Tento týždeň je svetový deň prevencie samovrážd, a to je dobre. Pretože si v týchto pohnutých časoch stačí prečítať diskusiu v hociktorom denníku, na sociálnych zariadeniach sieťach alebo len tak počúvať debaty kolegov a zrazu človek ľahko nadobudne presvedčenie, že emigrácia ani blázninec nie je tým pravým riešením. Ale bolo by mi to treba? Aby sa pod článkom s názvom: „Šok! Frko (†31) neuniesol slovenskú pohostinnosť!“ diskutovalo, že to dobre pokračuje? Kašlem na všetkých hejterov, idem si svoje.
V hudbe sa toho udialo pomerne málo, ale nejako tak pestro. Najstaršou oslávenkyňou je čupakabra slovenského šoubiznisu, ktorú vraj sem-tam niekto zazrie, ale o jej existencii sa všeobecne pochybuje, dieťa z dobrej rodiny, narodené v roku 1956.
Už 51 rokov má Victor Wooten, jeden z najlepších súčasných jazzových basákov, ktorý to má dosť ľahké, keď potrebuje dať dokopy kapelu, pretože jeho štyria bratia sú tiež hudobníci a tak to rád využíva. Jeho album Thunder s Marcusom Millerom a Stanley Clarkeom je totálna basová smršť.
Presne o štyri roky mladší je Harry Connick jr., swingovo-jazzovo-neviemaký klavirista a vraj aj herec. Ja si ho síce zo žiadneho filmu nepamätám, ale na hudobníka ich má na konte celkom dosť.
A ešte o dva dni neskôr sa narodil Ripper Owens, spevák, ktorý mal v Judas Priest nahradiť Roba Halforda. Nepodarilo sa. Prerobiť kapelu na mieru spevákovi, hoci predtým 25 rokov hrala niečo úplne iné, to celkom nejde. Hudobníci s tým asi až taký problém nemali, ale rockoví fanúšikovia sú vždy konzervy. Ale aby som len nenadával, zopár vecí mu fakt vyšlo.
V roku 1501 Michelangelo zobral do ruky dláto a kladivo a začal mlátiť do obrovského bloku mramoru, pretože v ňom videl schovaného židovského pastiera oviec, ktorý potvrdil veľkú budúcnosť strelných zbraní stredného kalibru zastrelením nemotorného chlapa gigantických rozmerov. Michelangelovi išla robota od ruky a takmer presne o tri roky mohol sochu Dávida odhaliť. Málo sa vie o tom, že Dávid bol pôvodne zahalený. Lenže v priebehu výroby sochy sa zmenili trendy v umení a do módy prišli kamenné prirodzenia. Michelangelo teda z pracky opasku vysekal akýsi náznak orgánu, aby sa nedalo pochybovať, či bol Dávid vôbec chlap. Pochybnosti však zostali.
V roku 1916 sa narodil Roald Dahl, anglický spisovateľ nórskeho pôvodu. Väčšina ľudí sa už nejakým spôsobom stretla s jeho tvorbou pre deti, veď napísal také hity ako Charlie a továreň na čokoládu, Fantastický pán lišiak, Matilda a iné, ale jeho tvorba pre dospelých je niečo úžasné, vysoká škola písania poviedok. Mal schopnosť držať čitateľa v napätí od prvej vety a prekvapujúce rozuzlenie prichádzalo zásadne v posledných piatich riadkoch. Ako vyhlásený gurmán, ktorý napríklad pár rokov pred svojou smrťou nakúpil 1000 debničiek najlepších vín, sa tak vyžíval v opisoch jedla a pitia, že pri čítaní bol problém nerozžuť knihu. Najlepšie to bolo vidno v knihe Môj strýko Osvald. Písať o Dahlovi, a nespomenúť Osvalda, to sa nepatrí. Neodolateľný Osvald „všade za sebou nechával zástupy žien, žien nevysloviteľne strhaných a spustošených, ale pradúcich ako mačičky“ a držal sa svojho železného pravidla, že s jednou ženou sa vyspí len raz, a vzťah dlhší ako osem hodín už je príliš. Nosil kravaty z vlákien pavúkov, ktoré pre tento účel sám choval, a ešte aj pri ukážke pavúčieho skleníka dokázal zbaliť ženu. No jednoducho inšpiratívny génius. Škoda, že toho Dahl nenapísal oveľa viac.
