Využijem túto nihilistickú stránku, kde nikto neodpovedá, keď pošlete príspevok s láskyplným sprievodným textom, no a ženské, môžete sa aj rozdrapiť a napísať ako ja, že špeciálne pre váš idol Ľuboša Nemeša, tak aj ten na vás viete čo, dobre, nechajme to tak a že o čo mi teda ide?
Nedávno som písala nie ktovieako čítaný článok o tom, ako pomáhať. Nečudujem sa, keby to bol o tom, ako dosiahnuť multi-orgazmus alebo ako ejakulovať častejšie ako tých priemerných 7 300 ráz za život, tak to by bola iná pecka v čítanosti. Ale chápem, čitatelia si vyberajú témy, ktoré ich zaujímajú. V tom čase sa mi ozval jeden známy, že mu zomrelo po ťažkej chorobe jediné dieťa a že by rád pomohol finančne nejakej rodine, ktorá má tiež vážne choré dieťa, možno by sa mu takto uľavilo v jeho žiali. Mne sa ozval preto, lebo mám doma dieťa, ktoré o pobytoch v nemocnici môže napísať aspoň toľko zväzkov kníh ako Tolstoj o vojne a je stále v kontakte s podobným ľudským druhom. A tak som sa vďaka nemu spojila s touto skupinkou a zistila, že je v nej osemnásťročný chlapec, nazvime ho Peťo, ktorý je na paliatívnej liečbe a lekári mu nevedia pomôcť. Je na kyslíku, nevládze chodiť, takže aj na vozíku. Chcel by byť železničiar, ale zrejme sa toho nedožije. Rodina žije v mizerných sociálnych pomeroch a každé euro je tam veľmi vítané. Keď som chcela kontakt na rodinu, tak mi povedali, že najprv si mám zistiť, či bude môj známy ochotný pomôcť aj takémuto veľkému dieťaťu, lebo už sa jeden taký darca ozval a keď zistil vek chlapca, cúvol a rodina bola sklamaná. WTF? Hádam si len darca nevyberá ľudí ako pralinky z bonboniéry a pomáha tam, kde najviac treba, či nie? Nie, v tomto prípade sa aj môj známy rozhodol, že takémuto vlastne už dospelákovi nepomôže a našiel si inú rodinu s malým dieťaťom.
Prekvapilo ma to rovnako ako prístup ľudí, ktorí prechádzajú okolo žobrákov a mnohí dávajú peniaze s tým, že je to výhradne na jedlo a nie na chľast a dokonca si to niektorí poistia darovaním stravných poukážok, prípadne rovno nákupom v potravinách. Vždy premýšľam, z akého dôvodu sa cítia ľudia oprávnení udeľovať výchovné lekcie tým druhým a či sa necítia ako Nietzscheho nadčlovek, ktorý si vytvára vlastné hodnoty. Najradšej by som im večer, keď si sadnú do nóbl podnikov s priateľmi, zobrala ten drink spred nosa a zamávala im stravnou poukážkou, že, ahá, žrať by si mal a nie sa ožierať.
Nedávno som sa pri jednom zúfalo vyzerajúcom bezdomovcovi zastavila a chvíľu som si s ním pokecala, čo on na záver komentoval, že sa teší z nášho rozhovoru, lebo sa mu to pritrafí málokedy. Ľudia prechádzajú okolo a tvária sa, že ho nevidia, čo je ten lepší prípad, lebo sa stáva, že niektorých pohľady sú také, že si pripadá ako také neželané hovno na ulici.
Je zaujímavé, akú má človek vždy inú hodnotu. Pajáci z reklamnej brandže, ktorí chcú človeka donútiť kúpiť si trebárs ľadové guľky z kanadskej vody do miešaných nápojov (asi sa kocky do papuľky v guľatej hlave vizuálne nehodia a kanadská voda je určite krištáľovo čistejšia), ho presviedčajú o tom, že je „pralinka“ a keďže je taký výnimočný, musí mať ľadové guľky. Pralinkou sa občan cíti pred voľbami a po nich skončí ako tá druhá časť v nadpise.
Keď to doženiem do extrému, tak to ešte nie je také zlé, lebo vo vojnových časoch to nie je len o pocitoch, ale o istote hovna. Zreteľne to vidieť v Nemesovom filme Saulov syn, kde na osude väzňa, ktorý maká ako člen Sonderkomanda v plynových komorách Osviečimu a odpratáva holé mŕtve telá, postupne každý pochopí, že v takýchto situáciách sme jednoducho len kusy na likvidáciu.
Čo teda znamená život človeka? Kamarátovi so smrteľnou diagnózou lekári vysvetlili, že no-no-no, eutanáziu mu nikto neumožní ani náhodou, lebo život je najvyššia hodnota a on si spomenul na zážitky z vojenskej základnej služby, kedy mu dlabali do hlavy dieru a liali mu tam presvedčenie, že najvyššou hodnotou je obrana vlasti a za tú sa oplatí obetovať aj život (antizajac s vojnou-kojnou vie, o čom točím). Tak teda ako, súdruhovia?
Zrejme sa hodnota človeka a jeho života mení pod vplyvom spoločnosti a okolností, v ktorých sa nachádza. Zaujímavú skúsenosť som mala pred rokmi v jednej nemenovanej obchodnej pobočke zahraničnej firmy, v ktorej som otročila. Nastúpila som po mojom víťazstve v konkurze a cítila som sa ako tá pralinka. Ráno som pralinku ešte ozdobila polevou radosti z novej práce a hurá budovať lepšie zajtrajšky. Drela som do večera a aj na víkend som si brala zaslanú firemnú agendu na preklad do slovenčiny. Po pár mesiacoch som padala od únavy a žiadala som si vyšší plat. Šéf sľúbil, že mi pridá. Keď som telefonovala s jedným obzvlášť milým kolegom z materskej firmy v zahraničí, moja ukecanosť spôsobila, že som sa neprofesionálne pochválila, aký budem mať ja, šikovnica, vyšší plat a na druhej strane ostalo chvíľu trápne ticho. Po ňom som sa šeptom dozvedela, že veď minimálne takýto, dokonca aj vyšší plat, som mala dostávať už dávno. Pocit hovna vo mne smrdel ešte aj vtedy, keď som slovenskému šéfovi šmarila na stôl výpoveď.
Nechcem týmto mojím možno zbytočným mudrovaním vytvárať v čitateľoch pocit prázdna, však už aj ten Nietzsche sa zbláznil kvôli svojmu negativistickému postoju k životu, tak to radšej ukončím zbožným želaním, aby sme zabudli na pralinky a na hovná a skúsili byť tým, čím naozaj všetci pod holým nebom sme.
