Kto nepozná vlastnú minulosť, je odsúdený na jej opakovanie. Takto alebo nejako podobne učitelia dejepisu obhajujú neobhájiteľné: vlastnú existenciu. Znie to nepríjemne, akoby opakovanie histórie bol trest, čo je, samozrejme, blbosť. Predstavte si, že by sa slovenskí hokejisti po zisku zlata na MS v roku 2002 ožrali tak, až by zabudli, ako vlastne prišli k tým žltým kolieskam zaveseným na svojich krkoch. Boli by odsúdení na zisk zlata aj ďalší rok a pri rovnakom postupe zas a znova? Ktovie. Zdá sa, že Sovietom to tak pár rokov fungovalo. Potom zrejme zobrali do tímu niekoho, kto predošlý šampionát sledoval len v telke a celé kúzlo s odsúdením na opakovanie večného úspechu sa pokazilo.
Dnes už, samozrejme, encyklopedickými vedomosťami nikoho neohúrite, každý má telefón múdrejší ako polovica ľudstva dokopy, teda aspoň ich majitelia si to myslia. Slovenská stredná trieda namiesto bifľovania volá po praktických zručnostiach, ktoré vás čo najlepšie pripravia pre trh práce, pretože drvivá väčšina uchádzačov o zamestnanie, ktorých oni vyberajú, je dnes absolútne nepoužiteľná v praxi. Nepraktickosť som odjakživa obdivoval a najväčšiu radosť mi vždy urobili blbosti, o ktoré málokto iný zakopol, takže som vám pripravil niekoľko absolútne neužitočných informácií z histórie ľudstva. Pripomeňme si, ako vyzeral prvý decembrový týždeň viac alebo menej ďaleko v minulosti.
Prvý decembrový týždeň je štandardne najúspešnejším obdobím v roku pre väčšinu hydinární, dôkazom sú narodeniny Britney Spears, Nelly Furtado a Dariny Vrbovskej. Vykašlime sa ale na hrabavé vtáctvo a pozrime sa na ľudí, ktorí svojou hudbou naozaj ovplyvnili celé generácie. 3. decembra oslávi nádherných 666 rokov jediný poraziteľ Batmana, paranoidný Ozzy Osbourne. V sedemdesiatych rokoch by si málokto stavil na to, že sa dožije tridsaťpäťky, a pozrime sa, kam to až dotiahol. Na žijúcu legendu rocku, čo je teda oveľa pozitívnejšie ako legenda rocku in memoriam. Dúfajme, že to ešte chvíľu potiahne. Jaco Pastorius, narodený 1.12.1951, nemal taký silný organizmus, alebo možno toľko šťastia, ako Ozzy. Legendárny jazzový basgitarista nám okrem skvelej hudby nechal aj to povestné ponaučenie z cudzej chyby a samozrejme z minulosti: „Keď si poriadne pod vplyvom, nezačínaj si z vyhadzovačmi, s ktorými by si si nezačal ani za triezva.“ Nakoniec ešte jedno smutné výročie zo sveta hudby, 4. decembra 1993 zomrel Frank Zappa, nech ho zem netlačí. Fenomén, ktorý do hudby priniesol (ne)jedenie žltého snehu.
Mikuláš v roku 1937 šupol Kodetovcom do čižmy malého Jirku, ktorý vyrástol až na starého Krausa, nezmieriteľného nepriateľa nokov, kričiaceho z okna: „Proletáři všech zemí, vyližte si prdel!“ V absolútnom protiklade k spomenutému hrozivému nervákovi je smiešne nahnevaný a tak nejako večne stratený a dezorientovaný Woody Allen (nar. 1.12.1935). Krpatý skrčok, ktorý je pre mňa nepochopiteľným magnetom na ženy (manželka nechápe, ako to pre mňa môže byť nepochopiteľné), to vo zvádzaní dopracoval do takej dokonalosti, že si s ním začala dokonca aj adoptívna dcéra jeho vtedajšej partnerky. No a teraz mi niekto povedzte, že to nie je génius. A navyše je to aj neskutočný gentleman, podľa vlastných slov by totiž nikdy sexuálne neobťažoval slepca.
