Hnevám sa a som extrémne nespokojný! Zhlboka dýcham. Počítam do 666. Potom sa trochu ukľudním. Rozmýšľam. Zdá sa mi, že je to aspoň čiastočne konštruktívny hnev, lebo ma prinútil začať hľadať. Hľadám informácie, prečo sa toto stalo, prečo som taký nahnevaný a spolu so mnou ďalšie tisíce, možno až milióny ľudí. Mám veľa otázok a na väčšinu nepoznám odpoveď. Čítam správy na internete, rozprávam sa zo všetkými mojimi tromi kamarátmi. Spoločne nadávame a rozmýšľame. Zatiaľ sme nič konštruktívne nevymysleli, ale nevzdávame sa.

Neplánovane som našiel knihu a hneď ma zaujala. Vravím si, ahaho! Však to je o ňom! Je tam jeho meno, jeho fotka a titul: Homo Vulgaris. Na prvej strane tejto knihy je okrem pána v tmavomodrom obleku aj mini logo známeho vydavateľstva. Autorom je šéfredaktor jedného spravodajského webu. Túto knihu musím mať. Kliky klaky, chlóra buanda salara banda a kniha bola v košíku. Ďalšie kliky a bolo zaplatené. Kniha prišla o pár dní a ja som sa zahĺbil do čítania.

Knižka je pekne spravená, zvolené písmo fajn, typografická úprava ujde, väzba pevná, solídna. Zaslúžila by si však trochu lepšie spracované fotografie. V celom texte sú 4 preklepy a jeden krát bola použitá fráza, ktorá je modernou pliagou a štylistickou nočnou morou dnešnej slovenčiny: „na konci dňa“. Začína sa zľahka prológom, vysvetlením kontextu a popisom, kde a ako pred rokmi začala tragikomédia, ktorú chtiac či nechtiac dnes zažívame všetci. Cez Mečiara, k Ficovi až k Obyčajnému Človeku. Za tieto roky prešiel Obyčajný Človek dlhú cestu, od skromných začiatkov podnikania až na vrchol exekutívy v našej krásnej krajine. Autorovi knihy patrí veľká vďaka, za to, že systematicky zmapoval najdôležitejšie udalosti, v ktorých účinkoval Obyčajný Človek počas tejto cesty. Zároveň autora chválim za jeho vecný a neosobný prístup, celý text znie neutrálne a nikde explicitne nevyjadruje zlosť alebo posmech hlavnému hrdinovi.

Samotná kniha sa číta dobre, je rozdelená na chronologicky nadväzujúce kapitoly a v prípade potreby autor poskytne vysvetlenie k informáciám, vrátane precízne uvedených zdrojov rôznych citátov. Poznámok pod čiarou je plná kniha. Aktivity Obyčajného Človeka začínajú približne v roku 2007 a súvisia s akousi budovou v Trnave. Už vtedy, vzhľadom na objem transakcie a rôzne čachre okolo toho, muselo byť jasné, že Obyčajný Človek je asi taký obyčajný ako žralok mlatkohlavý v Zemplínskej Šírave. Počas ďalších rokov kým triumfálne dokráčal až na post predsedu vlády sa dokázal rozhádať absolútne s každým, s kým sa kedy stretol alebo rokoval. Jeho patologické schizofrenické správanie, spolu s totálnou absenciou aspoň molekuly sebareflexie, so spasiteľským komplexom, s pomstychtivou zákernosťou, so sklonmi k nekontrolovateľnému exhibicionizmu formujú z tejto sociopatickej osoby bizarnú figúrku, ktorá nemá v histórii Slovenska obdobu. Ťažko na neho spomína Lojzo Hlina, Rado Procházka, konflikty mal s Radičovou, s Poliačkom, s Dankom, s Belousovovou, s Bugárom, s Kiskom, s Čaputovou, rozhádal sa s Palkom, so Zajacom, a úplne chorobne nenávidí Fica a ostatných smerákov: Kaliňáka, Tomáša, Blanára... nadával ako zmyslov zbavený Baťovej, útočí na Lengvarského, ten zoznam je neskutočný a nemá zmysel pokračovať v ňom. Jeden z mála s kým si výborne rozumie, je... áno, je to Boris Kollár. Obyčajný Človek nemá majetok. Tento fígeľ, ktorý s obľubou využívajú boháči, bez kúska hanby využil a svoje majetky prepísal na manželku. Extra zákerné bolo vyhotovenie (tajnej) nahrávky rozhovoru s Radom Procházkom. Mimoriadne hnusné bolo keď na demonštrácii začiatkom roka 2019 vyburcoval dav demonštrantov, aby skandovali „kokot“ na Andreja Danka. Tu, v súvislosti s Dankovým plagiátorstvom vidno charakter Obyčajného Človeka: intenzívne sa vyžíval v útokoch na Danka kvôli rigorózke, zatiaľ čo sám získal akademický titul podvodom a svoju diplomovú prácu mu napísal nejaký brigádnik. Jednu vec ešte musím spomenúť, je dôležité aby sme nezabudli: psychedelické statusy Obyčajného Človeka na facebooku. Ja za vrchol všetkého považujem status, kde písal o: „strašne nebezpečnom ratlíkovi, ktorý začal svoj nenávistný brechot kvôli Sputniku“. Bez vysvetlenia koho tým myslel. No, povedzte, môže toto napísať príčetná osoba?

Kniha rozhodne stojí za prečítanie. Dá sa prečítať za tri - štyri dni. Za jej najväčší prínos považujem, že ponúka ucelený, pragmatický a komplexný pohľad na Obyčajného Človeka v širšom kontexte súčasnej politickej reality na Slovensku. Jeho absurdná politicko-nepolitická stranofirma je subjekt, ktorý má obyčajnosť len v názve (pozrite si obsah, písmeno I) - počet členov). Autor v knihe dopĺňa a vysvetľuje problematiku aj citátmi od známych politológov, a niekoľkými zaujímavými odkazmi na publikácie od zahraničných autorov.

Zistil som prečo som nahnevaný. Hnevám sa, pretože Obyčajný Človek predstavuje najstrašidelnejšie sklamanie v histórii volieb na Slovensku. Bol to zároveň najneschopnejší predseda vlády akého sme doposiaľ zažili. Infantilne ješitný človek, ktorý sa s každým škriepi a akúkoľvek kritiku berie ako osobný útok. Tých negatív je toľko, že musím prestať, lebo mi praskne displej na laptope. Navyše vďaka nemu sa sprofanovala Trnava, miesto kde dobrovoľne žijem a mesto, ktoré som sa po rokoch naučil mať rád.

Odporúčam túto knihu každému, kto si chce doplniť informácie a pochopiť prečo sme v takej zdanlivo bezvýchodiskovej situácii. Dávam 8,5 one time out of 10 next time.