Part I.

Letné odpoludnie v chalupárskej osade, príjemné ako obraz od Mánesa, psiská zalezené niekde v riti jak tangáče, susedia z horného konca vstávajú po midnight show, kedy súťažili o čo najhroznejší rehot (do včera som netušila, čoho všetkého je schopné ľudské hrdlo), a ja sa vraciam so psom z lesa.

Sused Ďuri prilepený na streche v tuhom sústredení sa na robotu, občas sa mu noha zľahka šmykne po škridlách. 

„Čo tam stváraš?“

„Inštalujem fotovoltaické panely.“

„Netuším, o čom je reč, ale vyzerá to na riskantnú prácu...“ zhodnotila som.

Súhlasil, že veru áno, pretože zo strechy videl zabávajúcim sa susedom rovno do kotlíka nad ohniskom. Dosť ich to sralo a päsťami mu ukazovali, čo si o jeho šmírovaní myslia. On sa im slušne ospravedlnil zdvihnutým prostredníkom a prisľúbil im, že na budúce si vezme na strechu so sebou aj foťák.

„Trochu sa mi to tam hore kĺže, asi nemám dobrú podrážku,“ posťažoval sa mi, keď zliezol dole, ale ubezpečil ma, že dnes, siedmeho júla, sa mu fakt nechce zjebať zo strechy, možno niekedy inokedy.

Na moje naliehanie, aby s tým predsa len čosi urobil, sa na chvíľu Ďuri tuho zamyslel a potom vzal zo svojej dielničky veľký šmirgeľ a pustil sa do šmirgľovania podrážok. Presviedčal ma, ale zrejme predovšetkým seba, že toto mu určite zabezpečí bezpečnejšie behanie po streche a tešil sa, že jakú finesu to vymyslel. U chlapa, čo po dvoch rokoch paraglajdingu, kedy pravidelne pri trochu silnejšej turbulencii ryl nosom brázdy na lúke, až kým si neprepočítal, že pri jeho váhe by mal mať padák s väčšou plochou a teraz si konečne kúpil vhodný pre neho, ma toto neprekvapilo. Nuž ale finesa je finesa.

Prídem do chalupy, pes dostane vodu a ja nervy. Na stoličke leží pokrkvaná obliečka z vankúša. Mám ju ešte od babičky, možno má už aj historickú hodnotu. Bola biela s belasou výšivkou, teraz má však čudnú hnedú farbu aj obliečka, aj výšivka, čo mi pripomína následky akútnej dyzentérie. Mätie ma len namiesto pachu vôňa orechov.

Len čo sa objaví muž, prebehne neľútostný manželský výsluch, súčasť života tradičnej rodiny. Počas neho sa muž pochváli, že robil domácu orechovicu a bolo treba rozdrviť zelené orechy zberané na Jána, dať ich potom do nádoby aj so škoricou, zázvorom, klinčekmi, štvrťkami citrónov a zaliať to ražnou a kým som obdivne kývala hlavou nad ingredienciami, došlo mi to. 

„Chceš povedať, že v tej obliečke si drvil orechy?!“

Nadšene prikývol, že veru vynašiel šikovný spôsob ako na to. Dal orechy do obliečky a drvil ich sekerou. Teda presnejšie, hrubou častou sekery. Zrejme čakal pochvalu za vynaliezavosť a ja som čakala, kedy sa mi upokojí srdcová frekvencia, aby som nepoužila ja zas ostrie sekery. Ženy vraj sú ďaleko vynaliezavejšie vrahyne. Aspoň v niečom máme svoje finesy.

Part II.

Siouxovia bývali v časoch svojej slávy pánmi prérií od svahov Skalnatých hôr po Mississippi, niektorí tvrdia, že až po Veľké jazerá. Názov Sioux prišiel od francúzskych kolonizátorov. Tí vedeli, že Odžibweovia, s ktorými často bojovali, ich volali „Nadove-Siweg“, čiže „tí, čo vedia vykĺznuť ako hady.“ Francúzi prežúvajúc žabacie stehienko to vyslovovali len tak lemravo „Sijú“ a písali to ako Sioux.  Možno keby ich kolonizovali Angličania, mohli dostať aj meno Seeyoulater.

