Disclaimer: nie som rasistka, ale... nie, nie som rasistka. Viete, ja naozaj nie som rasistka. Nie som. Nie. Nikdy by som nikoho neodsudzovala kvôli farbe jeho pleti. Naozaj, to by som nikdy... Hodnota človeka je niekde inde, než vo farbe jeho pokožky. Prisahám, naozaj, fakt, nikdy, v žiadnom prípade, šeci sme dietky božie, i dělník si může přečíst Vergilia v originále. Takže rasistka nie som, ale nasratá som na nich tak, že veľmi. Akurát to nebudem vypisovať na fejsbuky, ale semká na DM. Keď si to náhodou prečíta môj zamestnávateľ, dostanem výpoveď a vyšetrovateľ voči mne začne trestné stíhanie, spolieham sa na moje tunajšie kontakty. Však právnikov tu máme pomaly viac ako žien na materskej. A to už je čo povedať. Najväčší problém pri písaní tohto článku som aj tak mala s názvoslovím. Ako ICH volať? Tým politicky korektným slovom (sterilná nuda, ktorá vôbec nekorešponduje s ďalším obsahom článku) alebo tak, ako samých seba nazývajú oni? Mám použiť niektoré z populárnych označení? Alebo rovno z tých otvorene nelichotivých? Nie, to by bolo škaredé. Neviem. Čitateľ, poraď. Nakoniec som sa rozhodla, že budem normálne používať slovo cigáni. Aj tak ich všetci tak voláme.
Takže: narodila som sa a s malými prestávkami svoj život žijem v Mordore. Britskí vedci zistili, že priemerný obyvateľ Mordoru sa s cigánmi počas života stretne štatisticky významne viackrát, než priemerný obyvateľ Bratislavskej bubliny. A keď píšem „stretne“, mám na mysli stretnutie naživo, nie v sekcii romovia.sme.sk, kde nemôžete vyjadriť svoj diskusný názor na to, že malý Nikolas Patkoló z Richnavy (Mordor level extraordinary) sa stal klavírnym virtuózom v kategórii do 12 rokov a zachránil vrh desiatich šteniat pred utopením v miestnom potoku a nemôžete napísať ani mäkké f pod článok o tom, ako Arpád B. z Huncoviec dobil čakanom na smrť 86-ročného dôchodcu v jeho dome kvôli 25 eurám a hrdzavému bicyklu. Mená a udalosti sú vymyslené, akože ilustrácia a metafora. Skrátka a dobre, máme ich tu požehnane. Čo ma ale serie najviac, sú tie bandy školopovinných detí vo veku od cca 7 do 15 rokov, ktoré s nepríčetným výrazom a toluénom napustenou handrou non stop pod nosom absolvujú svoju dennú Tour de kontajnery. Spoľahlivo, každý deň. Ako to, že nie sú v škole, je jedna vec. To, že si maloleté deti na verejnosti premrdávajú posledné zbytky mozgových buniek, robia pri tom bordel a príslušníkov, ktorí Vás bežne zinkasujú za to, že stojíte kolesom na kuse trávy, to netrápi, je vec druhá.
Aby mi náhodou nebolo cigánov málo, pred pár rokmi sme kúpili chatu v krásnom prostredí, doslova v objatí prírody. A dvoch cigánskych osád. Nepýtajte sa ma, kam sme podeli rozum. Asi sme sa nechali uniesť tým čerstvým vzduchom. Alebo nejaké momentálne zatmenie mysle... V každom prípade, môj pohľad a názor na toto etnikum sa od tej doby radikálne zmenil. K horšiemu. Ono, fungovať vedľa nich takto pekne v blízkosti je niečo, čo vám navždy zarúbe cestu k tolerancii inakosti a etnických špecifík. Etnické špecifiká su fasa vec, keď si o nich môžem pred spaním čítať od Lévi-Straussa. Spánok potom prichádza pomerne spoľahlivo a rýchlo. Byť konfrontovaný s etnickými špecifikami našich you-know-who-I-mean spoluobčanov a ich prejavmi v praxi už taká sranda nie je. Keď sme chatu kúpili, na všetkých oknách a dverách mala masívne kovové mreže. Strašne mi to vadilo, pripadala som si ako v base a chcela som to dať preč. Dnes som vďačná, že sme ich preč nedali. Na mreže si človek zvykne, časom to úplne prestane vnímať. Zvykne si aj na to, že všetko musí byť dôkladne uzamknuté, aj keď ide na 20 minút niečo požičať od suseda. Že vonku v záhrade nemôže nechávať bez dozoru nič cenné (rozumej čokoľvek, za čím by mu potenciálne bolo ľúto, keby o to prišiel, bez ohľadu na finančnú hodnotu). Že čerstvo narúbané drevo sa nemôže sušiť vonku, ak ním raz chcete kúriť a že v konečnom dôsledku vždy lepšie horí drevo vlhké než žiadne. Že do záhrady má zmysel sadiť len kvety, sadiť čokoľvek jedlé okrem byliniek (tie ich absolútne nezaujímajú) je – ak ste iba víkendový návštevník – úplne zbytočné. Samozrejme, ak to máte v pláne časom konzumovať. Pokiaľ radi sadíte zemiaky len tak z pasie, lebo pekne kvitnú, saďte ďalej.
