To, čo sa 11. septembra stalo, malo veľmi, veľmi vážne dôsledky. Teraz nemám na mysli prkotiny typu fízlovacia legislatíva, filcungy na letiskách, nejaká tá vojna, nejaké to Guantanamo a podobné. Ale pádom dvojice najvyšších stavieb Ameriky sa uvoľnilo do atmosféry neopísateľné množstvo dovtedy uväznenej ľudskej blbosti.
Teraz nemám na mysli to, ako je niekto ochotný veriť scenáru, kde stovky, ba priam tisíce ľudí v dokonalom utajení spriadajú detaily nesmierne komplikovaného sprisahania s nejasným cieľom, lebo toto je predsa pravdepodobnejšia verzia ako to, čo žerú ovce ovládané židoboľševickými médiami. Ani nespochybniteľné tragédie typu expresného naspievania piesňe God Bless America tlupou senátorov a jej následná obludná rotácia v médiách. Mám na mysli taký temný odtieň ľudskej blbosti, ktorý je schopný rozpútavať sväté vojny proti absurdným nepriateľom. A keďže píšem o hudbe, mám na mysli Clear Channel memorandum.
Len pár dní po 9/11, 14. septembra 2001, sa dostal na verejnosť zoznam, ktorý iniciatívne zostavili programoví riaditelia najväčšej siete amerických rozhlasových staníc Clear Channel Communication. V spravodlivom rozhorčení niekoľko dní vypĺňali kolujúci dotazník od vedenia, v ktorom mali uviesť skladby, ktoré by mohli pôsobiť na národ urážlivo v tých pohnutých časoch. Výsledkom bol zoznam 165 skladieb plus všetko od Rage Against the Machine. Zoznam bol oficiálne prezentovaný ako odporúčanie od vedenia svojim podriadeným programovým riaditeľom. Boli na ňom vpravde buričské piesňe ako Stairway to Heaven, Imagine, ale aj 99 Luftballons od Neny, beatlesácka Ob-La-Di Ob-La-Da či What a Wonderful World od Louisa Armstronga. Zoznam sa dostal na verejnosť a výsledkom bola blamáž, predsa len väčšina verejnosti bola napriek prežitému ešte do istej miery príčetná. Vedenie vysvetľovalo, že nijaké skladby nie sú oficiálne zakázané, iba chceli byť taktní a jemnocitní a podobné žvásty, nakoniec samozrejme zoznam s hanbou stiahli. Lenže zoznam už žil svojím vlastným životom, po internete kolovali zaručené správy, ako vláda ide diktovať, čo sa smie a čo nesmie počúvať, skromnejšia realita už mnohých nezaujímala. Ale aj to patrí k tomu septembru. Vlastne, majú dlhodobé skúsenosti s postojom vrchnosti k rockovej hudbe, napríklad 15. septembra 1970 vtedajší viceprezident USA Spiro Agnew v akomsi svojom prejave sa rozhorčoval, že rocková hudba, časopisy a filmy vymývajú mladým Američanom mozgy a sú priamo zodpovedné na rozmach drogovej kultúry.
Nechám radšej blbú vrchnosť tak, nepotrebujem, aby po mne išli. Radšej prihodím za hromadu noticiek, zišlo sa mi ich skutočne dosť na jeden týždeň. 10. septembra 1964 nahral svoj prvý singel Rod Steward, 11. septembra 1962 nahrali svoj prvý singel Beatles a 15. septembra 1961 nahrali svoj prvý singel istí Pendletones, ktorí sa neskôr premenovali na Beach Boys. 10. septembra 1991 vydala Nirvana singel Smells Like Teen Spirit, ktorý síce nebol ich prvým, ale znamenal komerčný prelom vlastne pre celú grunge scénu a alternatívny rock sa dostal do hitparád. O tri dni na to zorganizovala firma Geffen Records na oslavu tohto singla párty, ktorá skončila tým, že členovia kapely sa začali ohadzovať jedlom a nakoniec ich z ich vlastnej párty vyhodili. Ešte jedno poprvé, 14. septembra 1969 odohrali Genesis svoj prvý koncert. A keď sme mali začiatky, dodám aj nejaké konce - 10. septembra 1974 sa rozpadla kapela New York Dolls a 15. septembra 1988 sa rozpadli Dire Straits. A čo by to bol za týždeň bez britských vedcov. 11. septembra 2006 bola publikovaná štúdia Leicesterskej univerzity, ďalšia z radu, ktorá skúmala súvislosti medzi hudobnými preferenciami a nejakou úplnou somarinou. Z výsledkov okrem iného vyplynulo, že štvrtina milovníkov klasickej hudby vyskúšala marihuanu, fanúšikovia blues majú vyššiu šancu dostať dopravné pokuty a vyznávači hiphopu a dance music mávajú väčší počet sexuálnych partnerov a viac experimentujú s neznámymi drogami.
