„Drobíš, ty moje prasiatko,“ povedala Andrea a súčasne s tým bežali titulky k ženskej reči: „Žerieš ako prasa“. Prečítal si ich a ospravedlňujúcim tónom obhajoval svoju záľubu v hriankach s džemom na raňajky.
„Viem, že hrianky sa drobia, ale kvôli tvojim chúťkam sa mám zodrať?!“ vmietla mu do tváre. V titulkoch si prečítal: „Sviňa egoistická“ a zvyšok opečeného chleba sa mu zasekol v krku.
„Mrzí ma to,“ povedal na odchode a chcel ju pohladiť po tvári.
„Neopováž sa!“ vyletelo z nej. „Už si mal v ruke kľúče, tisíckrát obchytané a teraz mi chceš to svinstvo rozotrieť po tvári?!“
Vzdal sa prejavu nežnosti. Prevládol manželkin zmysel pre čistotu, ktorou bola posadnutá. Ako hlavná sestra v miestnej nemocnici si zaradila hygienu na vrchol svojho rebríčka. Raz, keď vyšľahala upratovačku špinavou handrou, ktorou umývala hajzle a vzápätí na to ňou utierala nemocničné stolíky, jej padli k nohám vďační pacienti ťahajúci za sebou hadičky s infúziami. Odvtedy sa tradovalo, že Andrea je tá, ktorej najviac leží na srdci blaho chorých.
A teraz bola chorá Andrea. V nemocnici sa na ňu nalepila nejaká pliaga a nechcela ju pustiť. Horúčky už ustúpili, ale stále sa cítila mizerne. Zoslabnuté telo ju neposlúchalo a ona dnes chcela tak veľa urobiť. Nemôže byť predsa stále v posteli, kým okolo nej je taký bordel. Nech sa muž s deťmi akokoľvek snažil, nedokázal dosiahnuť požadovaný stupeň čistoty, pri ktorom by sa cítila dobre.
V noci mala samé desivé sny. Bola ako zdravotná sestra vyslaná na bojové pole zbierať ranených. Brodila sa medzi telami vojakov ležiacich na zemi ako pokazené bábky. Zvyšky života sa hlásili šklbaním údov zmenených na krvavé franforce. Cez oblaky prachu prerážal nepríjemný pach výkalov a kyslých zvratkov. Hlavy boli rozbité a mozog sa miešal s blatom. Hnus ju zrazil na kolená a dopadla na zem vedľa umierajúceho vojaka. Otvoril oči plné prachu a nosom naberal posledné zvyšky vzduchu, ktoré boli jeho roztrhané pľúca schopné nasať. V tej chvíli boli obaja rovnako bezmocní. On pred smrťou a ona pred tým, ako musela čeliť špinavosti života, ktorá týchto chlapov dokaličila… a samozrejme, špine. Pri predstave, koľko námahy ju čaká, aby poumývala zablatených zakrvavených vojakov, sa vyľakaná a spotená prebudila.
Vypla mrazničku. Nahádzala potraviny do plastových vriec a vyniesla ich na balkón. Vonku mrzlo, ideálny čas na čistenie mrazáku. Zohriala si vodu na čaj a do hrncov, ktoré strčila do mrazničky, aby urýchlila proces topenia ľadu. V tejto časti procesu to nie je také ťažké. Andrea nenávidela záverečnú časť, kedy sa pokúšala do mrazničky uložiť naspäť potraviny zmrazené v rôznych tvaroch podľa toho, ktorá na ktorej ležala. Polka vianočného kapra vytvarovaná do oblúka, ako keby kapor zmrzol v momente výskoku nad hladinu, balíček s drobným ovocím niesol stopy dôverných dotykov domácich klobás. Všetko to musela Andrea skladať ako puzzle, aby využila všetok voľný priestor a zabudla pritom na čaj, ktorý sa ešte stále lúhoval.