V roku 1943 Július Fučík napol oprátku, na ktorej písal reportáž a stala sa tak z neho komunistická legenda. Že to bol odbojár, ktorý sa bál fyzickej konfrontácie a najradšej by bojoval perom a kecami, čiže presne tak, ako dnešní ľavicoví intelektuáli (kurvafix, tak ma vždy strasie, keď napíšem toto slovné spojenie...) a spasitelia umierajúceho sveta, to komanči nespomínali. Ulice máme po ňom pomenované dodnes. Lidé, bděte!
Pred vyše 2500 rokmi sa odohrala bitka pri Marathóne. Bežeckí reprezentanti Grécka a Perzskej ríše sa nevedeli dohodnúť na počtoch kvalifikovaných pretekárov a na štartovacích pozíciách, a tak museli nabehnúť poriadkové sily z oboch štátov. Beh bol po tom všetkom umožnený len jednému bežcovi, pre ktorého teda nemal byť žiadny problém preteky vyhrať. Nakoniec však diskvalifikovali aj toho, pretože vešať niekomu medailu na krk post mortem sa nehodí. Ani v Grécku.
Veda si tento týždeň pripomína smrť Johna Endersa a Edwarda Tellera. Oboch som spomínal, keď mali narodeniny, takže ste si o nich určite všetko naštudovali a dnes ich môžem preskočiť. Narodil sa Carl Zeiss, výrobca skvelých šošoviek do skvelých mikroskopov a objektívov.
V roku 1923 sa narodil polozáhorák Carleton Gajdusek, ktorý mal otca zo Smrdákov a mamu nejakú Maďarku od Budapešti. Niet divu, že mu celý život nikto nerozumel. Je to jeden z mojich najobľúbenejších vedcov, tak mu venujem trochu viac priestoru. Tento človek dostal Nobelovu cenu za to, že zistil, že priónové ochorenie kuru, ktoré sa prenášalo rituálnym kanibalizmom na Papui-Novej Guinei, je infekčné, a že zatiaľ neznámy patogén sa totálne líši od známych baktérií a vírusov. Zaujímavé bolo, že choré boli hlavne ženy a deti. Vysvetlilo sa to tým, že práve im pri pojedaní príbuzných pripadol mozog, ktorý obsahuje najviac infekčných častíc. Gajdusek po tom, čo vyštudoval medicínu, cestoval po tých najodľahlejších končinách sveta a študoval imunitný systém izolovaných populácií ľudí. Odľahlé končiny v päťdesiatych rokoch minulého storočia znamenali bývanie v tom, čo si postavil, jedenie toho, čo si doniesol alebo našiel, v najlepšom prípade ho pohostili domorodci. Akurát kým sa k nim dostal, tak to niekedy trvalo týždne v oblastiach, do ktorých ľudská noha nevkročila. Lenže tento chlap bol nezastaviteľný a hlavne alergický na to, keď mu niekto povedal, že sa niečo nedá. Netvárte sa teraz, že to akoby ste čítali o sebe, že vy ste tí kreatívni pracovití rebeli, ktorí len čakajú na niečo, čo sa nedá, a do večera presvedčia okolie, že to kurva ide, len musíš chcieť. S Gajdusekom sa neporovnávajte, jemu a jeho kolegom išlo o život zakaždým, keď niekomu dokazoval (vlastne nie, on nikomu nič nedokazoval, on na väčšinu ľudí z vysoka sral), že on to dokáže. Klasickým príkladom je jeho 6-dňový pochod novoguinejským horským pralesom s doktorom Zigasom do osady kmeňa Fore. Do osady dorazili totálne rozsekaní od pijavíc, komárov, divých včiel, ostrej trávy a jedovatých lian. Zigas (ktorý už 7 rokov žil na ostrove a mal dosť skúseností s pralesom) bol taký šťastný, že to vôbec prežili, že si rovno naplánoval aspoň deň oddychu. Gajdusek si zotrel z čela krv, pot a slzy a rovno začal vyšetrovať pacientov. Tento vedec však skončil rovnako šialene, ako žil. Po tom, čo zabezpečil mnohým domorodým deťom vzdelanie a 56 chlapcov si dokonca legálne adoptoval a odviezol do USA, nakoniec skončil v base za sexuálne zneužívanie. Bohužiaľ, niektorí chlapci ho priťahovali až príliš. Gajdusek sa radšej priznal, odsedel si rok a neskôr dožil v exile v Nórsku, hoci ho väčšina jeho adoptívnych detí bránila. Lenže dobre vieme, aké pokrivené hodnoty vyznávajú Papuánci a že pri tom ich kanibalizme občas radi žužlajú aj živé mäso.
