Tento týždeň je fakt čudný. Včera som oslavoval Medzinárodný deň boja proti popáleninám. Pripravil som nepečený koláč z aloe vera s panthenolovou šľahačkou a zapíjal som ho ľadovou vodou. Myslel som na všetkých, ktorí sa niekedy v živote popálili, napríklad pri výbere životného partnera alebo kúpe hasiaceho prístroja. Zajtra pre zmenu chystám veľkú oslavu Svetového dňa duševného zdravia, ktorej ústredným motívom budú pohyb obmedzujúce pomôcky, pretože si pamätám, že som sa cítil ako objaviteľ studenej jadrovej fúzie, keď mi došlo, že zvieracia kazajka nijako nesúvisí so zvieraťom, ale so zvieraním. A to tento týždeň vlastne ani neexistoval. Teda aspoň v roku 1582, keď sa zavádzal gregoriánsky kalendár. Ľudia zaspali štvrtého októbra a zobudili sa až pätnásteho. Niečo také by mi veľmi prospelo.
V roku 1940 sa narodil chvíľu žijúci príklad toho, ako dokáže odhodlaná žena zamávať s nepripraveným jedincom mužského pohlavia. A tak John Lennon, muzikant, ktorý navždy zmenil hudbu, ale inak naivný hipisák a feťáčik, začal spolu so svojou večnou láskou verejnosti ukazovať japonskú jamu a anglické kyvadlo (pozri spisovateľský odstavec nižšie), dômyselne ukryté v temných húštinách. Zhodou náhod, aj keď pri týchto dvoch by som sa nečudoval, keby to bolo úplne zámerné, sa im na Johnove narodeniny narodil malý Sean Lennon, ako inak, hudobník. Mal to určite nesmierne ťažké, aby sa vôbec hudobne presadil.
O desať rokov neskôr sa narodil Robert „Kool“ Bell, zakladateľ funkového amerického gangu, ktorý mal oslavovanie tak nejako v krvi.
V roku 1954 sa narodil Vašo Patejdl. Presne tak, ako ho poznáte, s blonďavými fúzmi a dvanástimi vlasmi v cope. V jednej ruke mal tú najkrajšiu z voňaviek, nechápavo na ňu pozeral a nakoniec zahlásil: „Ak nie si moja, tak potom neviem čiááá si!“
Pred 52 rokmi zomrela EDIT: Piaf, interpretka piesne, ktorá mi dokonale evokuje zvuk triedičky štrku, ale znovu s hlavou vtiahnutou medzi plecami pripomínam, že som hudobný analfabet a ignorant, a je to navyše aj tak len záležitosť toho vraj nesmierne krásneho a sexi jazyka. Mne sa jednoducho vždy pri francúzštine zúžia všetky cievy.
A kto by povedal, že Eric Martin, to chlapča, čo spievalo v Mr. Big, má už 55 rokov? Mr. Big si už radšej ani nepustím, aj keď majú zopár skvelých skladieb, ale nechcem krútiť hlavou nad tým, prečo takí geniálni hudobníci topili svoj talent v javorovom sirupe.
V roku 1849 zomrel v Baltimore Edgar Allan Poe, po tom, čo ho našli v delíriu na ulici. Naozaj epický koniec pre spisovateľa jeho formátu. Nad jeho Jamou bez kyvadla kamenný Havran kráka „Nevermore“ a ja sprostý som sa tam onehdá zabudol zastaviť. Hlavne, že som zvnútra videl ponorku a baltimorské akvárium. Tak niekedy inokedy.
O takmer 100 rokov neskôr zomrela ideová predchodkyňa Keleovej-Vasilkovej, Terézia Vansová. V tej dobe musela byť taká Sirota Podhradských pre pospolitý ľud niečím úžasným, ale že to dokáže hocijaká Pilcherová predať ešte aj dnes, to je trochu divné. Inak Vansová založila ženský turnaj v zápasení tatranským štýlom, nazývaný Vansovej Lomnička.
Výročia majú aj traja veľkí cestovatelia. V roku 1659 zomrel holandský moreplavec Abel Tasman, objaviteľ Nového Zélandu, Tasmánie a tasmánskeho diabla.
