Drogy naozaj škodia. „Žujem listy koky každý deň, a pozrite sa na mňa!“, povedal Hugo Chávez, ktorý by sa tento týždeň dožil 61 rokov, keby imperialisti nerozsievali výtrusy rakoviny po celej Latinskej Amerike. Ktovie, či to bolo tou kokou, ale Hugo sa snažil vo Venezuele vybudovať kresťanský socializmus, Ježiša považoval za prvého socialistu, odhalil, že civilizáciu na Marse zničil kapitalizmus a tvrdil, že je neľudské byť bohatým. U Huga to aspoň môžeme zvaliť na tú koku, ale naši milovaní ľavičiari na kresťanský socializmus ani nepotrebujú drogy. Veľmi by ma zaujímala simulácia správania terajšej vlády v stave, keď by sme mali toľko ropy ako Venezuela. Myslím, že na nejakého amatéra Cháveza by svet veľmi rýchlo zabudol.
Z hudby tu mám tento týždeň len jedno meno, sedemdesiatnika Davida Sanborna. Na to, že začal hrať na saxafón kvôli tomu, aby si zlepšil dýchanie po detskej obrne, sa vypracoval fakt dosť vysoko. Hoci ide o jazzového hudobníka, nerobí mu problém spolupracovať s umelcami zo všetkých možných žánrov.
V roku 1793 sa narodil Ján Kollár, Turčan, ktorý radšej písal biblickou češtinou, než by prijal ten štúrovský stredozemský umelohmotný jazykový experiment. Kollár sa smutne preslávil nezdravou túžbou po vlastnej slávy dcére. Svoj hriech chcel odčiniť láskou k vlasti, čo jasne vidno v tom známom verši, ako odchádza od kolébky její k národu svého rakvi. Postoj dcéry k otcovskej láske je dodnes predmetom zúrivých sporov. Nejednoznačný je najmä dcérin výkrik „Stůj noho!“, ktorý ortodoxní matičiari, neznášajúci Kollára pre jeho príklon k češtine, vysvetľujú ako jasný odpor voči násilníkovi. Naproti tomu, silná skupina zo Slavistického ústavu Jána Stanislava SAV vysvetľuje toto zvolanie ako prejav povzbudenia do akcie, ktoré už postarší Kollár nutne potreboval, aby k nejakým fyzickým prejavom lásky vôbec mohlo dôjsť. Výskumníci z SAV zároveň upozorňujú na výzvu, že Kollár sa má radšej prichýliť k velikému dubisku, čo je neklamná narážka na dvojitú sexuálnu povahu nášho národného buditeľa.
56 rokov po narodení Kollára zomrel Sándor Petöfi, maďarský národný hrdina, ďalší skoro-Turčan, ktorého dokonca Kollár ako evanjelický farár konfirmoval v Pešti. Inak je Petöfi klasickým príkladom toho, že Maďari sú len pomaďarčení Slováci a maďarčina je pomaďarčená slovenčina, Turul je venezuelský papagáj a Maďari ani nemajú žiadne maďarské gény. Genetická štúdia naopak ukázala, že väčšina obyvateľov Maďarska má čisto slovenské gény ako NaS39! (Na stráž!), AB! (Ani bohovi!), MH! (Mor ho!) a JBMNT!
Pred 42 rokmi zomrel Henri Charrière, známy pod prezývkou Motýľ. Nejednalo sa o žiadneho pornoherca, ale o (vraj neprávom) odsúdeného vraha, ktorého poslali na rekondičný pobyt do Francúzskej Guyany, odkiaľ sa každú chvíľu pokúšal utiecť. Nakoniec o tom napísal knihu, a je to celkom zaujímavé čítanie. Niekedy na strednej škole ma dosť fascinoval opis toho, ako jedného dozorcu väzni priviazali k stromu pri mravenisku a trošku ho načali sekerou, aby navnadili mravce. Potom sa naňho chodili pozerať. Na druhý deň vraj ešte žil, ale už nemal oči. Alebo ako väzni na úteku zjedli svojho kamaráta, ktorého upiekli na jeho vlastnej drevenej nohe. Ale najnepochopiteľnejšie bolo, keď sa Motýľ pri úteku dostal k nejakým domorodcom, ktorí sa živili lovom rýb a hľadaním periel, tí ho považovali pomaly za poloboha, lebo im ukázal, ako sa tetuje a okamžite sa ho ujali dve sestry mierne pod dvadsať, ktoré hneď aj opelil, a on, debil, musel zdrhnúť aj odtiaľ, lebo sa nutne chcel pomstiť sudcovi, čo ho poslal do Guyany. Bolo koze dobre...