Niečo z rebríčkov. Tento týždeň je to veru slabé, ak nechcem spomínať nejaký Berlin či Sandru. Ale niečo sa nájde, v roku 1988 napríklad v US mali svoje prvé No. 1 Guns´n´Roses, konkrétne pieseň Sweet Child of Mine. V roku 1990 v Nemecku až na vrchol došla Susane Vega a Tom´s Dinner, teda remixovaná verzia od britských DNA. V roku 1995 vo Fínsku vyhrali AC/DC a Hard as a Rock. V roku 1996 v Taliansku viedol Jamiroquai a Virtual Insanity. Rok 1997 a v Írsku vedie Chumbawamba a Tubthumping. V roku 2001 na Novom Zealande vedú Gorillaz a 19-2000. Niečo sa predsa nájde aj vo veľkých hitparádach, v roku 2008 v UK viedli Kings of Leon a Sex on Fire.
Tak a poďme oslavovať, dnes je tu znovu pomerne dlhý zástup adeptov na prípitok. 10. septembra sa narodil Don Powell (1946), bubeník Slade, narodil sa Barrie Barlow (1949), pôvodný bubeník Jethro Tull, narodil sa Joe Perry (1950), gitarista kapely Aerosmith, narodila sa Siobhan Fahey (1958), síce spievala aj v Bananarama, ale sem sa dostala kvôli Shakespeare´s Sister a narodil sa aj Matthew Followill (1984), gitarista od Kings of Leon. 11. septembra sa narodil Mickey Hart (1943), jeden z dvojice bubeníkov Grateful Dead, narodil sa Jon Moss (1957), bubeník od Culture Club. Nejako tu mám toho týždňa tých bubeníkov požehnane. Ale našťastie nielen bubeníkmi je človek živý, a preto spomeniem aj ďalších - narodil sa Mick Talbot, klávesák u Dexys Midnight Runners, narodil sa Richard Melville Hall, bývalý pankáč, ktorého volajú Moby (1965) podľa knihy napísanej jeho prastrýkom, narodil sa Gidget Gein (1969), pôvodný basák u Marylina Mansona, kým sa neufetoval k smrti, narodil sa aj Richard Ashcroft (1971), spevák kapely Verve a Jon Buckland (1977), gitarista Coldplay. 12. septembra sa narodil neprekonateľný zvlhčovač svojej doby Barry White (1944), pôvodným povolaním kriminálnik. Narodil sa aj Neil Peart (1952), ďalší z bubeníkov tohto týždňa, konkrétne búcha u kapely Rush. Narodil sa aj známy skladač filmovej muziky Hans Zimmer (1957), ďalej John Norwood Fisher (1965), basák od Fishbone, Jon Stewart (1967), gitarista Sleeper a Larry LaLonde (1968), gitarista výborných Primus. 13. septembra by oslavoval otec bluegrassu Bill Monroe (1911), lenže minulý týždeň som ho spomínal v smrtkovej rubrike, smola. Takisto po smrti sú i ďalší legendárni hudobníci narodení tohto dňa - Ray Charles (1918), ktorého snáď predstavovať netreba či Fred Smith (1949), gitarista od MC5 a dlhoročný manžel Patti Smith. Našťastie, nájdu sa aj takí, ktorí si snáď ešte svoj deň môžu patrične užiť, napríklad Peter Cetera (1944), pôvodný spevák kapely Chicago, Randy Jones (1952), cowboy od Village People, ďalší z bubeníkov Stephen Perkins (1959) z výbornej kapely Jane´s Addiction, Dave Mustaine (1961), gitarista a spevák, ktorý kedysi hrával v kapele Metallica, odkiaľ bol kvôli slopanici vyhodený, založil si vlastnú kapelu Megadeth a dobre urobil, Timothy