Nasledujúce dve príhody pekne ilustrujú etnické zvyklosti obyvateľov miestnej cigánskej osady vo vzťahu k ochrane majetku a vlastníctvu a zároveň postoj miestneho policajného zboru k situáciám, kedy ste na strane poškodených, zákon je teoreticky na vašej strane, ale môžete si ním akurát totok, lebo cigáni.
Príhoda č.1 - Sekera
Zatiaľčo sme odišli do neďalekého obchodu na nákup, maloletí obyvatelia osady sa nám pokúsili vykradnúť chatu. Chata je napojená na pult centralizovanej ochrany, pri pokuse o narušenie sa spustí hnusná jačavá siréna, veľká tabuľa s upozornením na tento fakt nám visí na vstupnej bráne na pozemok. Malí (ale aj veľkí) osadníci ale majú evidentne problém s gramotnosťou. Alebo nemajú a jednoducho to skúšajú. Takže, my sme preč, cigánske deti sa dobýjajú do chaty sekerou. Siréna začne jačať, deti sa asi zľaknú, utečú, zabudnú si aj sekeru. My sa vrátime, zhodnotíme škody (tentokrát bude stačiť „len“ vymeniť dvere) a sme radi, že nič cenné nezmizlo. Zhruba o hodinu príde malý cigán a prosí: "Ujo, vrátite nám sekeru?"
Príhoda č.2 – Nikdy sa nevzdávaj
Najhoršie obdobie z hľadiska vykrádačiek je zima. Chatári chodia málo, chaty sú dlho bez dozoru, cigáni sú hladní. Aj. Niektorí majitelia tvrdohlavo odmietajú investovať do napojenia na policajný pult a iného typu zabezpečenia okrem klasickej kladky (svojím spôsobom im aj dávam za pravdu, ale k tomu sa ešte dostaneme) – tí sa potom môžu viac-menej spoľahnúť, že pravidelný zimný folklór v podobe vykradnutej chaty ich zaručene neminie. My sme nejaké slabšie pokusy zaznamenali aj pred tým, ale najepickejší minulú zimu. Bolo to v jeden januárový večer, keď na mobile zapípala esemeska „chata poplach“. Cca do 15 minút (to už sa chlap pomaly obliekal, že sa ide previezť 35 km na obhliadku situácie) volali policajti, že to išli čeknúť a došlo k narušeniu. Chlap zobral kamaráta, sadol do auta a vyrazil. Na mieste (bolo asi desať hodín večer, chata je v lese, takže všade tma ako v rohu) spolu s policajnými príslušníkmi zistili, že narušitelia sa pokúšali (pravdepodobne sekerou) rozrúbať kovové garážové dvere, aby mohli garáž otvoriť. To sa im podarilo a ukradli niekoľko vecí: rôzne náradie, záhradnú hadicu a detský bicykel. Urobili sa nejaké opatrenia, garáž sa provizórne zaistila a išlo sa na najbližšiu policajnú stanicu (cca 15 km) spísať zápisnicu. Táto procedúra trvala aj s presunom cca hodinu, počas ktorej došlo k druhému narušeniu – páchatelia sa vrátili po to, čo im padlo do oka, ale nestihli odniesť na prvý šup. A tak sme prišli o ďalšie náradie a rôzne malé blbosti, ale aj o kvalitnú drahú sekeru (áno, sekera again). Tak, ako pri predchádzajúcich incidentoch v minulosti (ukradnuté drevo, kosačka, bicykel a iné), nám príslušníci s empatickým tónom v hlase pripomenuli, že žiadne pátranie po ukradnutých veciach v osade nie je v pláne, lebo však načo. Viete, to je úplne zbytočné. Ako to od nich budete vymáhať? Takto aspoň dostanete niečo od poisťovne. Mal pravdu, niečo sme dostali, také šteky. V podstate hlavne za tie rozrúbané garážové dvere, ktoré potom pozváral chlap. Akurát na novú hadicu bolo.
A tak si tu spolu žijeme. Občas si ponadávame, v MHD vetráme alebo nedýchame, vonku zostávame v strehu, držíme si kabelky, pohoršujeme sa nad malými sfetovancami, ignorujeme ich, keď sa obšmietajú po parkovisku a pýtajú peniaze, taktne odvraciame zrak, keď si to za bieleho dňa rozdávajú v kríkoch pred hlavnou stanicou. A čakáme. Kedy to celé raz dobre mrdne. A čo bude potom.