V roku 1944 nízko lietal a prudko pristál Antoine de Saint-Exupéry. Mám síce slabosť na pilotov-spisovateľov, ale môj názor na Malého princa ste si mohli prečítať nedávno. Ak bol Exupéry pri pilotovaní na tých istých drogách, ako keď písal o medziplanetárnych letoch malého aristokrata, tak by sme sa nemali diviť, že si B612 pomýlil s B-26 a planétu 328 so stíhačkou Me-328.
A teraz už budem asi naozaj za barbara, ale rád by som k päťdesiatke potriasol rukou J. K. Rowlingovej, ktorá okrem toho, že na Angličanku vyzerá veľmi príjemne, napísala Harryho Pottera. Tuším som mal tesne pred tridsiatkou, keď som tieto knižky doslova zhltol. Nie je to síce také filozofické veľdielo ako Malý princ alebo Šlabikár šťastia, ktoré by vám kompletne otočilo život o 365 °C, ale keď aj John Irving a Stephen King prosili Rowlingovú, nech v poslednom dieli nenechá Harryho Pottera zomrieť, niečo na tom príbehu musí byť.
V roku 1744 sa narodil Jean Baptiste de Lamarck, prírodovedec, ktorý prišiel s myšlienkou podobnou evolučnej teórii, ale jej podstatou bola dedičnosť získaných vlastností. Niečo v tom zmysle, že ak budem chodiť na kurzy tvorivého písania, aby mi občas uverejnili článok na Dailymale, tak moja dcéra zdedí moju schopnosť písať a bude z nej ďalšia Keleová-Vasilková. Dnes je síce v móde poukazovať na to, že niektoré získané vlastnosti sa epigeneticky môžu prenášať na potomstvo a že Lamarck mal vlastne pravdu, ale pravda je taká, že Lamarck o epigenetike nevedel ani trt a jeho predstavy o dedení získaných vlastností sú jeden veľký fail. Napriek tomu bola jeho myšlienka postupného vývoja organizmov revolučná a tak si zaslúži zmienku v tohtotýždňovom výbere.
O sto rokov neskôr zomrel John Dalton, farboslepý chlapík, ktorý si svoj hendikep uvedomil a skúsil zistiť jeho príčiny. Nepodarilo sa, ale farbosleposť sa dodnes volá daltonizmus. Dalton sa vŕtal v mnohých oblastiach vedy, okrem iného zistil, že prvky sa skladajú z atómov rovnakej hmotnosti. Dodnes sa najmä pri biologických makromolekulách používa jednotka Dalton (alebo skôr kilodalton) na vyjadrenie molekulovej hmotnosti. Napríklad ľudský rastový hormón má molekulovú hmotnosť 22 kDa.
V roku 1869 zomrel Jan Evangelista Purkyně, jeden z otcov bunkovej teórie, ktorý poukázal na to, že živočíšne taknivá sú tvorené bunkami s jadrom. Sú po ňom pomenované napríklad Purkyněho vlákna v srdci a Purkyněho bunky v mozočku (to nie je názov centrálneho počítača v redakcii Zem a vek, ale reálny orgán), ktoré objavil.
Pred 68 rokmi sa narodila Francoise Barré-Sinoussi, ktorá objavila vírus HIV. Nemyslím tak, ako tento vírus objaví väčšina ľudí, ktorí s ním majú niečo dočinenia. Francoise skúmala pacientov s AIDS trochu inak a zistila, že ich pomocné lymfocyty sú plné retrovírusov. S takto domrveným imunitným systémom sa potom ťažko odoláva bežným chorobám a tak pacienti zomierajú aj na bežné infekcie respiračných orgánov. A aby sa nepovedalo, že HIV nikomu nič dobré nepriniesol, tak Barré-Sinoussi dostala za svoj objav Nobelovu cenu.
