„Pozri sa na tú oblohu,“ povedal mi raz jeden chalan. Zaklonila som hlavu a v očiach som mala nebo plné hviezd. Pošepkala som, že ich vidím.

„To som rád. Toľko leteckých koridorov,“ vzdychol. Až vtedy som si všimla akési čudné letiace hviezdy, ktoré za sebou nechávali chvost dlhší ako kométa z Ježiškovej narodeninovej torty.

Odvtedy sa veľa zmenilo. Svet smeruje k zániku leteckých koridorov, bude sa lietať efektívnejšie, čiže tak, aby sa lietadlo čo najskôr dostalo do cieľa. Riadiaci letovej prevádzky dozerajú, aby sa lietadlá nekrižovali v tom istom časovom okamihu. Prv, než by k zrážke napriek ich riadeniu nejakou chybou došlo, aktivuje sa protizrážkový systém a vydáva pokyny na ich záchranu. Ak zlyhá človek, TCAS prevezme velenie a technika to urobí zaňho, takže letecká doprava je právom najbezpečnejšia. Napriek technickým vychytávkam je však rozhodovanie stále závislé hlavne na riadiacom letovej prevádzky. Na človeku...

Part I.

Stojím s mužom na chodbe pred operačným traktom. Otvárajú sa dvere a mladučký sanitár neovláda nadšenie, tlačí vozík a kričí: „Všetci z cesty, veziem bejby!“ Dieťa má päť dní a je naše. Práve prežilo paliatívnu operáciu srdca. Bude čakať na veľkú operáciu, už na radikálnu, musí však zosilnieť a dovtedy ju môžeme ľúbiť a starať sa o ňu. Požičiavam si v univerzitnej knižnici lekárske skriptá, zameriavam sa na kardiológiu.

Part II.

O dva roky stojím s mužom na tej istej chodbe… A potom stojíme pred automatom s kávou, v obchode na rožky a salámu, ktorú zjeme len tak z papiera. Zrolované mazľavé kolieska, jedlo aj tak nemá chuť, svet nemá farby. V kostole muž stojí, ja kľačím a revem. Ľudia pozerajú ako surikaty a niektorí sa naopak snažia nevšímať si ma, aj keď ja cítim aj ich zvedavosť, prečo to robím… Neskôr stojíme znovu pred operačným traktom, po osemhodinovej operácii vychádza von spotený profesor. Zovrie mi silno ruky a povie, že naše dievčatko prežilo, práve ju zahrievajú a odpájajú z mimotelového obehu. Pri operácii použili medicínsky goretex, naši kardiochirurgovia sú v tomto vo svete jedineční, no fajne. Dovtedy som vedela len to, že mám z goretexu turistickú obuv. Hádam aj to srdce bude tak dobre šliapať po kopcoch.

Neskôr za nami príde a hovorí o problémoch. Prístroje makajú, život sa nevie rozhodnúť, či bude pokračovať. Dvakrát sa objavuje rovná čiara na monitore. Už viem, prečo je rovná, mŕtvy človek je vystretý. Je to čiara do nekonečna alebo konečná?! Po týždni začala dýchať dcérka sama a otvorila oči.

„Čo jej dáme ako prvé na papanie?“ pýta sa ma sestrička. Na tomto oddelení je jedna sestra na jedného pacienta, aký luxus! Hovorím jej, že materské mlieko a ona prikyvuje, že pre ňu urobí všetko a chce poň poslať. Zastavím ju, že ja mám materské mlieko. Dva roky si ho pre dcérku odsávam. A tak prvé mlieko, ktoré vypije po svojom znovunarodení, je opäť materské...

Part III., prvé rozhodovanie

O deväť rokov sedíme u kardiologičky a premýšľame, čo budeme robiť. U dcéry sa objavuje nebezpečne klesajúca saturácia, čiže obsah kyslíka v krvi. Hrozí, že jeho nedostatok časom ohrozí mozog. Dcérka je čoraz modrejšia, smejem sa, že ústa má ako po zjedení čučoriedok, ale nie je mi to jedno. Kardiologička navrhuje uzavrieť fenester. Profesor už nežije, ale hovoril nám, že fenester je super a nesmieme ho dať uzavrieť. Ona ale hovorí, že kardiochirurgia robí obrovské kroky. Čo robiť? Musíme sa rozhodnúť. O titáne viem len to, že sa z neho robia plášte rakiet a teraz už aj to, že spolu s niklom je to materiál na výrobu oklúzorov, ktorými sa upchávajú diery v srdci. Urobia to katetrizáciou.

Po nej dcéra zružovela. Raz vyrastie na veľkú ženu a bude z nej titánová stíhačka, chlapi, traste sa. Škoda, že sa toho nedožil profesor.

Part IV., druhé rozhodovanie

O rok, pri náhodnej kontrole, zisťujú čudný útvar v močovom mechúre. Nastupujeme do nemocnice na iné oddelenie. Pri operácii čudo vyrežú a skúmajú, nájdu rakovinové bunky. Je potrebná ďalšia operácia na odstránenie akéhokoľvek zvyšku nepriateľa.

