Tento týždeň mi nedá nepripomenúť vám Medzinárodný deň porozumenia koktavosti. Nikdy som netušil, že niečo také existuje a celkovo mi je divné, že som sa bez tejto informácie dožil konca puberty. Horšie je, že teraz už viem, že všelijaké asociácie balbutikov slávia tento deň naozaj pompézne a moja prirodzená zvedavosť by ma chcela dotlačiť na nejakú koktajúcu konferenciu, vypočuť si zopár prednášok, pokecať s účastníkmi pri chlebíčkoch, a ak by sa zakoktali obzvlášť závažným spôsobom, tak by som ich búchal po chrbte a tváril by som sa, že si myslím, že im zabehla kocka eidamu z jednohubky. Asi by som chcel tak nejako medzinárodne porozumieť koktavosti. Okrem toho je tento týždeň aj Deň pôvodných odrôd jabĺk, snáď vám túto problematiku niekedy priblížim v samostatnom článku. Ak by ste oslavovali Svetový deň osteoporózy, tak opatrne. Nech môžete tancovať aj budúci rok bez endoprotézy bedrového kĺbu.
V hudbe sa toho udialo veľa, ale ja o Jonovi Andersonovi, Sare Lumholdt a Zacovi Hansonovi neviem nič napísať. V roku 1954 sa narodil spevák, ktorý ešte predtým, než zo svojej hlavy a motorky urobil beztvarú masu, urobil z Borisa Filana celebritu a Mečiara označil za najväčšieho slovenského samca. Je zapísaný v Guinessovej knihe rekordov ako interpret s najväčším počtom úplne-najviac-posledných megakoncertov. Sám seba označuje za rockera, pretože má nad posteľou plagát Bon Joviho. Mňa ale najviac dojal vyhlásením, že on už od života nič nechce, že chce už len popíjať whisky a fajčiť cigaru. Ale to chce kurva celkom dosť, nie? Ostatní ľudia by ešte medzitým museli chodiť do roboty.
O 28 rokov mladší je Miko Hladký, spevák kapely, ktorá bola kedysi rýchla, tvrdá, nápaditá, ale dnes je to len taká Medulienka. Sladká, lepkavá a bolia z nej zuby.
V roku 1947 sa narodil Glenn Tipton, ten menej škaredý a menej blonďavý gitarista Judas Priest. Keď sa tak každý týždeň pozerám na tie roky narodenia, tak začínam mať pocit, že to ja som tu ten starý. Veď si tých ľudí pamätám ešte v plnej sile, a zrazu sú to takmer sedemdesiatnici.
Pred 51 rokmi sa narodil Robert Trujillo, basák s mexickým menom a ešte mexickejším výzorom. Dnes brnká v Hetfieldovej kapele, ale mne sa pri jeho mene automaticky vybaví, ako hrá v Ozzyho skupine No More Tears a netreba zabudnúť ani na Black Label Society. A ozaj, zahral si aj na sólovom albume Glenna Tiptona.
Potom v roku 1977 padlo lietadlo s Ronniem Van Zantom, Steveom Gainesom a Cassiem Gainesom, a kapela Lynyrd Skynyrd prakticky prestala existovať. Až po desiatich rokoch sa zvyšok kapely dal dokopy, doplnili ju o dorasteného Van Zantovho brata a pokračovali v južanskom rockovaní. Klobúky na hlavách, v pozadí sudy (určite s nejakým bourbonom) a slama na pódiu. Nie, nejedná sa o český agrárny rock. Toto je fakt kvalita.
A nakoniec len pripomínam, že minulý rok o takomto čase sa na to vybrnkal Jack Bruce.
V roku 1901 sa narodil Ľudo Ondrejov, autor románu Zbojnícka mladosť, v ktorom spomína na svoje najlepšie roky, počas ktorých arizoval a vlastnil známy bratislavský antikvariát. Pôvodných majiteľov odporučil oddestilovať preč zo Slovenska a jeho odporúčaniu bolo vyhovené. Dailymatky, učí sa o ňom ešte na základke?
O 35 rokov neskôr sa narodil Vincent Šikula, ktorý napísal vraj úžasnú knižku Prázdniny so strýcom Michelangelom. Kedysi v minulom tisícročí mi ju darovala nejaká učiteľka, a muselo to byť za trest. Ktoré decko môže baviť kniha o tom, ako chce chlapec (evidentne s ľahkou poruchou osobnosti) hrať s dôchodcami v dychovke?
