Cinkot dutých hláv

Keď je človek starší a v očiach svojich rovesníkov skúsenejší, vyzretejší, teda aj ostrieľanejší, no a pri pohľade do svojho sebakritického povrásneného zrkadla sa cíti menej jebnutý ako kedysi, v takom prípade začne takýto človek porovnávať.

Čo?

No predsa TO, ako TO bolo vtedy a ako TO je dnes.

Áno. Hádate správne. Aj mňa TO postihlo, čo je neomylný príznak, že už konečne začínam byť pán v najlepších rokoch, ľudovo povedané starý chuj. Lebo keď si spomeniem na svoju mladosť, s úžasom zistím, že porovnania vtedy a dnes robili výhradne starí chuji.

Takže dnes budem za starého chuja ja, a tým pádom budem porovnávať.

Trošku to rozviniem.

Budem porovnávať, ako to bolo vtedy fasa, a ako je to dnes na chuja.

Teda odhliadnuc od politiky. Nechcem tvrdiť, že život za komouša bol med lízať, to rozhodne nie. Množstvo jednotlivcov aj kolektívov si od režimu zlízlo svoje.

~~A ja s radosťou napľujem do ksi~~...

A já srazím k zemi mocným trestem a divokým hněvem všechny, kdo se pokusí otrávit a zničit mé bratry! A když uvalím svou mstu na tebe, seznáš, že jméno mé je Bůh.

Prepáčte mi. Nechal som sa uniesť. Ale politiku tej doby v porovnaní s tou dnešnou nateraz nechám tak.

Ono, medzi nami povedané, celou históriou ľudstva sa toto generačné porovnávanie neustále prepletá a je akýmsi názorovým valom medzi starším a mladším.

V očiach môjho vyspelého pubertiaka a začínajúcej pubertiačky som ja - otec a živiteľ rodiny, totálne ale totálne mimo.

Proste - všetko zle.

Hudba, póza, obliekanie, správanie, reč, prízvuk, pohľad, nároky, zvyky, atď, atď..

Ja len dúfam, že šukanie je stále rovnaké, ale ešte som nemal odvahu sa opýtať, lebo sa bojím odpovede.

Ociii, veď ty si ani auto dobre nevieš vybrať.

/Podľa neho by sme sa ako rodina mali presúvať minimálne na Ferrari a rodinný kombík vyššej strednej triedy za 40.000 euro je totálna kokotina, bo sa na tom nedá driftovať./

Pokrok nezastavíš. Hovoríš si, keď ti je 33.

A keď ti je 50, tak si hovoríš, že skurvený pokrok nezastavíš.

A keď ti bude nebodaj 70, tak sa zmôžeš akurát na konštatovanie, že:

Skurvený pokrok. Mal som ho predsa len zastaviť.

Ja to ale vidím tak, že s tým človek aj tak nič neurobí a v budúcnosti, keď ja budem dávno prdieť do hliny, moje zvráskavené osemdesiatročné decko bude karhať svojho vnuka asi takto:

Ja keď som bol mladý, kurva tak sme sa spolu bavili stále len za počítačmi a vy decká osprostené, doma ani neposedíte a furt len dajaké naháňačky od Mesiaca až po Pluto. No to mi je len zábava.

Alebo.

Mne síce dali šošovky do oka, ale dali mi ich preto, aby som videl. Ale kto to už kedy videl voperovať si zoom do očí, no čo už len ty chceš zúmovať?

Moje staršie decko má zvláštny slovník. Niečo ako Lenočka od Iľfa-Petrova. Používala asi dvadsať vetných spojení a pár citosloviec.

Ten môj asi potomok je na tom obdobne. Používa hlavne

Zavri dvere!
Čo je s internetom?
Jesť!
Joj, dobreeee!

Pozor - toto nie je chvála akože niečoho dobrého. Túto vetu používa napríklad v situácii, keď mu mama povie: Adam, odlož si ti topánky do botníka! No a potom nasleduje jeho:

JOJ DOBREEEE

A ešte:

Priprav mi veci!
Potrebujem peniaze!

A minule, keď ma omylom vytočil na telefóne, som zistil, že používa ešte aj jadrnú mluvu mestského pubertiaka, ktorú reprezentujú slova začínajúce:

na p
na k
na j

No a začul som pre mňa úplne nový slovný tvar, ktorý mi spustil asynchrónnu mikatúru viečok.

Bolo to slovné spojenie vo vzťahu k inému pohlaviu.

Jebavá pičovská kokotka.

Tak neviem, čo s tým.

Asi nič.

Len sa modliť, nech to v zdraví dospeje a nevyvedie nejakú kokotinu.

Na tomto mieste si musím spomenúť na môjho dobrého kamoša, ktorému volalo decko, že v aute majú trochu vody.

Na otázku, že čo je to trochu, z decka vyliezlo, že asi tak po volant. Stalo sa mu, že šukal frajerku v aute a jebli s tým do Hornádu.

https://kosice.korzar.sme.sk/c/6421812/tahali-auto-z-hornadu.html

Dnes, keď som u rodičov a pozerám sa z obloka na opustené a zarastené detské ihrisko, chytá ma nostalgia. Ihrisko síce vždy pred voľbami prerobia, vykosia a natrú, ale decká tam nie sú. Teda občas sú.

Jedno, možno dve.

V dobe môjho detstva nás tam k večeru bolo 50 – možno viac.

