„Postav dom, zasaď strom, sploď syna,“ zaznela raz v našej domácnosti veta, ktorá vraj kvalifikuje Slováka na poriadneho chlapa, aj keď pre mňa je to také diskutabilné ako ženské pohlavie v thajskom bordeli.
Môj muž hovorí málo, jeho lingua sa rozhýbe len pri naliehavej potrebe odovzdať mi posolstvo obsahujúce technické parametre k objektu svojich túžob, čiže prístroju, zariadeniu alebo inej všivavej haraburde, ktorá mi bude zavadzať pri upratovaní, preto mi bolo jasné, že to myslí vážne. Dom, strom, syn?! To posledné už sedí nalepené na jednom z technických výdobytkov, detská duša zapredaná hrdinovi s mečom. “Polib mě. Ne, ne na ruku, ty malá čarodějnice, ruku mně můžeš líbat, až budu ležet na márách,“ čítam mu cez plece a dúfam, že tým hrdina myslel ústa.
Aj ja mám rada hrdinov a takým bol pre mňa muž, ktorý po odznení onej pamätnej vety dopratal do nášho panelákového bytu stoh papiera, o ktorom som si myslela, že ide o zber papiera, ale bola to dokumentácia k stavebnému povoleniu. A tak bolo rozhodnuté, že budeme stavať víkendovú chalupu, kde si budeme chodiť regenerovať nervy zničené mestským zhonom a pracovným stresom.
Kým sa však nedostavalo, chodili sme si tam ešte viac ničiť nervy a doplniť stres sviežimi prídelmi. Nie, nebudem hádzať všetkých majstrov do jedného vreca, nebolo by to fér. Boli síce aj takí, z ktorých odchodu sme sa tešili viac ako z ich príchodu, aj sa sekalo do betónu, aby sa opravilo prasknuté potrubie podlahového kúrenia a potom znovu do práve položenej dlažby, lebo potrubie z roztopaše prasklo druhýkrát, nechcem si predstaviť kondómy takej kvality. Objavili sme však raz majstra, ktorý bol maestro stavebného umenia a aj ja som vďaka nemu podľahla charizmatickému čaru murárskeho remesla a len čo som dovila veniec z púpavy pre dcérku, vila som skusmo veniec na stavbe, po ktorom ma boleli ruky viac ako po hocijakej inej ručnej práci. Roxory, drôty, kliešte, vôňa púpav z blízkej lúky a dcérine prekvapené oči, to si dodnes pamätám. Aj tú bolesť v rukách, Kristova koruna! Po ukončení stavebných prác zmizol pomer zamestnávateľ a zamestnanec, a tak teraz máme kamaráta murára, ktorý vie urobiť všetko, ešte aj mne dobrú náladu. Ale dnes by ma okrem neho už nik nenahovoril na stužujúci drôtený veniec, takže prosím, nesnažte sa ma objednávať na stavebné práce.
Keď sme boli v polovici stavby, zistila som, prečo staviame tam, kde staviame. Rozhliadla som sa po okolí s tou mojou naivnou dušičkou, ako povedal Maštalír v jednej divadelnej hre na margo čistých duší, proste taká „jeblinka“, a zbadala som o pár metrov ďalej vykúkať spoza plota známu tvár mužovho kamaráta Fera. Na otázku, že čo ty tu, odpovedal s úsmevom, že však ja tu staviam víkendovú chalupu. Ešte som sa spamätávala z prekvapenia, že aká náhoda, keď som zbadala vykračovať si k nám ďalšieho mužovho kamaráta Miša, ktorý kúpil neďaleko nás stavebný pozemok. To fakt mi prischne tá „jeblinka“?
„Na parádu, chlapci, dostali sme ma,“ povedala som si, a to som netušila, že toto bol len začiatok. Nestavali sme chalupu na kľúč, ale zháňali na jednotlivé činnosti majstrov alebo stavebné firmy a čo sme si vedeli urobiť sami, tak sme urobili. V praxi to vyzeralo asi takto:
„Idem si požičať od Miša fúrik,“ povedal muž a znamenalo to, že ho dve-tri hodiny neuvidím a potom príde veselý skackajúci aj s fúrikom. To bol ten lepší prípad, v tom horšom ho v tom fúriku Mišo doviezol.
„To nejde len tak, prísť ku kamarátovi a požičať si fúrik. To má nepísané pravidlá, tomu nerozumieš,“ vysvetlil mi. Keď si k nám prišiel požičať rebrík Fero, bolo jasné, že bežím po pivo zo siedmeho pivničného schodu.
Prvá udalosť, ktorá sa nám naskytla na chalupe, okrem zasadenia stromu, bolo naše výročie svadby. Juj, toľká romantika, pri predstave sladkých chvíľ vybuchovali kalorické tabuľky mojej apky. Kúpila som šampus, vyrobila fajné jednohubky, deťom som porozprávala takú rozprávku, že od ľaku hneď zaspali, čipkovaný korzet žmurkal zo skrine.
Akcia mala slabý článok. Nezamkli sme bránu, ani vchodové dvere, ktoré sa rozleteli vo chvíli, keď som zapaľovala sviečky rukou trasúcou sa ako Mázikovej stehná. Dnu sa vrútil Mišo ako vlak z Trenčína do Šaštína, žiadne horory na videu, ale krutá realita a za ním v závese jeho parťák Endy, ktorý nám vysvetlil, že je náš nový sused cez cestu, čiže cez ten prašný rozdrbaný chodník, ktorý prezývajú prístupovou komunikáciou.
