Tento týždeň sme začali Medzinárodným dňom Alzheimerovej choroby, ktorý je zároveň Svetovým dňom vďačnosti. Ja síce viem byť dosť cynický, ale toto by mi nenapadlo. Pretože ak by tá vďačnosť znamenala, že máme byť vďační, že nemáme Alzheimera, tak je to podľa mňa tak trochu výsmech alzheimeristom, a ak to má znamenať vďaku za túto chorobu, tak to už je úplne príliš. Ak vám automaticky napadol ten otrepaný vtip s rozliatím alebo zabudnutím borovičky, tak si naň spomeňte, keď vás budú o pár rokov prebaľovať v nejakom špecializovanom centre, ak sa dovtedy nejaké vybuduje. Pretože do domova dôchodcov vás s Alzheimerom nezoberú. Ja mám to šťastie, že nikto z mojich blízkych túto diagnózu nemá, ale trochu fušujem do výskumu v tomto smere a buďte si istí, že toto bude jedna z príčin rozvratu západnej spoločnosti (nie moje fušovanie, ale Alzheimerova choroba).

 

Z hudby mám toho tento týždeň v zozname celkom dosť, ale nie som si istý, či ich budem všetkých spomínať. Takže sa rovno vykašlem na Kanaďanov. Fanúšikovia Leonarda Cohena a Avril Lavigne mi snáď odpustia. Začnem totálnym Magorom, Ivanom Martinom Jirousom, ktorého by som skôr mohol zaradiť do literatúry, ale toto meno je natoľko späté s kapelou Plastic People of the Universe, že ho nechám tu. Magor rád nadával komančom, a tak často vysedával v base. Osobne som Magora zažil, keď mu (a ďalším) udeľovali čestné občianstvo mesta Humpolec. Celá tá slávnosť bola dosť divne pripravená a ožratý Magor, ktorého doviedol osobný priateľ, knieža Schwarzenberg, im rozbil aj posledné náznaky organizovanosti. V polovici príhovoru vkráčal na javisko, prebral si slovo a zaclonil nejakú prezentáciu o ňom tak, že bolo vidno len informáciu, že bol vo väzení. Zahraniční hostia mali doma o čom rozprávať.

V USA sa v roku 1949 narodil Bruce Springsteen a svoju rodnú krajinu vo svojich piesňach rozhodne nešetrí. Určite to však nie je hudobný Noam Chomsky.

U protinožcov vyklíčilo zlé semeno a narodil sa Nick Cave, podľa mňa dosť odpudivo vyzerajúci spevák, pri ktorom by som nikdy nepovedal, že z hlavy takého divného tvaru dokáže vyprodukovať taký zaujímavý hlas.

A potom už hudobníci len zomierali. Najprv v roku 1980 John Bonham, bubeník Led Zeppelin. Zomrel klasickou rockovou smrťou, ktorej hlavnou charakteristikou je polostrávené jedlo v pľúcach. Potom v roku 1986 ďalší člen rokenrolovej siene slávy, Cliff Burton z kapely Metallica, neprežil nehodu autobusu a nakoniec Jaco Pastorius, geniálny basák a basový génius dostal v roku 1987 od nejakého esbées-kára nakladačku, ktorú nerozchodil. Pastoriusa som spomínal v úplne prvom článku tejto série, a to ma popri písaní tohto temného odstavca privádza k myšlienkam na blízky koniec toho, čo sa neodstane a na pominuteľnosť ľudských výtvorov.

 

Zomierali aj spisovatelia. V roku 19 pred rokom nula sa Vergílius stal vychýreným sprievodcom po pekle, medzi jeho najznámejších zákazníkov patril Dante. Dnes sa už nehovorí o tom, že Vergíliove veľké diela oslavujúce krásny život pastierov a roľníkov vznikli na objednávku cisára Augusta. Keď sa v školách v Rímskej ríši pýtali detí, čím chcú byť, keď budú veľké, odpoveď bola takmer vždy vojak, len zopár asociálov chcelo byť politikmi alebo gladiátormi. Ale tí vojaci potrebovali niečo jesť, a tak Augustus zaplatil drahú reklamnú kampaň nazvanú Agricola a jej vyvrcholením boli Bucolica a Georgica.