Okrem toho, že Siouxovia stále bojovali, ešte aj lovili bizónov. Kože z nich použili na stany, z mechúrov urobili vrecká a zo žalúdkov nádoby na varenie. Kože pohodili ženským a tie aj z takých desiatich, dvanástich ušili stan, na ktorých sa chlapi umelecky vybláznili. Namaľovali naň figúry, ktoré znázorňovali nielen ich úspechy v bojoch, ale aj ich sny. Privlastňovať si cudzie sny sa považovalo za nečestné. Pred stanom bol k slnku otočený bojový štít vyrobený z hrubej kože, ktorá sa morila a údila tak dlho, kým nestvrdla na kameň. Naň si bojovník namaľoval takisto svoje vidiny z posvätných snov. Táto finesa sa mi celkom páčila. Chlap nemusel ani prstom pohnúť a nič nikomu dokazovať v boji, stačilo si dať poriadneho šlofíka a snívať a snívať, prípadne si tie sny vymyslieť a ženy obdivne híkali, že aký je hrdina.

Odžibweovia boli tiež dobrí výmyselníci. Okrem toho, že vynašli pohyblivú loďku z brezovej kôry určenú pre dvoch chlapov a preto ich pokladajú za pôvodcov kanoistiky, jazdu na tobogane (dnešné boby), tak jeden z nich vymyslel agimag. Stalo sa to asi takto:

Tábory Odžibweov sa sťahovali vždy zjari po návrate prvého havrana do prechodných sídlisk v javorových hájoch. Mladý muž Naslepo vystrelený šíp si už druhú jar hľadal družku, s ktorou chcel splodiť syna, ktorému dajú meno Presne vystrelený šíp tak, ako mu to predurčil čarodejník. Veštbu si nosil zapísanú na brezovej kôre vo vrecúšku z kože bobra. Čarovné dni jeho slobodného života sa míňali a ženu stále nenašiel. Až kým jedného dňa neprišla ONA.

Krásavica si zľahka vykračovala zo zberu divej ryže a keď sa jej divoké oči skrížili s pohľadom mladého bojovníka, jeho orlie pero rozštiepené na konci (čo symbolizovalo, že jeho nositeľ poranil nepriateľa), sa zachvelo. Oslovil ju, či nechce ísť s ním do jeho vigvamu obloženého kôrou stromov, ale mladá žena neodpovedala, len naklonila hlavu v šesťdesiat stupňovom uhle, čo znamenalo v ich reči, že na neho serie.

Bojovník sa nevzdal a rozhodol sa bojovať o jej srdce, aj keď sa dozvedel, že to bude nesmierne ťažké. Zúrivá lasica bola dcérou najvyššieho náčelníka, čo zistil podľa toho, že jej tatko nosil parohy. U Odžibweov znamenajú parohy symbol moci a nosí ich náčelník.

Prešlo mnoho západov slnka a on stále nedostal vytúženú odpoveď. Nastal čas tuhej zimy a jemu sa čoraz ťažšie chodilo za kráskou. Zabáral sa do snehu a ťažko sa mu utekalo, keď sa nahnevaný tatko s parohami rozbehol za ním.

Jedného dňa vymyslel snehové topánky zvané agimag. Boli dlhé so zašpicatenými koncami na oboch stranách, vpredu bola špička zahnutá nahor. To mladý junák dôvtipne urobil, aby mohol pri úteku od krásavice odkopávať cestou túlavú divú zver (odtiaľ pochádza slovné spojenie – kopnem ťa špicatou topánkou do riti). Remence zo sobej kože použil ako výplet agimagu a nimi si priväzoval aj nohy k topánkam.

Topánočky sa osvedčili. Rohatý náčelník ho nespočetne veľa krát naháňal a nikdy ho nechytil, čo mu bolo čudné, lebo bol náčelník a bol najsilnejší a najrýchlejší. Pochopil, že tie snehové topánky sú čary a čarám sa netreba vzpierať.

Jednej jari mu preto náčelník dal svoju dcéru Zúrivú lasicu a prikázal mu vyrábať agimag pre celý kmeň, no a takto sa šikovná mužská finesa stala zárodkom pre vznik lyží.

 

Vysvetlivka: finesa alebo finesse – bystrosť, dôvtip