Tri lavičky boli plne obsadené a sedelo sa na operadle a s nohami na lavičke. Sedelo sa hodiny. Po rokoch som si takto skúsil sadnúť na opustenú lavičku v opustenom parku v poloopustenej východoslovenskej dedine. Po piatich minútach som mal dojebaný zvyšok dňa. A riť naseknutú do horizontu. Na hrisku môjho detstva sa hrali skrývky o lampu, prehadzovaná s loptou cez prašiak alebo preliezku. Malé ocvičkované slečny skákali gumu alebo škôlku. Vo vchodovej bráne sa hrala Amerika /jednočlovekový futbal s teniskou, pričom tímy boli minimálne dva, ale stále aspoň štyri. Bola to neskutočná zábav a samozrejme krik. V dnešnej dobe rodina žijúca na prvom poschodí by okamžite zavolala mestských, ale vtedy nejakí mestskí neboli. Tak rodina trpela asi aj z toho dôvodu, že aspoň jeden futbalista bolo ich decko.

Hral sa jednodotyk o stenu, ale dnes už sa nedá. Vyrástli tam tuje a ich veľkosť siaha na prvé poschodie.

Jedného krásneho nedeľného dopoludnia som ja a kamarát Kitko trieskal futbalku pri jednodotyku o stenu baraku. Nejako zle som si to vyrátal a Kitkovu strelu odrazenú od steny kuščičko sfušoval. Zle trafená lopta bláznivo rotovala letným nedeľným povetrím, až balistickým padáčikom vletela do otvoreného okna na prvom poschodí. Z izby bolo počuť jasný a iskrivý zvuk rozbíjajúceho sa skla. Ako som sa neskôr dozvedel medzi fackami od otca, pomerne úspešne som trafil slávnostnú tabuľu nedeľňajšieho obeda, vrátane plnej polievkovej misy, tanierov a dajaké tie poháriky.

Hrali sme futbal. Na ceste. Pred barakom, v ktorom žilo 128 rodín, parkovali na ceste tri autá. Dva trabanty a jedna embéčka. Neskôr sa to samozrejme postupne plnilo, ale cesta bola aj tak naša. Jasné. Občas sa stalo, že tadiaľ nejaké to auto prešlo. Ale to bolo fakt len občas a autíčko pomaličky s rešpektom pred malými futbalistami nenápadne a bojazlivo pošlo het. Dnes tam frčia kamióny osemdesiatkou. V kuse. Oproti môjmu decku som mal ešte jednu výhodu. Každý sused bol rovesník alebo takmer rovesník. Navzájom sa poznali celé ulice. Len v mojej bráne som mal troch spolužiakov a celá trieda bola rozťahaná na tri ulice. Môj Adam má najbližšieho spolužiaka na inom sídlisku. Nikto nikoho nikde nevozil. Každé decko chodilo do najbližšej školy. O generačnej sile svedčil aj fakt, že obidve školy, ktoré boli na sídlisku, museli frčať aj na poobedňajšie vyučovanie. Ako vravím, školy boli dve. Trebišovská 10 a 12. Stavba bola také obrovské véčko, takže jedna škola bola zrkadlový obraz druhej. Prečo to spomínam? Ročníky 1-4 som chodil na desiatku a 5 až 8 som bol preradený do plaveckej na 12. To, že je nová škola zrkadlová, som sa dozvedel pri prvej naháňačke prvého dňa, keď som omylom a naučený z vedľajšej školy v behu zabočil do steny a rozbil si frňák. Medzi školami frčala taká zdravá detská nevraživosť a v zime cez prestávky, teda keď bol sneh, sa konali guľovačky. Škola proti škole. Všetky ročníky, obidve pohlavia, a občas aj mladší učitelia. Spolužiak Kosturiak, zvaný tiež Špikym svoje snehové gule vylepšoval tak, že ich kuščičko ošikal aby boli tvrdšie a ľadovatejšie.

Tak.

A idem na príbeh, ktorý má súvis s nadpisom dnešného článku.

Január 8 hodín večer. Z plavárne na Trebišovskej ide hlúčik siedmich chlapcov. Vonku je -15. Chlapčiská majú mokré hlavy, v ruke čiapky a s rehotom krútia hlavami. Mokré vlasy sa do pár sekúnd premenia na strapce cencúľov, ktoré v mrazivom vzduchu cinkotajú kolo uší. Škola aj plaváreň bola na kopci. V tom jeden z nich zastaví pri obrovskom plechu, ktorý bol donedávna súčasťou nápisu so Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak. Ale či už mu niekto pomohol alebo sa zjebal sám, to už sa nedozvieme. Isté je, že teraz neborák plech o veľkosti asi tak 3x2 metre ležal pohodený pri škole na kopci. Opakujem. Na kopci. Kopec sa pri prvom mraze a snehu polieval. Normálne. Vodou. Každý kto mal od 6 do 16 rokov, keď išiel z domu von, doniesol vo fľaške od octu liter vody a nalial na kopec. Pod kopcom bol barak. Chlapčiská sa nepotrebovali dohadovať, čo s plechom. Bez slov len s takým tým chechotom a v očakávaní niečoho nového naskákali na plech, poslední dvaja zostavu roztlačili, skočili na vrchol detskej kopy a už sa išlo. Bol som tam tiež. Od tej doby sa osadenstvo plechu delí na dva tábory. Jedna skupina tvrdí, že zázraky sa dejú a verí v boha, no a druhá síce neverí, ale aj tak oslavuje v roku dvakrát narodeniny. Nebudem váš napínať. Rozprskli sme sa o stenu baraku. Ešte donedávna bola v betónovej stene jazva, ktorá zmizla len nedávno, keď bytový dom zateplili. Plechové osadenstvo utŕžilo niekoľko modrín a pár škrabancov, asi aj preto, že mamky nás do mrazivého večera naobliekali jak cibule. O cinkote vlasových cencúľov pri divokej jazde na plechu sa mi občas sníva aj dnes.