnutie maximálnej povolenej rýchlosti. Tá je stanovená na 20 – alebo 25 km/h. Výsledkom tohto nastavenia je, že keď ide dole kopcom, kolobežka sa správa úplne debilne, automaticky pribrzďuje, jazdí trhane, motor sa správa akoby mal kŕče a je to mimoriadne otravné a nelogické, hlavne ak človek ide po širokej prázdnej ceste. Extrémna, kolosálna chujovina však je implementovaná v Trnave. Existujú zóny, v ktorých sa (po dohode s mestom) kolobežka nepohne rýchlejšie ako 5 km/h. Toto je mimoriadne „užitočné“ napríklad v sade Janka Kráľa, kde kolobeha proste náhle spomalí, akoby už mala zdochnúť a prejde do režimu spomalený slimák. Načo je toto dobré? Park je v čase 5:45 prázdny, sem tam nejaký zúfalec ide na stanicu, alebo bezdomovec grcia na lavičke, načo je potom kurva kolobežka, ktorá v tejto časti parku ide pomalšie ako 85 ročný dedo s nordic walking palicami? Kamaráta táto skúsenosť tak nahnevala, že písal prevádzkovateľovi Bolt kolobežiek a oni tento nezmysel okamžite zrušili. Hahaha. Nič sa nezmenilo, samozrejme.

Kamarát spomínal vzťah chodcov a kolobežkárov. Hovoril že to je taká kontroverzná záležitosť. Podľa najnovších predpisov kolobežky na chodníkoch nesmú jazdiť rýchlosťou vyššou ako rýchlosť chôdze. Toto sa dá všelijako interperetovať, kamoš teda jazdí rýchlosťou chôdze po chodníkoch, pokiaľ sú nablízku ľudia a ak sú chodníky prázdne, ide rýchlejšie a bezohľadnejšie. Napriek skutočne maximálnej opatrnosti však nemá dobrý pocit a zakaždým, keď pomaly a opatrne obchádza chodcov, očakáva verbálne protesty, približne o tom, že zase je tu magor na kolobežke, ktorý ma môže zabiť, ak by išiel rýchlejšie. Pravda, keď ide na kolobežke, tak jeho výška dosahuje takmer 2 metre, čiže 60kg hipster s čiapkou s brmbolcom by sa naozaj mohol zľaknúť. Zatiaľ však všetko vždy dobre dopadlo a jazdí naďalej bez nehôd.

Ďalšou témou je samotná jazda, vzhľadom na zúfalú nekvalitu pozemných komunikácií. Chodníky sú deravé, často skrývajú neuveriteľné pasce (asfaltové bubliny, kopce, praskliny, diery, jamy), cesty sú rozbité, sú na nich výtlky, kanály, hrby, štrk, električkové koľaje, no a cyklochodníky sú... tiež veľmi biedne. Pri akejkoľvek terénnej nerovnosti kolobežka protestuje, hrkoce a nadskakuje ako besná a sem tam do niečoho zospodu treskne. Jediný dokonale rovný úsek je hore na na Námestí slobody. Celkom problematicky sa ukazuje znamenie o zmene smeru jazdy, keďže kolobežka sa riadi jednou rukou o dosť horšie ako bicykel.

Kedysi sa Bolt vozidlá povaľovali kade tade, halabala, naverímsatana, až kým sa nezmenili pravidlá a odvtedy sa dá jazda ukončiť len vo vyhradených parkovacích zónach. To je tiež také mierne kontraproduktívne, pretože tak vzniká obmedzenie, že ukončiť jazda sa nedá úplne hocikde a treba s tým počítať, čiže môže sa stať, že sa neodveziete na centimeter presne tam, kam ste chceli.

Ešte pár slov k aplikácii v telefóne. Funguje to bez problémov, no aj tu sa našli nejaké muchy. Kamoš hovoril, že aplikáciu používal rovnako pár týždňov a všetko fungovalo bez problémov. Raz takto chcel odomknúť kolobežku a ísť na vlak, no aplikácia vypisovala nejakú hlášku o neuskutočnenej platbe alebo čosi podobné a v tom momente teda nebolo možné kolobežku naštartovať. Spomenul si že ráno požičal kolobežku, no bola pokazená, vzal druhú a aj tá bola pokazená. Cez aplikáciu nahlásil pokazené vozidlo, tretia už išla normálne. Super inteligentný systém vyhodnotil toto nezvyčajné správanie asi ako podozrivé a pri ďalšej výpožičke začal pindať akési nezmysly. Výsledkom tohto bolo, že išiel na stanicu pekne pešo a na neskorší vlak.

Na záver sa dostávame k fundamentálnemu, kardinálnemu problému. Tým je [fanfáry] nespoľahlivosť tohto spôsobu dopravy. Na kolobežky sa skrátka nedá spoľahnúť. Nedajú sa inkorporovať do bežného chronického cestovania, napríklad do práce. Je to tak, pretože ak chceme ušetriť 20 minút chôdze a odviezť sa kolobežkou, treba rátať s tým, že voľnú kolobežku nenájdeme v rozumnej vzdialenosti a ak aj nájdeme, môže byť nepojazdná. Čiže rezervu 20 minút si musíme vytvoriť bez ohľadu na to, či kolobežku použijeme alebo nie. Toto sa deje v modelovej situácii, keď kamoš ide napríklad ešte cestovať vlakom. Celkovo sa môže pokaziť toľko vecí, že sa to až človeku nechce veriť. Všetko sa môže pokaziť. A toto platí pre každý super moderný systém zdieľaných dopravných prostriedkov, či sa už jedná o bicykle, kolobežky, skateboardy, skútre, motorky, jachty, ponorky, raketoplány. Tento spôsob dopravy je však ideálny na živelné, neplánované cestovanie, keď občan špekuluje, že by chcel ísť do krčmy na jeden nealko radler ale je to príliš ďaleko. Tak schmatne kolobežku, naštartuje a ide. Pokiaľ nič neplánujeme a netlačí nás čas, dá sa s tým šikovne presunúť v rámci mesta, rýchlo a celkom lacno.

Kamoš mi určite rozprával ešte viac, no s pribúdajúcimi rokmi si pamätám čoraz menej, a aj tak si myslím že diskusii bude spomenuté všetko ostatné, čo trápi a teší kolobežkárov. Smelo do toho!