„Ideš sa s nami nacápať? Dobre bude.“ Dá sa takému pozvaniu odolať? Dedinská krčma pri lese, čapujú sa samé fajné pivá, grilujú sa klobásy a voňajú tak naširoko-naďaleko, že dedinskí psi sa urvú z reťazí a miestny klub vegetariánov demonštruje pred obecným úradom za ohrozenie na zdraví. Dnes je aj kultúrny program, duo Milan a Jarka hulákajú do mikrofónu repeťácke hity a občas sa trafia do melódie svojho playlistu.

Výhodou takejto akcie je, že neriešim oblečenie. Aj tak som značne deprimovaná z toho, ako sa dokáže farebná zapadajúcim slnkom zaliata romantická korešpondencia stromov zmeniť na kurevské kopy suchých listov, ktoré zúrivo hrabem z trávnika okolo chalupy na kopy, tlačím do fúrika a odvážam, popritom zakopnem o suchý konár a starými hrabľami zavadím o dieru na rifliach tak, že jedným trhom sa z módnej zmení na rozškľabenú vandrácku. Dosť bolo dnes roboty, treba sa baviť.

Pijem tretie pivo a chytám sa na Diridondu, do ktorej zo zvyku pogujem jak na metalovom koncerte. Po ďalšom pive svet krásnie a dokonca aj lístie na stromoch, pod ktorými sedíme, znova naberá na romantickej farebnosti a zdá sa mi, že šuchoce či šepoce poďakovanie za starostlivosť o padlých bratov. O polnoci je tombola. Pijem neviem koľké pivo a rehocem sa na žrebovaní. Tretie miesto a sadu fliaš s vínom od miestneho vinára vyhráva obľúbený miestny štamgast. Druhé miesto a dve sady fliaš od miestneho vinára vyhráva starosta. Prvé miesto a víkendový pobyt v kúpeľoch získa, kurva, to je prekvapenie, miestny vinár. Tak ale to si zaslúži potlesk! Veru, dobre bolo. Ráno ma po tej brutálnej chlastačke sušilo a bolela ma hlava, nebudem ja veru viacej piť.

„Išla by si s nami na degustáciu vín?“ spýtal sa ma o pár dní na to s úsmevom kolega. „Bude nás šesť, čo je na sedmičku vína akurát. Vždy ostane deci pre toho, komu to mimoriadne zachutí.“ Znelo to zaujímavo, nebudeme piť, budeme degustovať, jupíííí, aké ušľachtilé, koniec chľastaniu. Ja nepijem, ja objavujem.

Už pri vstupe do podniku som pochopila, že toto je celkom iný level. Police plné fľašiek vín, z ktorých som mnohé nikdy nevidela v našom obchodnom reťazci. K nášmu stolu pristúpil fajne ohodený someliér, pohľadom nás ohodnotil a ponúkol nám poradenské služby. O chvíľu nám už recitoval o nejakom bielom víne, ktoré niekto z nás vybral.

„….a urodilo sa na vulkanickej pôde pod štiavnickými vrchmi…“ Nechápala som, aký to má vplyv na jeho chuť. Ale zrejme väčší než to, že ja som sa urodila na obyčajnej pôde pod strážovskými vrchmi.

„…vôňa egrešov a zelenej vinohradníckej broskyne….“ Toto nemôžu myslieť vážne?! Mne víno vonia ako víno a egreše ako egreše. Nemám čuchové receptory ako náš pes, fakt to tak nerozlíšim. Ak to niekto dokáže, klobúk dole, asi sa o neho bijú vinári s colníkmi.

„….v koncovke ucítite chuť minerálov….“ Ja ucítim figu borovú a ani neviem, ako sa mám tváriť, lebo dve veci neviem zahrať – orgazmus a vínneho gourmeta.

„Nalejte už to sopečné víno a nech sa deje, čo sa deje,“ pošepla som someliérovi a pohľad, ktorý na mňa vrhol, ma zaradil do kategórie ožranov.