V roku 1970 skončil čas žitia a nastal čas umierania pre Ericha Mariu Remarquea, tak snáď mu víťazný oblúk v raji nerobí tiene a v nebi ho poznajú ako obľúbenca.

A pred 25 rokmi nás opustil Alberto Moravia, zanietený fanúšik prostitúcie a autor románu, vďaka ktorému sereďské pečivárne dobyli slovenský trh.

Ale spisovatelia sa aj rodili. Napríklad Rosamunde Pilcherová, ktorú preskočím a zablahoželám k 68. narodeninám Stephenovi Kingovi. Pamätám si, ako som doma našiel knižku s debilným názvom Mizéria (že je ešte debilnejší, než som si myslel, som zistil po jej prečítaní) a napriek pomerne pasívnemu odporu rodičov, že také knihy by deti čítať nemali, som sa do nej pustil a kým som skončil základnú školu, prečítal som všetky Kingove knihy z mestskej knižnice, čo nebolo jednoduché, pretože do oddelenia, kde boli jeho knihy, bol vstup povolený od pätnástich. King je pre mňa king hlavne preto, že všetky jeho ľudské postavy sú absolútne uveriteľne ľudské. Keď nejaká partia deciek akurát nebojuje s krvilačným klaunom, tak robia presne rovnaké veci a rozmýšľajú úplne rovnako ako reálne deti v ich veku. Keby ešte svoje knihy normálnejšie ukončoval, bol by úplne dokonalý. Čo sa však naozaj nevypláca, to je pozerania a dopozeranie filmov natočených podľa jeho kníh (okrem troch konkrétnych výnimiek). Ak ste boli zlí a chcete sa potrestať, prečítajte si výbornú knihu Muž na úteku, a potom si pozrite rovnomennú televíznu inscenáciu.

 

Zhodou historických náhod sa v jeden deň s odstupom 240 rokov narodili veľký židovský fundamentalista Chatam Sofer a rovnako konzervatívny iránsky revolucionár a moslimský duchovný vodca ajatolláh Chomejní. To keby naši bratia v islame tušili, tak by už dávno zmenili Chomejního rodný list.

 

V roku 1866 sa narodil Charles Nicolle, ktorý skúmal škvrnitý týfus a prišiel na zaujímavý fakt: túto chorobu prenášajú vši. Dovtedy sa vši chovali ako domáce zvieratká, asi tak ako dnes pakobylky, akurát na ne nebolo treba terárium. Po tomto zistení ich však ľudia začali posýpať dédétéčkom, začalo sa opovrhovať ľudmi s vydareným chovom a dokonca aj malým deťom v školách sa učiteľky pravidelne ceruzkami prehrabávali vo vlasoch (nech hodí pionierskou šatkou, kto to nezažil).

Len o dva dni neskôr sa narodil Thomas Hunt Morgan, ktorý zistil, že gény sa nachádzajú na chromozómoch a gény z jedného chromozómu nie sú v potomstve voľne kombinovateľné, z čoho vyplýva, že chromozómy sa dedia ako celok. Alebo nekombinovateľnosť vyplýva z dedičnosti celých chromozómov?

Dva roky po spomínaných pánoch sa narodil August Ferdinand Möbius, matematik, ktorý vymyslel Möbiovu pásku. Möbiova páska je topologická hračka s jednou stranou a jednou hranou, ktorá sa správa trochu inak, než by ľudská intuícia pripustila.

A nakoniec, v roku 1940 zomrel Rakúšan Julius Wagner-Jauregg, ktorý sa rozhodol mentálne choroby liečiť horúčkou, čo sa mu nakoniec aj podarilo, keď neurosyfilis vyliečil maláriou. Čiže keď začiatkom dvadsiateho storočia niekto niekde zohnal neuroinvazívny kmeň Treponema pallidum, naočkovali ho maláriou, a buď sa uzdravil alebo zomrel, kurevník jeden.