„Fíha, jaké žrádelko,“ potešili sa chlapi, kradmou rukou siahli na slobodu jednohubiek a kým som im zamávala šatkou na rozlúčku, zmizli mi zo života. Jednohubky, žiaľ. Chlapi sa tvárili, že ostanú do Vianoc.
„A teraz daj, gazdiná, čosi vypiť!“ zavelil Endy. Vyhla som sa pohľadu na šampanské trasúce sa vo vedierku a vytiahla som zo špajze domácu päťdesiatdvojku, pri ktorej sa aj môjmu mužovi rozžiarili oči ako vianočná dekorácia. No už ma vidíš, drahý, že ty sa mi tu scápeš pod obraz boží a miesto šampáňa a romantiky budem utierať tvoje zvratky v hajzli a moje slzy na ksichte, zastrájala som sa v duchu.
Otočila som sa ku kuchynskej linke a kým si chlapi vymieňali životne dôležité informácie o prestupoch futbalistov, naliala som do dvoch pohárov retiazkujúcu domácu a do tretieho obyčajnú vodu. Poháre som im podávala pekne z rúčky do rúčky. Pri vodnej smršti som sa stretla s mužovým pohľadom. Pobavil ma jeho výrečný pohľad, niečo v štýle, nedá sa nič robiť, drahá, sama vidíš, že situácia je nad moje sily.
Traja chlapi uchopili poháriky, nadýchli sa na heroické výkony a šup s nimi do seba. Dvaja úprimne zmrštili tváre, ten môj ku mne vyslal vydesený pohľad. V tej chvíli medzi nami prebehla taká komunikácia, že sme razom mali obaja urobené doktoráty z telepatie. Muž zmrštil tvár a spokojne skonštatoval, že boha, tuhá je, chlapi, dáme ešte jeden.
Bála som sa, že môj podvod prezradí chýbajúca retiazka po obvode pohárika s tou močiarnou vodou, ale nič také sa nestalo, a tak sa divadelné predstavenie zopakovalo niekoľkokrát, musela som však oželieť standing ovation.
„Vieš, koľko som ja mal ženských! Stovku!“ vyhlásil Mišo a ja som to tipovala na minimálne dve promile. Pokrútila som hlavou, že tomu neverím.
„Dobre, dobre, tak teda päťdesiat. Doooooobre, možno o čosi menej, žeby dvadsať?“ hulákal. S jeho ženou sa síce poznám zbežne, ale čo si ženy nepovedia pri káve a spoločnom strážení detí, to chlapi netušia. Tí dvaja chodili spolu od základky a keďže on bol jej prvý, predpokladala som, že by to mohlo platiť aj opačne, dvadsať som nemohla pripustiť.
„Tak teda desať. Čo zas krútiš hlavou, máš nejaký problém s motorikou? Dobre teda, tak dám do päť, ale menej ani za toho boha!“ vyhlásil a ja, aby som ho celkom nepripravila o mužskú česť, som súhlasila, že dobre teda, do päť.
Postupne, ako sa promile zvyšovalo, chlapi prechádzali zo slovenčiny na elfčinu, ten môj pozeral smutným triezvym pohľadom na mňa a poslušne pil močarinu zo štamprlíkov.
Nový sused Endy ťažkopádne sformuloval svoj názor na mňa, povedal, že som sprostá a potom sa už sklátil na zem, zrejme pod vplyvom tejto silnej výpovede. Neurazila som sa, mal pravdu. Nechala som si zožrať prácne pripravené sviatočné pohostenie a zabiť čas, ktorý som chcela stráviť romantickejšie a namiesto toho, aby som ich vyšmarila, ešte som im nalievala. Mišo ho vytiahol spod stola a obaja sa pokúšali od nás odísť po svojich.
Nechápem, prečo sa držia opití ľudia svojich kumpánov, ktorí sú nestabilnejší ako britská mena. Nôžky sa im triasli ako mladým srncom na jarnej paši, krok vpred znamenal dva kroky vzad, čakala som, že sa cúvaním o chvíľu vrátia späť. Po dvoch pádoch a bitke na zemi v blate sa dostali k susedovmu plotu, ktorý od radosti vyobjímali a potom si zrejme spomenuli na detstvo a po štvornožky dorazili svoje putovanie do postele.
Ja som medzitým vytiahla chlieb, natrela ho bravčovou masťou a spolu so šampusom to bola taká skvelá gastronomická kombinácia, na ktorú neprišiel ani Žídek s Pohlreichom dohromady, lebo nemajú chalupy v takej riti ako my, kde do obchodu je ďalej ako do Ríma.
Na druhý deň prišli vytriezvené srnce zisťovať, či sme ich náhodou nevideli a či nevieme, kde si mohli rozbiť hlavy a Mišo aj okuliare a ospravedlňovali sa nám ešte rok. Aké morálne ponaučenie som si z toho odniesla? Treba sa zamykať, keď si chceš uchovať niečo pekné pre seba alebo byť otvorený a riskovať, že ti hocikto len tak drzo vbehne do života a nabúra všetky pekné predstavy. Asi som fakt jeblinka, zamykám sa málokedy.
