Mám rád knihy. Prejavuje sa to tak, že keď niekde nájdem policu s knihami, zastavím sa a podľa toho, koľko mám času začnem skúmať, čo tam je, hľadám či nájdem nejakú zaujímavú knihu, takú, ktorú som čítal, alebo takú o ktorej som aspoň počul. Je jedno či som v kníhkupectve alebo v antikvariáte. Rád prehľadávam útulky pre nepotrebné knihy, ktoré sa niekedy dajú nájsť na nečakaných miestach, napríklad v budove železničnej stanice alebo v čakárni v nemocnici. Beriem knihy do rúk, otváram a listujem, kvalifikovane hodnotím použité písmo, papier, väzbu. Knihy - dôchodcovia sú v rôznom stave, niektoré vyzerajú veľmi unavené, zababrané a opotrebované, ale nájdu sa aj také, ktoré akoby nikto nikdy ani neotvoril. Aj v ktorejsi krčme som už videl malú zbierku odložených kníh. Keď som u niekoho na návšteve a zbadám knižnicu, v nej poukladané knihy, diskrétne počkám na príležitosť a hneď ako sa dá si prezriem čo dotyčný obyvateľ môže čítať. Takto som neplánovane získal knihu Popravisko, od svetoznámeho spisovateľa Čingiza. Kniha bola odložená u kamarátovho kamaráta, v starom dome po jeho rodičoch, všetko tam vyzerá tak ako sa patrí, starý nábytok, staré zariadenie a stará almara s dvomi policami kníh. Po krátkom výskume som si vybral dve, jednu od S. Lema (Eden) a jednu od Ajtmatova (Popravisko).
Dej tejto knihy s ponurým názvom, sa odohráva okolo roku 1950, relatívne neďaleko, tu za rohom, v Kirgizstane, pri jazere Issyk-kuľ, google maps nájde cestu, ktorá by autom trvala 73 hodín a prešli by sme 5622 kilometrov. V románe sú tri hlavné dejové línie a jedna filozoficko-historická vsuvka. Všetky však končia absolútne tragicky. Ajtmatov najskôr opisuje príbeh vlčej famílie. Táto časť deja je zaujímavá a Akbaru s Taščajnarom (vlčica a vlk) som si rýchlo obľúbil. Ak patríte medzi čitateľov, ktorí dokážu silno prežívať dej knihy, pripravte sa na to, že to bude ťažké. Tak plasticky vykreslené nešťastie a neprajný osud vlčej famílie som ešte nikdy nečítal a je mi smutno doteraz. Druhá dejová línia sa točí okolo idealistu Avdija, naivného trubiroha, ktorý študoval za farára, ale kvôli príliš progresívnym názorom ho z farárskej školy vyhodili. Chcel sa živiť ako novinár a chystal sa priniesť autentickú reportáž z prostredia zberačov Kirgizskej marihuany. Aj Avdij dopadol veľmi zle a hoci nazbieral veľa zážitkov, prostredie a okolnosti do ktorých sa zamotal boli nad jeho sily. Tretia dejová línia je o pastierovi s americkým krstným menom Boston. Je to vzorný kolchozník, stará sa o ovce, maká ako ďas, vstáva zavčasu ráno (okolo pol piatej) a táto jeho poctivosť a morálna integrita serú pána Boha a tak mu pripraví sériu takých nešťastí, že by sa z toho zbláznil nie len Boston, ale ešte aj všetci ktorí si o tom prečítajú. Najskôr sa zabije jeho priateľ, potom mu umrie žena a na záverečných stranách je vykreslená krvavým perom tragédia zo všetkých tragických tragédií tá najtragickejšia. Mater všetkých tragédií. Všetky tri dejové línie sa zľahka prelínajú a na záver sa navzájom doplnia ako keď poskladáte pucle. Čo sa týka tej vsuvky, tam sa opisuje rozhovor Ježiša a Piláta Pontského, mal som pocit že čosi podobné niečo som už kdesi čítal, úprimne povedané nebavilo ma to.
Počas čítania som si pozeral na webe, kde sa vlastne toto Kirgizsko nachádza a zistil som že sú tam nenormálne, šialene vysoké kopce. Pohorie sa volá Ťanšan a najvyšší vrch tam je Džengiš Čokusu (7439 m. n. m.). Náš Gerlach by bol pri ňom vyzeral len ako taký nesmelý malý holobriadok. Príroda Kirgizstanu je teda inšpiratívna, divoká a vďaka kopcom, neskutočne fotogenická, vyzerá to ako poriadna divočina. Jazero Issyk-kuľ (po kirgizsky Ысыккөл, po rusky Иссык-куль, znamená to „teplé jazero“) je siedme najhlbšie jazero na svete (hĺbka 668 metrov), nikdy nezamŕza a jeho voda je slaná, aj keď nie až tak ako morská voda. Jazero je napĺňané asi 118-timi prítokmi, riečkami a potokmi a nemá žiadny odtok (špekuluje sa, že cez podzemie napája rieku Ču). Raz keď budem na dôchodku určite sa tam pôjdem pozrieť. V knihe sa odzačiatku ešte spomínajú zvláštne antilopy, volajú sa Sajgy. Celým menom za tento podivný tvor volá Sajga tatárska. Vyzerá tak, akoby sa projekt vytvorenia tohto zvieraťa dostal postupne k rôznym projektovým manažérom a v návrhu každý niečo zmenil. Aj keď na začiatku to možno mal byť nejaký vreckový slon, neskôr vtákopysk, potom kengura a nakoniec z toho vyšla Sajga.
Celkový dojem z tejto knihy je veľmi pozitívny, Ajtmatov je spisovateľ, ktorý vytvára dramatické príbehy, cez svoje postavy ukazuje, že sa treba správať dobre, treba mať charakter, odmietnuť zlo a aj napriek nepriazni okolností snažiť sa zachovať si svoju tvár. Avdijov idealizmus mi išiel na nervy (správal sa ako blázon), Boston bol zase silný a konal čestne a správne, no aj tak dopadol strašne. O vlkoch už radšej nejdem písať, ich príbeh je v tejto knihe vlastne analógiou osudu pastiera Bostona. Od Ajtmatova som čítal ešte jeho zrejme najznámejšiu knihu „Deň dlhší ako ľudský vek“ a aj tá bola výborná.
Nebojte sa a skúste si to prečítať.
Dovidenia v Kirgizstane!
