Naši ma naučili, že keď človek niečo robí, má to robiť poriadne. Keď ma otec poslal plieť záhon s mladou mrkvou a povedal, že to treba poriadne vyplieť, tak som to tak urobila. Dočista do čista ako ten najlepší prací prášok. Po mojom nájazde to bolo lepšie vyplienené, ako v slovenských lesoch po nadmerných výruboch s vtipnou nálepkou „v súlade so zákonom“. Škoda, že to naši neocenili a mama horekovala, že budeme tento rok mrkvu kupovať. Chcete ďalší príklad nedocenenia mojich dobrých výchovných výsledkov? Mama ma starostlivo zaúčala do domácich prác a posadila ma za šijací stroj. Rodinu vraj treba občas obšívať, nie korbáčom (mužské práce), ale šijacím strojom (ženské práce). Nastavila som si teda steh na hustý, zošila látku a prešla som to ešte aj zopárkrát hore-dole. Keď ušité šaty nesadli a bolo treba párať, nedalo sa. Čo som ja zašila, to nik nerozpáral. Možno ma vtedy mala angažovať justícia, lebo koho by som ja zašila...

Postupne som si však našla správnu mieru toho, čo je to poriadna práca a takto naformátovaná som vyrazila do sveta. Vzápätí som sa nestačila čudovať, koľko babrákov sa v ňom pohybuje a že každý si dá akurát tak poriadne zaplatiť. Pri stavbe našej chalupy som to sledovala so zatajeným dychom a bola to vskutku zábavná reality show. Veľkej obľube sa u mňa tešili majstri antibyrokrati, ktorí robia rôzne stavebné práce bez papierov a platí sa im na ruku. Prídu, rozložia si desiatu a náradie, vypýtajú si na ruku zálohu a po prvom dni sa odrazu rozplynú. Ideálna predstava o rannej hmle alebo náhodnej milenke, ale nie o stavebníkoch. Ostane po nich len staré náradie, ktoré zďaleka nedosahuje výšku zálohy, čo od vás dostali. Môžete ho so slzami v očiach hladkať a nostalgicky spomínať na svojich majstrov. Tí už pracujú buď niekde inde, kde je to lukratívnejšie ako vaša mizerná zákazka, alebo si u iných naivných rozkladajú náradie a otŕčajú ruku na zálohu.

Ale aj papieroví profesionáli majú svoje finty. Firma zameraná na kúpeľne nám urobila vizualizáciu hodnú oscara za vizuálne efekty a vlastne aj za cenovú ponuku, lebo čo mi to urobilo s očami, to bol fakt parádny efekt! Po tom, čo som si overila, že ceny jednotlivých komponentov sú premrštené a dohodli sme sa s firmou, že si všetko zoženieme sami, zaplatíme a dovezieme na miesto výkonu prác, som tak trochu aj očakávala, že sa nevzdajú boja o čo najviac peňazí a prídu s niečím inovovaným ako staré strany do nových volieb. Nesklamali a prišli s novou cenovou ponukou stavebných prác, ktoré boli také predražené, ako keby nám šiel kúpeľňu obkladať minimálne DiCaprio. Našli sme si radšej iných majstrov, ktorých nám odporúčali známi a nakúpili materiál podľa rozpisu, ktorý vyhotovila ešte oná predražená firma. Keď noví majstri zapochybovali o výpočtoch a nakoniec pred koncom obkladania aj skutočne zistili, že firma zle vyrátala množstvo dlaždíc a my sme museli dokupovať rýchlo ďalšie, pochopili sme, že neboli len predražení. A tak, keď sa ma teraz majstri spýtajú, ako to chcete, panička, tak ja im na to, hlavne mi to urobte poriadne, páni majstri a zasmejeme sa na šteklivom dvojzmysle, hoci obom stranám je jasné, že nie sme na Erofeste.

Poriadna práca je niečo, čo po človeku ostáva a je dôležitejšie ako jeho nepodarení potomkovia. Nedávno vyšla kniha o jednom profesorovi, chirurgovi, ktorý sa dotkol metaforicky môjho srdca a reálne tisícok detských sŕdc, aby ich s fantastickou pokorou k životu a s ľahkosťou génia opravil ako hodinky. Ostal za ním kus poriadnej roboty. V knihe si na neho mama spomína, že už ako malý chalanisko zachraňoval tetku na poli, čo z horúčavy odpadla a na dedinskej zabíjačke si vzal do rúk srdce a pozorne ho skúmal. Tak to bol iný frajer! Ja som na našich zabíjačkách spadla na zem zároveň so zabitým prasaťom a po prebratí som prerevala zvyšok dňa. Plakala som ešte aj pri ochutnávke prvých jaterníc.   

Ale človek nemusí byť ani stavbár, ani chirurg, aby po ňom ostala poriadna robota. Trebárs moja mama to zvládla aj ako krajčírka. Ostali po nej šaty, ktoré ušila svojim kamarátkam a tie ich nosili aj keď už vyšli z módy. Vraj boli ako druhá koža, perfektne sadli a ešte obnosené ich zopár rokov nosili aspoň doma. Jedna sa vyjadrila, že sú to skutočné šaty na rozdiel od handier v butikoch pozošívaných v náhlom kreatívnom záchvate módneho tvorcu s cieľom urobiť trebárs z mega-prachovky jesenný kardigán.

No a úplne najlepší bol pre mňa dedo. Pracant, ktorý všetko urobil tak poriadne, že na neho mohlo platiť známe heslo, že každé zlepšenie by bolo krokom vzad. Mala som ho veľmi rada, ako decko som mu sedávala na kolenách a skrytí pred babkinym prísnym pohľadom sme sa smiali na dedinských oplzlých riekankách typu „Srala za plotom, kývala hlavou...“ Keď nás babka odhalila, tiež kývala hlavou. „To som si mohla myslieť, vy dvaja...“ Bola som rada, že som v jednej kategórii s dedom. Každý za ním chodil, všetko vedel opraviť, všetkému rozumel a hlavne to robil s láskou a poriadne. Ako dôchodca robil nočného vrátnika v jednom závode a rozčuľoval sa, že keby ľudia nekradli, nemusel by tam chodiť strážiť a vôbec, načo kradnú, aj tak ich vždy prichytí, babrákov jedných.

Raz večer odchádzal do práce, zamával mi a o chvíľu nám prišla susedka oznámiť, že dedo odpadol na ulici. Vyzliekli ho z kabáta a odviezli. Dlhé hodiny bola celá rodina preč, ostala som sama vo veľkom dome s dedovým kabátom, trápil ma smútok a aj hlad. Vo vrecku kabáta som našla domácu klobásu zo zabíjačky a kus chleba. Vedela som, že dedo by sa na mňa nenahneval, keby som mu zjedla večeru. V ten deň mi klobása mimoriadne chutila a dedo sa nenahneval. Už nikdy.

Občas sa mu v duchu prihovorím, keď mi prídu pod ruku drevené varechy, ktoré vystrúhal babke a ja som ich zdedila. Hovorím mu trebárs aj o tom, že také poriadne veci, čo vedel urobiť, dnes vie robiť málokto. A že ten závod, čo strážil, aby v ňom ľudia nekradli, je dnes ukradnutý celý. Parádna zlodejina schválená štátom. Aspoň že kradnúť sa ľudia naučili poriadne.