Názov možno zvádza k záveru, že sa budem navážať do antivaxerov, ale nebudem, aj keď sa tejto téme nedá vyhnúť. Trochu si do nich pichnem. Namiesto vakcinačnej ihly. Už len preto, že ich hlučnosť vo mne evokuje pocit, že krikom sa snažia prehlušiť vlastný strach, že čo keď predsa len ten covid nie je chripôčka ľahučká ako jarný vánok. Čo keď tí, čo najviac na internete iniciujú neoverené alternatívne spôsoby liečby covidu ako trebárs Joseph Mercola, ktorý na tom zarobil už pekných 100 miliónov dolárov alebo Bollingerovci, ktorí zarobili na filmoch a knihách o škodlivosti očkovania, nemajú pravdu? A v zákutí cintorína bude ten ľahučký jarný vánok, ale môže byť aj z iného aktuálneho ročného obdobia, nadnášať stuhy na ich pohrebných vencoch. Čo ak sa niekto zahráva s ich vierou veriť informáciám, ktoré sa len tvária ako pravdivejšie?
Ale už nechám antivaxerov na pokoji, chcela som písať o kamarátovi, ktorý má staršieho brata schizofrenika. Po smrti rodičov sa stal jeho opatrovníkom. Kým sa neoženil, staral sa o neho sám vo veľkom rodičovskom dome. O tom, aby ho dal do ústavu, nikdy neuvažoval, veď mal z najbližšej rodiny už len jeho. Aj keď sa jeho stav postupne zhoršoval, stále bol ochotný starať sa o neho. Odolával aj ľuďom, ktorí mu pri pohľade na bratovu uzavretosť a čudné správanie, všetko tak typické pre túto diagnózu, zo strachu radili dať ho do ústavu. Svoje urobili aj horory, keďže sa táto diagnóza stala pre filmárov atraktívnou. Trebárs Hitchcockova scéna zo Psycho, kde schizofrenik Norman Bates bodá nožom mladú ženu v sprche, šokujúca brutalita chorého človeka zapôsobila poriadne na divákov a film sa stal kultom. Ja som sa dlhú dobu bála sprchovať v hotelových izbách. Polopravdy a mýty o schizofrenikoch robia z nešťastných chorých ľudí postrach a mnohí by ich preto najradšej dali zavrieť do ústavu, kde z nich injekcia urobí šalát.
Jedného dňa mu to pri jednej kontrole navrhla aj psychiatrička v ambulancii. Spolu s návrhom vybalila na neho takú agitku, že po nej by som išla aj ja na letnú dovolenku do ústavu. Spoločné cvičenia, rozhovory, pekné prostredie, absolútne dokonalá starostlivosť zo strany personálu, taký odpočinok, že budete počuť zvnútra spokojne odfukovať svoju dušu.
To ho dosť prekvapilo, pretože zo strán odborníkov počul vždy, aké je super, keď sú pacienti v domácom prostredí, pokiaľ sa dá a on nemal pocit, že sa už nedá. A vedel aj to, že často sú v ústavoch ľudia, ktorí by sa mohli liečiť ambulantne a viesť relatívne normálny život. A zas naopak, sú medzi nami takí a dokonca na dôležitých postoch, ktorí by v ústave možno mali byť.
Lekárom vždy veril, že im ide o zdravie pacienta, ale keď začal zisťovať, ako funguje uvedený ústav, ktorý by ho vyšiel takmer tisícku mesačne, bol prekvapený, že rozhodne to nie je tak, ako opisovala doktorka. Bolo to, ako keď si nájdete honosný rezort v katalógu cestovky, hotel s luxusnou izbou a posteľou obsypanou lupeňmi ruží a skončíte tak, že sedíte so ženou celé hodiny na kufri na hotelovej chodbe, ona celý čas ide ako motorová píla a vy ste radi, keď vám večer zoženú izbietku na prespanie. Uložíte sa vedľa Ruženy a lupnete si poriadne z domácej. Hľa, toto sú tie lupene ruží.
Ale dosť bolo srandy, toto je dovolenka, kým v prípade ústavu ide o zvyšok života jedného človeka. Čím viac o ústave zisťoval, tým viac bol v nemom úžase. Prečo ho teda do ústavu tlačili?
A vtedy zaregistroval obavu lekárky, že keby sa jeho bratovi zhoršil zdravotný stav, musel by ísť do nemocnice a to už bude stáť zdravotníctvo nemalé peniaze, lebo obvykle to trvá aj pár mesiacov, kým pacientovi nastavia ďalšiu liečbu. A tak pochopil, že zvolila cestu z jej pohľadu výhodnejšiu pre všetkých, samozrejme, okrem samotného pacienta, aby ho dal radšej preventívne do ústavu, kde sa o neho postarajú.
Vzal brata k inej lekárke. S menej komerčným prístupom. Ďalšie nové prekvapenie však zažil pri rozhovore brata s doktorkou. Kládla mu otázky pre zistenie jeho duševného stavu, na ktoré odpovedal pohotovo a bez zaváhania. Úplne iná komunikácia, akú viedol s ním doma on. Ak takto komunikuje s lekárkou, prečo sa takto nerozpráva aj s ním doma, kde obvykle apaticky sedí uzavretý do svojho sveta.
A tak dostal šokujúce vysvetlenie tohto stavu. Chorý človek sa často tak naviaže na svojho opatrovateľa a bezvýhradne mu dôveruje, že prestáva mobilizovať svoje vnútorné sily, aby sa vedel aj on sám postarať o seba. Necháva už všetko na toho, kto sa o neho stará.
„Zrejme mu vaša prítomnosť ako taká začína určitým spôsobom škodiť,“ opatrne mu vysvetľovala lekárka. Na otázku, čo by mohol pre brata urobiť, mu odpovedala, že to bude zrejme nerealizovateľné, ale najlepšie by bolo, keby mu zmizol zo života. Tak ako kedysi jeho mama, ktorá sa o chorého syna až do svojej smrti obetavo starala. Bude to pokus, či sa brat zmobilizuje.
Kamarát sa rozhodol. Celkom nedávno sa totiž oženil a ešte nestihli predať manželkin byt. Sama mu navrhla, nech sa do neho odsťahuje a ona ostane v spoločnej domácnosti s jeho bratom a dohliadne na neho. Krajší dôkaz stáť v dobrom aj zlom si ani neviem predstaviť.
Chápem, keď už človek neverí lekárom, ale určite verí aspoň sám sebe. Preto sa aj on staral o svojho brata s tým najlepším vedomím a svedomím a ukázalo sa, že ani toto nebolo to najlepšie, čo mohol pre neho urobiť. A tak môžete pochybovať o všetkom, vrátane seba.
Môžete veriť a súčasne pochybovať o čomkoľvek, čo sa týka náboženstiev, informácií v médiách, rád od odborníkov, ľudí okolo vás, vašich radostí zo života. Zamilovaný pozvete frajerku na večeru s raňajkami a vaša hydraulika zabije vaše spotené predstavy. Môžete ochorieť a silou vôle prešťať limity svojho tela a vyhrabať sa z tej sračky. Môžete čokoľvek.