Presne o 202 rokov neskôr sa narodil Fridtjof Nansen, nórsky polárnik, ktorý ako prvý prešiel krížom cez Grónsko a na lyžiach takmer dosiahol Severný pól. Keď čítam o týchto bláznoch, vždy mi je zima aj za nich. Na podobnú výpravu by ma nikto nikdy nenahovoril. Ak by som sa mal viac ako deň trepať zamrznutou krajinou, musela by tam byť možnosť urobiť si poriadnu vatru.
Potom sa v roku 1914 narodil ďalší Nór, ktorý si nevážil vlastný život. Thor Heyerdahl ukázal svetu, že starovekí moreplavci sa mohli v papierových alebo slamených člnoch premiestňovať medzi svetadielmi. No super, nie? Nedalo by sa to nejako namodelovať? To fakt musel skúšať na vlastnej koži? A vlastne načo? Bude chlieb lacnejší?
V roku 1963 sa do priehrady Vajont v severnom Taliansku, v tom čase s najvyššou hrádzou na svete, zosunulo dvesto miliónov kubíkov horniny, čo je 0,2 kilometra kubického, o dosť viac, než bol objem vody v priehrade. Predstavte si, že skočíte pupkáča do vane. Už to utierate? Cez hrádzu sa prevalila 200-metrová vlna a spláchla všetko, čo jej stálo v ceste, vrátane vyše 2000 ľudí. Dalo sa tomu síce predísť, ale projekt bol drahý, takže nejaké menšie zosuvy a pnutie v svahoch bolo treba ignorovať. Ale veď to vlastne bola nehoda, takže sa s tým dá žiť.
Pred 23 rokmi dopadol na Zem Peekskillský meteorit. Dvanásťkilový žeravý šuter trafil auto za tri stovky a spravil z neho atrakciu za desať litrov. Vážne. Tu sa dá povedať, že tie peniaze spadli z neba. Z tejto udalosti si treba zobrať ponaučenie a bez dáždnika sa radšej v exteriéroch vôbec nepohybovať.
Vedecké okienko dnes zaplnia imunológovia. Aby to dnes náhodou nebolo bez náhod, tak si pripomíname narodeniny Césara Milsteina (1927) a smrť Nielsa Kaja Jerneho (1994), ktorí spolu dostali v roku 1984 Nobelovu cenu za fyziológiu alebo medicínu. O Milsteinovi som už tuším písal, ale práve on je dostatočne kvalitným jedincom na opätovné pripomenutie, pretože vyvinul techniku na produkciu protilátok v Petriho miskách. Bez protilátok je dnes väčšina biomedicínskeho výskumu absolútne nepredstaviteľná. A to ani nehovorím o protilátkach, ktoré denne zachraňujú životy. V minulom dieli som písal, že cicavčie bunky majú naprogramovaný len obmedzený počet delení, a tak je to aj s B-lymfocytmi, bunkami produkujúcimi protilátky. Nádorové bunky sa však delia neobmedzene. Milstein teda zobral nádorovú bunku a spojil ju s B-lymfocytom. Výsledkom bola nesmrteľná bunková línia produkujúca protilátku a protokol, umožňujúci vytvoriť protilátky voči akémukoľvek proteínu.
Jerne bol šovinistický sadista, známy svojou príkladnou starostlivosťou o ženy. Jedna z nich dokonca od toľkej nehy spáchala samovraždu. Vo vede však prispel k poznaniu, ako prebieha produkcia protilátok priamo v tele, že školenie buniek imunitného systému, aby v zápale boja nerozmlátili telo, ktorého sú súčasťou, prebieha v týmuse a načrtol komunikáciu medzi T a B bunkami, čo by v kombinácii so súčasnými poznatkami bolo na niekoľko učebníc, a ja dúfam, že tomu raz budem rozumieť a vedieť to polopate vysvetliť nejakému nebiológovi.
Pri protilátkach ostávame, pretože v roku 1917 sa narodil Rodney Porter, ktorý objasnil ich štruktúru. Molekula protilátky vyzerá ako veľký ypsilon, ktorý sa ako dvojzubá vidlička napichne na antigén, napríklad bakteriálny povrchový proteín, čím ho jednak označí a navyše aj neutralizuje. Označené baktérie to nemajú v živote ľahké, určite si pamätáte Bol raz jeden život a tých lenivých tučných fízlov, ktorí sa podobným bordelom radi napchávali až do prasknutia.