Víno bolo vskutku lahodné, pomocou autosugescie som ucítila aj minerálnu koncovku, cudne zaperlila na jazyku. Prvý pohár sme všetci vypili pomerne rýchlo a k ďalšej fľaši a recitačnému vystúpeniu sme si chceli objednať večeru. V takýchto nóbl podnikoch zrejme šnicle nerobia, nemám odvahu pýtať si pečenú klobásu, tak sa prispôsobujem a súhlasne odkývam ponúknutý výber slovenských syrov a talianskych salám, k tomu donesú misku olív s kôstkami. Viem, že olivy s kôstkami sú dužinatejšie, obsahujú vlastnú šťavu, čo gurmán ocení, ale barbar ako ja pľul kôstky ako opica v zoologickej a sníval o klobáse.

Muzika šla z reprákov, jemné talianske melódie, asi sa hodili k salámam, boli pustené tak, aby zvukové vlny len zľahka narážali na bubienok, takže sme mohli riešiť politické kauzy na Slovensku,  normy EÚ a objav nemeckých vedcov - pavúk na Sahare, ktorý sa pohybuje namiesto chôdze gúľaním, všetko témy dôležité pre náš život. Búrlivú diskusiu pri štvorcovom stole vynechával len Džejdžej. Nedávno mu namerali nadpriemerné IQ a on z úľaku prestal rozprávať. Boli sme zvedaví, aké môže mať názory taký inteligent, ale neprezrádzal ich. Múdro sa díval do pohára s vínom, zrejme s ním viedol tichý dialóg, keďže tam by mala byť pravda a my sme šírili medzi sebou len samé bludy ako internet.

Fľaše prichádzali a odchádzali, chute sa mi miešali, bolo mi jasné, že takto zo mňa gurmán nikdy nebude. Vyriešili sme už všetky celoslovenské aj svetové problémy, Džejdžej sa stále neozval, vyzeralo to, že večer skončí obyčajne, dokonca aj bez tomboly. Nečakaný zvrat nastal, keď sa odrazu Džejdžej postavil a šiel na toaletu.

Dlho sa neukázal, medzitým šla do týchto diskrétnych zákutí dáma od vedľajšieho stola, ale rýchle sa vrátila a utekala šokovaná za someliérom. Konečne sa niečo zaujímavé udialo. Tipovala som, že Džejdžeja uniesli mimozemšťania, pretože nebude predsa taký ikváč žiť s nami debilmi, zrejme ho využijú ako médium pri získavaní informácií zo Zeme.

Someliér pristúpil k nášmu stolíku a s vážnou tvárou oznámil, čo sa udialo. Džejdžej sa vraj rozhodol, že nám neukáže to, čo má v hlave, ale aspoň to, čo má v žalúdku a leží to teraz na chodbe pred dverami toaliet.

„Musíme to upratať, prirátame vám to k účtu,“ povedal slušne a stručne. Súhlasili sme, však iné sa ani nedalo. O chvíľu sa someliér premenil na zručnú pani upratovačku. V gumených rukaviciach až po lakte, veľkým vedrom a mopom (do dokonalého imidžu mu chýbala už len kvetovaná šatka na hlavu) upratal za pár minút tajomstvo jedného muža a na účtenke zasvietilo Údržba /nehoda/ v sume tridsaťpäť euríčok (true story).

„Alkohol obvykle uvoľňuje zábrany, mne uvoľnil aj žalúdok,“ prehovoril konečne Džejdžej, keď sa vrátil k stolu. Hostia od ostatných stolov si nás obzerali, lebo veď nestáva sa tak často, aby sa niekto v takomto fajnovom podniku len tak vygrcal, zrejme to chce odvahu. Nenútene sme sa usmievali a bolo nám jasné, že sem už asi viac nevkročíme. Škoda, páčila sa mi táto degustácia.