Vyčistila mrazničku aj zvrchu, kýbeľ nechala na zemi a použité handry zaniesla do kúpeľne, kde ju čakalo zrkadlo s čerstvo zaschnutými škvrnami od zubnej pasty. Predstavila si svojich školákov, ako si ráno drhnú zuby a od úst im odlietajú sliny zmiešané so zubnou pastou, smejú sa a zabávajú, kým na zrkadlo ako na lesklú plochu jazera dopadnú následky ich nedbanlivosti. V duchu sa zastrájala, ako im to zas vykričí, keď prídu zo školy a pustila sa do čistenia. Všetko sa musí lesknúť čistotou, pri zrkadle to platí dvojnásobne. Len čo skončila, všimla si stopy zubnej pasty na okraji umývadla. To jej už riadne zdvihlo tlak. Satani, toto jej robia naschvál. Len čo to dočistila, všimla si na zemi popadané vlasy. A ešte aj pĺznu, rozčúlila sa. Zmocňovala sa jej únava, spomenula si na čaj. Cestou do kuchyne nakukla do detskej izby. Toto nemala robiť! Na stolíku dcéry sa váľali papieriky z cukríkov, prilepená žuvačka a niekoľko farbičiek z peračníka. Na synovom to bolo ešte horšie a keď sa zohla pod stolík, našla tam toľko popadaných vecí, že jej bolo do plaču. Keď upratala všetok bordel v detskej izbe, ledva stála na nohách a tlačidlo s čajom jej blikalo v hlave ako alarm.
Do kuchyne sa však nedostala. Cestou musela prejsť okolo skrinky na topánky a len čo zbadala tie špinavé topánky, ktoré na ňu vyplazovali posmešne jazyky ponad roztrhané šnúrky, skoro skolabovala. Bolo ich treba vydrhnúť, zo zásuvky vziať náhradné šnúrky, navliecť ich a všetko starostlivo uložiť späť. Pri tejto práci zaregistrovala nezvyklý bordel v zásuvkách. Všetko, čo mala zoradené, označené tak, ako má v robote ampulky s krvou a nič sa preto nikdy nestane, ona je predsa najporiadnejšia sestra, tak tu to bolo poprehadzované a stálo ju to ďalšiu polhodinu, kým to dala do poriadku.
Zoslabnutá a vyhladovaná sa vracala ako z víťazného ťaženia do kuchyne, pričom cestou zakopla o kýbeľ so špinavou vodou, pošmykla sa a spadla na dlažbu. Na pár minút stratila vedomie.
Keď sa prebrala, všimla si okolo hlavy kaluž krvi. Musí zavolať do nemocnice, že mala nehodu alebo si zavolá rovno záchranku. Zdvihla sa zo zeme a chcela ísť k telefónu, ale niečo ju zastavilo. Bolo to ako zásah elektrickým prúdom. Stála uprostred kaluže špinavej vody. Nemysliteľné, aby ju našli v takomto bordeli. Potácajúc sa vrátila do kúpeľne pre handru a pustila sa do čistenia podlahy. Prečo sa to musí stať práve jej? Spadnúť do kaluže so špinavou vodou, ako keby bola nejaká nechutná bordelárka. Ona, čo ju rozčuľuje ešte aj špina vo filmoch.
Nedávno sa vydesila pri scéne, keď sa zamilovaná dvojica divoko bozkávala vo výťahu a chlap strčil žene prst do nohavičiek, božemôj, prst s baktériami z reštaurácie, kde predtým večerali, z taxíka, teraz ešte aj z výťahu… Pri predstave kontaminovanej vagíny ju prešla chuť na romantický film a vypla ho. Trasúc sa po celom tele pri vidine hnusných malých baktérií ceriacich zuby zo všetkých strán doumývala podlahu. Špinavá voda zmizla, aj krv, ale keď vylievala do výlevky obsah kýbľa, zbadala za sebou krvavé fľaky. Z hlavy jej stále stekala krv a dopadala výsmešne na podlahu. Človek nemôže ani zdochnúť v čistom prostredí, prebleslo jej hlavou a potom opäť omdlela a padla na dlažbu. Po prudkom nebezpečnom páde nebolo chvíľu nič. Potom letela tunelom, bolo svetlo a nakoniec sa pred ňou rozprestrel nádherný svet, v ktorom bolo tak čisto, až sa jej chcelo plakať. Harmónia svetiel, farieb, čistučkého voňavého vzduchu a ešte aj bytosti, ktoré ku nej prichádzali, boli ako čisté jasné svetlo. Z takéhoto sveta sa predsa neodchádza, povedala si Andrea. Toto musí byť Raj.
A čaj sa ešte niekoľko hodín vytrvalo lúhoval.
Dodatok autora:
Udalosť, ktorú opisujem, je vymyslená, ako aj všetky postavy a veci vrátane kýbľa so špinavou vodou. Všetko je však opísané na základe nevyhnutnej dávky poznania danej problematiky.