Sedím na chodbe oddelenia a rozprávam sa s mamičkami. Radia mi, aby som už konečne dala lekárovi úplatok a ja nechápavo krútim hlavou. Profesorovi som nikdy okrem kvetov nič nedala. Povedal mi dôrazne, že také niečo by ho urazilo.

Lekár si nás oboch rodičov zavolá, hovorí o vysokom stupni obtiažnosti operácie. Viem o tom a predstava perforovaného močového mechúra je desivá. Dievča s vrecúškom na cikanie? Hovorím mu, že sa na neho plne spolieham, veď je špičkový odborník.

Matky na chodbe sú našim rozhodnutím vydesené. „Aspoň ty ako mama si mala mať rozum...“ hovorí mi jedna a vyčítavo sa na mňa pozerá. V jej očiach som klesla hlboko. Neviem urobiť pre svoje dieťa všetko, čo je v mojich silách. Čo na tom, že celé noci trávim v nemocnici na stoličke pri posteli, väčšinou hladná a v noci bez liekov už ani neviem zaspať.

V noci opäť nespím, lieky na spanie si nevezmem, potrebujem premýšľať. Čo je morálka? Dať úplatok, ktorý všetci lekárom strkajú, lebo nevedia svojim deťom inak pomôcť alebo byť morálne čistí a zošalieť potom od výčitiek, keď sa operácia nepodarí? Tie výčitky, že som neurobila všetko, sú desivé. Ani do rána som dilemu nevyriešila.

Operácia dopadla perfektne. Lekár za mnou prišiel v rifliach a bielom plášti, smial sa a hovoril, že dcéra je profesionálny pacient. Už v krátkom čase po narkóze je schopná zjesť celý nemocničný obed a ešte si ho aj pochvaľuje. Jedna zo sestričiek hodí štipľavú poznámku, že deťom mamičiek, ktoré nevedia variť, v nemocnici vždy chutí a mňa to dosť pobaví.

Part V. , tretie rozhodovanie

Dcéra nastupuje na strednú školu. Na školskom výlete začne masívne krvácať, ledva príde domov. Hospitalizácia na gynekologickom oddelení. Príčinu nevedia zistiť, možno lieky, ktoré berie na riedenie krvi, ale to nie je isté. Úbytok krvi je povážlivý, doktorka na mňa tlačí, aby som podpísala súhlas s transfúziou, pri jej zdravotnom stave majú o ňu strach.

Priateľkin brat je v tomto odbore macher. Mladý, ambiciózny, naštudoval si všetko o mojej dcére a radí mi zatiaľ nič nepodpisovať. Krv je pre telo cudzí materiál. Dávať len, keď ide o život. Ešte nejde o život?! Som zmätená, hlavne po telefonáte kardiologičky, s ktorou sa doktorka spojila a tá sa teraz rozčuľuje, či chcem pokaziť všetko to, čo pre ňu doteraz lekári urobili, že to mám podpísať. Nepodpísala som. Muž rešpektuje moje rozhodnutie, verí mi, spí a ja celú noc znova riešim otázky rozhodovania o živote druhých. 

Ráno mi sestričky nadšene referujú, že obsah železa v krvi je čoraz lepší, infúzky zaberajú, dcéra už nie je taká bledá ako posteľ, v ktorej leží. O krátky čas ju prepustia.

Part VI., nerozhodná

Ráno neviem, čo si mám obliecť do práce. Neviem, čo mám uvariť, kým si rodina nerozkáže, čo chce jesť. Neviem, aké jedlo mám obľúbené, zjem všetko, čo nezje mňa. Keď sa balíme o pár mesiacov na lyžovačku, neviem sa rozhodnúť, čo zbaliť a tak balím všetko, na  čo si len spomeniem a to isté nanútim aj zvyšku rodiny. Rozhodovanie je pre mňa únavné.

Prichádzame do Tatier k našim známym. Emil vybieha z chalupy a šokovaný sa pozerá na množstvo tašiek, ktoré muž vykladá z auta.

„Veď ste mi povedali, že prídete na týždeň. Nerátal som s mesiacom…“  zneistie.

„To je v poriadku, Emil, ja som taká bratislavská panička,“ poviem mu a jeho to pobaví. Rozveselený okamžite nalieva do pohárikov dajaké domáce s horcom.

„Dáte si na zdravie?“ pýta sa.

Tu je rozhodovanie ľahké. Hodím jeden spokojne do seba. Veď je to na zdravie. A pijeme spolu až do zotmenia. Večer si pozerám hviezdnu oblohu, v horách sú hviezdy vždy akési jasnejšie a premýšľam, či sa aj hviezdy rozhodujú, či spadnú alebo zostanú svietiť. A spomeniem si aj na chalanov z Trainspottingu dvojky, unavených životom a fucking rozhodovaním...

„Choose life. Choose a job. Choose a career. Choose a family. Choose a fucking big television, Choose washing machines, cars, compact disc players, and electrical tin can openers. Choose good health, low cholesterol and dental insurance. Choose fixed-interest mortgage repayments. Choose a starter home. Choose your friends... etc... Choose your future. Choose life.“