Na parkovisku zastali štyri autá. Jedno z nich muselo prudko zabrzdiť, aby neskončilo na strome. Dvere sa otvorili s takým rozmachom, že nebyť pántov, leteli by ako frisbee. Do zvíreného prachu dopadli ťažké kožené čižmy. Za nimi treskol o zem veľký vak s takou razanciou, že kúdole prachu sa dostali do troch párov očí. Ženské sa rozkašlali ako pri koroňáckom záchvate, aj keď história písala rok 2015 a o tomto svinstve nemal vtedy ešte nik ani potuchy. Keď kašeľ ustál a prach sa pokojne usadil v pľúcach, drsné kožené čižmy spokojne skonštatovali, že akcia sa môže začať.

Vzhľadom k tomu, že ide o opis staršej udalosti, je tu drobná nepresnosť. Namiesto kožených čižiem išlo pravdepodobne o dámsku vychádzkovú obuv. Zvyšok rozprávania sedí, nakoľko som hrozná šoférka a zásluhu na tom, že som ešte neskončila na strome, má môj strážny anjel, ktorý už trpí očnými tikmi a nebeskú zdravotnú poisťovňu požiadal o preplatenie zodraných krídel.

Keď spätne hodnotím nápad pokrstiť drevený kríž na vrchole karpatského kopca, bol jedným z najlepších, ktoré sme realizovali. Kríž dostal pár mesiacov predtým Roman od kolegov k okrúhlinám, lebo je blázon do turistiky. Zvíťazil tesne pred nápadom sexi babenky vyskakujúcej z vysoko kalorickej torty a hudobnému číslu vyslúžilej transky s imidžom Tiny Turner. Kríž najprv stál medzi krabicami s výpočtovou technikou, ktorá pokorne čušala, ako keby tušila, že už o krátky čas bude na rozdiel od neho zastaraná. Jeden počítač sa dokonca sám vyskratoval, lebo sa cítil menejcenný. Neskôr dostal kríž čestné miesto na kopci, kam sme sa za ním vytrepali, lebo nech si hovorí, kto chce, čo chce, kríž budí rešpekt aj u nevercov.  

V batohu sme si niesli oblečenie, ktoré sa k tejto slávnostnej udalosti hodilo. Ja som sa rozhodla pre dcérine šaty zo stužkovej, keďže trpím obsesiou brať si oblečenie z jej šatníka.  Takisto mi sadli na nôžku jej lesklé sandálky. S outfitom som bola spokojná, aj keď gélové drápy a kolagén do papule som si nestihla dať urobiť, ale to nestíham dodnes. Prezliekli sme sa v kríkoch pri mravenisku, takže pocit mravenčenia z nedočkavosti pred akciou bol hmatateľný. Mravce sme cestou pozhadzovali z nôh, poháre na odber moču sme naplnili šampanským a slávnostne pokrstili kríž. Bol krásny teplý máj.

                                                                          * * * 

Roman je snílek a hneď od začiatku mal s krížom more plánov. Začal debničkou piva namontovanou na kríži pre osvieženie pocestného, ktorý to s vďakou prijal a zanechal v debničke peniaze. To ho nakoplo a už aj vláčil na kopec batohy s pivom. Kamoš jaskyniar mu vyrobil špeciálnu kasičku na peniaze, ktorá mala fajný mechanizmus, že do nej šupneš peniažky, ktoré sa už nedajú vybrať. Všetci boli spokojní.

Ako to však býva medzi ľuďmi zvykom, dobro nesmie ostať po zásluhe nepotrestané a tak peniaze mizli. Niekto prelomil tajomný mechanizmus a peniaze vyberal. Keď ich bolo v kasičke stále málo, Roman do nej strčil dvojeurovku, ktorú si označil a potom už len čakal. Minca zmizla rýchlejšie ako vlak Davida Copperfielda a bolo jasné, že tadiaľto cesta nevedie.

A tak skúsil celkom inú pokladničku z AliExpressu. Po prefíkanom vyberačovi sa však objavil chlapík s dokonalosťou bojového umenia Chucka Norrisa, ktorý nepotreboval vedieť, ako pokladničku otvoriť. Škoda, že si ho Roman pri jeho exhibičnom vystúpení nevyčíhal, lebo keby sa tam objavil tento dvojmetrový horský vlk, tak by sa chlapec zesral. Takto musel Roman pokladničku, rozomletú ako mäso do hamburgeru, vyhodiť a znovu rozmýšľať o novej verzií bufetíku.

Napokon dostal geniálny nápad na samoobslužný bufet, ktorý by mal odolávať aj počasiu pod psa. Dal vyrobiť špeciálnu psiu búdu s odklápacou strechou a aby mu do nej tie psy predsa len neliezli, tak ju dal vyrobiť bez otvoru vpredu. Dovnútra umiestnil nábytkový trezor a bufet vybavil horalkami a inými sladkosťami. Pivo už nem. Nein, weil ich schieße! Niektorí totiž pivo ofrfľali, že fuj, podpora alkoholizmu. Iní zas prázdne plechovky hádzali  do doliny, lebo v dolináááááách kvitne kvet, ktorý lásku nám dáva a zrejme, keď tam tú marišku nenašli, tak aspoň plechovku voľne pohodili. Bordel po nich poslušne upratal.