Pred 13 rokmi začal teroristický útok na moskovské divadlo, čo bol stret dvoch veľmi zaujímavých partií. Vo vnútri čadčianski teroristi s 850 rukojemníkmi a vonku ruské špeciálne sily. Hádajte, koho sa tých 850 chudákov bálo viac? Odpoveď netuším, ale tým, ktorí si to nepamätajú prezradím, ako to skončilo, hoci výročie veľkého finále pripadá až na budúci týždeň. Špeciálni vojaci napumpovali do divadla plyn, ktorý niektorých len uspal, ale 130 civilistov zabil. K vysokej úmrtnosti prispel aj spôsob, akým špeciálni chlapci vynášali otrávených rukojemníkov. Jeden za ruky, druhý za nohy, a šup na vlečku! To, že lekárom odmietli povedať, o aký strašne tajný plyn sa jednalo, bol už len bonus, bez ktorého by sa pacienti určite zaobišli.
V roku 1601 zomrel Tycho Brahe, dánsky hvezdár, ktorý si na živobytie zarábal aj na dvore Rudolfa II. v Prahe. Okolo jeho smrti kolovalo množstvo dohadov a legiend, z ktorých najznámejšia tvrdí, že mu praskol močový mechúr, keď nemohol odísť z nejakej hostiny, lebo hostiteľ by sa urazil. Ošťať takého hostiteľa. Pravda je však taká, že nikto nemá taký silný zvierač, aby mu praskol zásobník namiesto toho, aby si jednoducho pustil teplé dole stehnom. Potom v jeho pozostatkoch našli Dáni podozrivo veľa ortuti, tak bolo hneď jasné, že bol otrávený. Tu je podľa mňa najjednoduchší záver ten, že sa otrávil pri svojich alchymistických pokusoch, pri ktorých sa veľmi často používala aj ortuť, ale kto som ja, aby som sa hádal s dánskymi konšpirátormi, milý Watson? Chcete vedieť, ak to dopadlo? Podľa najnovších výskumov zomrel prirodzenou smrťou.
V roku 1862 sa narodil Auguste Lumière, ktorý spolu so svojim bratom vymysleli kinematograf, akúsi premietačku, ktorou premietali prvé filmy. Chcel by som vidieť dnešnú recenziu na niektorý z ich počinov. Okrem toho boli Lumièrovci aj priekopníkmi farebnej fotografie. Buďme radi, že si selfíčka nemusíme robiť na autochróm. To by som chcel vidieť ten telefón... A myslím, že mám podnikateľský nápad. Koľko ultrahipsterov by sa chytilo na foťák, ktorý by fotil na sklené platne potiahnuté farebnými škrobovými zrnami? Kto do toho ide so mnou?
Keď som už spomínal škrob, tak by sa v týchto dňoch patrili spomenúť aj glykogén. Pred 31 rokmi totiž zomrel Carl Ferdinand Cori, ktorý spolu so svojou ženou zistil, ako prebieha odbúravanie tohto zásobného polysacharidu vo svaloch. Na glykogéne je skvelé to, že je poriadne rozvetvený, a tak ak telo potrebuje glukózu, môže ju získať odštiepením z mnohých koncov molekuly glykogénu. Môžete si to predstavovať, keď budete nabudúce bežať maratónsku osminku.
A v roku 1903 sa narodil George Wells Beadle, genetik, ktorý rezignoval na najobľúbenejší genetický model a otravné lietajúce vínne mušky vymenil za chlebovú pleseň. Tú ožaroval rentgenovým žiarením a dávno pred objavením štruktúry DNA zistil, že žiarenie muselo poškodiť gény kódujúce životne dôležité enzýmy. To viedlo k hypotéze, že jeden gén kóduje jeden enzým, čo platilo až do objavenia posttranskipčných úprav RNA a posttranslačných modifikácií proteínov, čiže dosť dlho. Mne ostáva len vyjadriť obdiv nad objavmi, ktoré vznikli v labákoch, ktoré boli z dnešného pohľadu takmer bez prístrojov. O to viac však museli vedci v tej dobe používať rozum a intuíciu. Možno sa raz k tomu vrátime.