Na poučenie z minulosti samozrejme každý kašle, inak by súdruh Blaha dnes namiesto písania ľavicových filozofických kníh (skoro som si cvrkol, hneď ako som to napísal) radšej chystal drevo na zimu, rýľoval alebo aspoň plietol košíky a nesplietal dve na tri. Začiatkom decembra 1952 mu totiž súdruhovia jasne ukázali, čo si myslia o intelektuáloch, ľavicových nevynímajúc. A tak Slánskeho, Clementisa a ďalších presvedčených komunistov obesil režim, ktorý pomáhali budovať, verili mu a hádam by zaň aj zomreli, takže asi spokojnosť z ich strany. Len tak-tak sa medzi nimi nehompáľal aj Husák, ktorý mal v CVčku také veci, že pre vtedajších komoušov mal byť polobohom minimálne na úrovni Gagarina. Takže je jasné, že istoty nefungovali ani vtedy a nebudú ani dnes. A ak Blahu nedokáže ani hrozba cervikálnej dislokácie presvedčiť, že komunizmus naozaj nie je zriadenie, v ktorom by sa taký mentálny kripel ako on dožil konca puberty (niekedy po tridsiatke), tak nech si skočí do Severnej Kórey a pozrie sa, aké to tu bolo super v päťdesiatych rokoch.
Pripomeňme si aj udalosti zo svetových vojen, najprv z tej prvej. V 1917-tom v Halifaxe nedala jedna loď prednosť v jazde inej lodi prichádzajúcej do križovatky sprava. Asi by sa nestalo nič zapamätaniahodné, ak by vojenská loď Mont Blanc nebola odspodu až navrch naložená výbušninami, ktoré sa po zrážke utešene rozhoreli. Výsledkom bol najväčší výbuch spôsobený človekom pred vynálezom atómovej bomby. Len pre ilustráciu, niekoľkostokilové kusy lode dopadali až do 5-kilometrovej vzdialenosti, o život prišlo okolo 2000 ľudí. Poučenie z minulosti: „Keď vidíte horieť loď, namiesto očumovania, fotenia a natáčania, vypadnite čo najďalej. Možno totiž nebudete mať možnosť zavesiť to na Fejsbúk.“ A teraz sľubovaná druhá svetová. 7. decembra 1941 sa Pokémoni vybrali na stíhačkách a ponorkách na dovolenku na Havaj a keď zistili, že pláž majú obsadenú americkými kajakmi, tak si ju vyčistili. Poučenie z minulosti je zrejmé. Ak by Japonci neboli nenažraní a zabrali len polovicu Ázie, po vojne by im z tej polovice možno štvrtina aj ostala a Američania by nepresúvali atómovú strelnicu z Nevady do Hirošimy, aby krajine vychádzajúceho slnka ukázali, že ráno môžu vyjsť aj dve slnká.
To mi pripomína, že jeden z otcov atómovej bomby, Enrico Fermi, 2. decembra 1942 v areáli futbalového štadiónu v Chicagu, spustil prvú riadenú jadrovú reťazovú reakciu a nevedomky sa stal vzorom pre nášho milovaného vodcu Róberta. Aj on totiž jasne vidí, že Slovákom k blahobytu chýba už len dostavba Mochoviec a národný futbalový štadión. Kým umelcom stačí na získanie celosvetovej slávy talent a snaha, vedcom a lekárom treba ešte aj odvahu. Dokázal to Fermi a 3.12.1967 to dokázal aj Christiaan Barnard prvou transplantáciou ľudského srdca. Možno by sa podobnými míľnikmi v histórii ľudstva mohli chváliť aj slovenskí vedci, ale to by sme museli brať vážne Máriu Teréziu, ktorá deti poslala povinne do školy rovno na Mikuláša 1774. Toto detinsky zlé načasovanie spustenia povinnej školskej dochádzky v kombinácii s typickým slovenským rebelantstvom a presvedčením, že učia sa len mrzáci, čo nedokážu zodvihnúť sekeru, spôsobili, že veľkú časť detí posielajú rodičia do školy len kvôli prídavkom. A to sú tí voliči, ktorí určujú slovenské priority. Poučenie z minulosti je v tomto prípade zbytočné. Všetci ste totiž určite ukončili základnú školu a ja nebudem urážať vašu inteligenciu.