Ak ste si, holúbkovia moji milí, povedali, že ahá a sme pri podstate veci, ľudia tomu dobrákovi ničia pokladničky, kradnú peniaze a robia okolo kríža bordel a utvrdí vás v tom môj schválne zavádzajúci nadpis článku, vyvediem vás teraz z omylu. Zámerom článku nebolo okydať ľudské plemeno. Jeho anonymita v lese je síce živnou pôdou pre zlomyseľný a agresívny prejav niektorých jedincov, obzvlášť tých zakomplexovaných a nespokojných so svojim životom, čo môžete vidieť aj v internetových diskusiách plných slovných sračiek anonymných nickov, ale veci sa majú inak.

Keď ponúkneš ľuďom dobrú vec, ocenia to. Postupne sa bude tvoja dôvera v ľudí zvyšovať. Nie, toto necitujem Čapovanú, ktorá sa musí takto milo prihovárať slovenským zbojníkom, ale jedinca z ľudu, ktorý na pleciach vláči náklady tovaru za vlastné do lesa a neostáva mu nič iné, len veriť v ľudské dobro. Keď sa neveriacky usmievam a milým, ale naliehavým hlasom upozorním Romana na šiestu verziu bufetu a pre istotu mu číslo ukážem aj na prstoch, trvá na svojom. Väčšina ľudí zaplatí za sladkosti, napíše poďakovanie do vrcholovej knihy, občas sa nájde niekto napohľad slušný, čo príde dokonca s deťmi, tie si vezmú sladkosti a on nezaplatí. Videl to na vlastné oči, pretože na kopec chodí často a rád a tak sa stáva nechtiac svedkom týchto situácií. Ale povie si, že si možno nevzali so sebou na túru peniaze. Nič im nepovie, nezahanbí ich, nezasahuje do deja. Niektorí naopak zaplatia viac ako treba, iní hodia peniaze na podporu bufetu a nič si z neho nevezmú. V konečnom dôsledku prevažujú poctivci a navyše už roky pozoruje, že ľudia sú čoraz uvedomelejší ku prírode, menej rozhadzujú a nosia si svoje odpadky z lesa domov. Fakt, Anthrax, ver mi. A ja mu nakoniec aj uverím, že tých dobrých Slováčiskov je o hoooodne hodne viac, len tých pár agresívnych krikľúnov jednoducho viac počuť.

Vrátim sa ku kopcu, na ktorom sú okrem samoobslužného bufetu aj iné pikošky, ktoré by ste tam nečakali. Skúste hádať! Čo by si si vzal na opustený ostrov? Alebo na kopec, kde kvôli náhlej búrke zostaneš trčať opustený ty? Chlapi, ktorí vykríkli, že holú babu, tak si môžu streliť jednu po papuli a ako ospravedlnenie poslúži len skutočnosť, že sú analfabeti. Predsa knihu! Pokiaľ búrka neprehrmí a nedostanete pár bleskov do hlavy, môžete do nej dostať konečne aj voľačo múdre, nielen tie sprostosti z internetov. A k tomu tam slúži knižná búdka, široko-ďaleko jediná v divočine a je aj zaregistrovaná v Little Free Library, čo znamená, že svet o nej vie.

Nájdete tu tabuľku, ktorá oznamuje, že ide o miesto stopäťdesiat kilometrov vzdialené od miesta, ktorým 9. novembra asi v roku 1911 prechádzal génius svetového významu Mistr Jára Cimrman, o existencií ktorého sú síce pochybnosti, ale to len preto, lebo ľudia sú strašne závistliví a nedoprajú Čechom velikána takého svetového formátu a navyše radšej veria hoaxom ako skutočnému faktu. Tak veru. Pritom Majster tade naozaj prechádzal na svojej ceste z Viedne domov a túto skutočnosť potvrdili Romanovi mailom osobne aj pán Smoljak a Svěrák a s ich požehnaním tabuľku mohol umiestniť na kopec a pokrstiť vychľastaním fľaše Cimrmanovej bylinnej.

Je tu vrcholová ružica, na ktorej sa dozviete viac ako z bežných ružíc. Na tejto je označené aj tajné miesto v Grónsku a všetky dôležité krčmy v okolí, z čoho je zrejmé, že tu ide o vzdelávanie najvyššieho stupňa, akého sa môže turistovi dostať.

Alebo vlajky. Pôvodne tu viali tibetské modlitebné vlajky, z ktorých učenie vietor roznášal po okolí a zasieval do myslí bytostí. Opäť sa našiel bojovník za poriadok na Zemi, lebo pri kresťanskom symbole nebudú predsa viať tibetské vlajky, to by mohlo tie božstvá poraziť od jedu, keďže sú určite takí istí neznášanlivci ako my tu dole. Vlajky sa stále strácali a keď zmizla aj posledná sada, rozhodol sa Roman kúpiť tatranské vlajočky, pekne slovenské, ktoré si môže prečítať aj slovenský vietor a nebude potrebovať google translator. Tie sa páčia aj tým boja chtivým jedincom, zatiaľ nemiznú, pokojne vejú a tak zavládol konečne mier aspoň na tomto kopci. A to pritom boží bojovníci netušia, že sa tu aj tak konajú stretnutia príslušníkov Cirkvi lietajúceho špagetového monštra, čiže pastafariáni. Títo náboženskí fanatici nosia na stretnutiach sitká na hlave a veria v nebo a peklo, pričom v nebi dostávate super pivko zdarma a v pekle je to pivo už po záruke. V oboch prípadoch sa pastafariánom aspoň dostáva aká-taká posmrtná odmena za to, že Roman im to pivo už nestrká do samoobslužného bufetu, fujtajbl, aký ťažký život má ľudské plemeno.

 

Fotodokumentáciu k akcii krstu môžete nájsť tu. Autorka ako jediná na fotke klopí oči, samozrejme, z vrodenej skromnosti.