Ripper Owens (1967), ktorý spieval nejakú dobu u Judas Priest či speváčka Fiona Apple (1977). Len aby som to nezakríkol a zasa nemusel dopisovať smrtku niekedy vo štvrtok ráno. 14. septembra sa narodil Pete Agnew (1947), basák a spevák Nazareth, Steve Gaines (1949), pôvodný gitarista Lynyrd Skynyrd, jeden z tých, čo neprežili letecké nešťastie v roku 1977, kde sa zabila polka kapely. Ďalej sa narodil Morten Harket (1959), hezounek od A-ha, kde okrem toho hezounkovania ešte aj spieva a Mark Webber (1970), teraz nemyslím toho krútiča volantu, ale gitaristu z kapely Pulp. A narodila sa aj nešťastná Amy Winehouse (1983). 15. septembra sa narodil Dr. Know (1958), gitarista kapely Bad Brains, narodil sa aj istý Paul Caiafa, ktorý si nechá poeticky vravieť Doyle Wolfgang von Frankenstein (1964) a býval gitaristom v kapele Misfits a narodil sa aj ďalší bubeník, Paul Thomson (1976) z kapely Franz Ferdinand. 16. septembra mával narodeniny ďalší z kráľov, tentokrát je to kráľ i menom, B.B. King (1925). Ale i toho plebsu sa urodilo požehnane, napríklad Ron Blair (1948), basák od Toma Pettyho a jeho Heartbreakers, Kenney Jones (1948), ďalší bubeník dnešného zoznamu, ktorý u The Who nahradil mŕtveho Keitha Moona, Ean Evans (1960), basák od Lynyrd Skynyrd, Bilinda Butcher (1961), gitaristka a speváčka výborných My Bloody Valentine, Stephen Jones (1962), frontman Babybird, Dave Sabo (1964), gitarista od Skid Row a nakoniec Justine Frischmann (1969), ktorá bývala speváčkou u Suede a v tej dobe chodila s Brettom Andersonom, neskôr založila kapelu Elastica a Bretta vymenila za Damona Albarna. Ale aj spievať vedela.
A nakoniec prichádza klasicky smrtka. Zasa sa raz tá potvora celkom činila. 11. septembra 1987 bol pri lúpeži vo svojom dome na Jamajke zastrelený Peter Tosh, gitarista Marleyho kapely Wailers. 12. septembra 2003 zomrel na komplikácie s cukrovkou Johnny Cash, muž v čiernom. O rok neskôr, 12. septembra 2004 zomrel na rakovinu Kenny Buttrey, bubeník z Nashwillu, ktorý búchal na mnohých platniach Boba Dylana či Neila Younga. O ďalších pár rokov neskôr, 12. septembra 2013 zomrel na leukémiu Ray Dolby, americký zvukový inžinier a zakladateľ Dolby Laboratories, jeho meno si starší z nás pamätajú z takých prístrojov, ktoré prehrávali magnetofónové kazety. 13. septembra 1996 zomrel prirodzenou smrťou rapper Tupac Amaru Shakur, na následky trinástich strelných zranení utŕžených šesť dní predtým. Vraj súčasť nejakej vojny gangov. 15. septembra 2004 umrel na rakovinu prostaty Johnny Ramone, vlastným menom John Cummings, gitarista Ramones. 15. septembra 2008 umrel na rakovinu Richard Wright, pôvodný klávesák od Pink Floyd. A na záver dlhého zoznamu je tu 16. september 1977. V ten deň auto riadené frajerkou speváka kapely T-Rex Marca Bolana niekde v Londýne zišlo z cesty a narazilo do stromu. Slečna prežila s nejakou zlomeninou, Marc Bolan bol na mieste mŕtvy.
mimochodom, 286
