Chalan, o ktorého blaho sa starám ja a počítač, sníva. Prišla som na to celkom náhodou pri hľadaní jeho ponožiek, ktoré sa obvykle strácajú počas pracieho cyklu. Raz som si však dala sakramentsky pozor a do pračky nahádzala len tie popárené. Singlovky ostali ležať pri práčke. Vošla som do detskej izby netušiac, koľko prekvapení mi prinesie tento krok. 

Syn sedel pri počítači a prívetivo sa mi prihovoril. Na chvíľu som sa nechala zmiasť a odpovedala som mu rovnako milo, kým som nezbadala slúchadla s mikrofónom.

„Mama prišla!“ oznámil hrozivú skutočnosť niekomu na druhom konci sveta, ale ja som v tej vete cítila aj tak lásku.

„Som už unavená z hľadania ponožiek. Raz skončím v blázninci,“ povedala som mu.

„To nebude také zlé, mami. Majú tam na večeru pokrájané špagety, aby sa na nich nikto neobesil, ale môžeš tam byť smutná, kedy len chceš. Nikto nezisťuje, prečo si smutná, dokedy budeš smutná a či ťa môže rozveseliť, lebo tam je každý buď veľmi smutný alebo príliš veselý a všetko je to normálne.“

Vtedy som si prvýkrát uvedomila, o čom všetkom môžu  chalani snívať. O pohodovom svete, kde ženy (pozor, platí to aj na mamy) neriešia dokola ich emócie. Pomyslela som si, že som ho už dávno nevidela plakať. Naposledy ako malého chlapca. Potajomky dospel, aj keď si ešte nemôže holiť tvár, lebo nemá dostatok materiálu na holenie. A ak niekedy plače, tak nie predo mnou. To bude asi preto, aby sa mohol naďalej tváriť ako veľký silný chlap. Nechcem radšej slzy, ani iné tekutiny vidieť a tak do detskej izby vkročím až po tom, čo dôrazne zaklopem a počkám si na povolenie a jeho veci periem bez toho, aby som ich skúmala.

„Ako škola? Čo skúšky?“ vyzvedala som.

„Mami, vážiš si aj prácu smetiarov?“

„Vážim si každú prácu,“ povedala som a viac som sa ani na ponožky, ani na výsledky skúšok nepýtala. Ostalo mi už len veriť, že pôjde za svojim cieľom zo všetkých síl tak, ako ho to naučil jeho otec.

Raz ma ako malý chalanisko prekvapil na dovolenke. Už sme boli zbalení na odchod, keď nám dôrazne pripomenul, že sme mu sľúbili vodné bicykle na Počúvadle. Sľuby dané deťom sa majú plniť. Vytiahla som z batožiny vrecúško s plavkami celej rodiny a preložila do príručnej. Nadšene zvýskol a utekal zavrieť kovovú bránu na garáži. Vtedy zvýskol druhý krát. Bolestivo. Kovová brána narazila na palec zabudnutý v nebezpečnom priestore. Chlapcovi vyhŕkli slzy, ale odolal presvedčovaniu celej rodiny, že bude lepšie, keď pôjdeme domov a tvrdohlavo sa dožadoval vytúženej plavby po jazere. Plavili sme sa do večera, kým sa chlapec nevybláznil a palcu nezačalo obdobia temna. Keď mu lekár na pohotovosti ošetroval zlomeninu, ani len nevzdychol. Zatínal zuby a pozeral sa na mňa pohľadom hrdinu, ktorý dosiahol svoj cieľ.

Chalan málo rozpráva, to má po tatkovi. Keď sa muž hnevá, že mu syn niečo nepovedal, vysmejem ho, že ani mne nič chalanisko nehovorí a pripomeniem mu, že ani on mi nič nehovorí. Zamudrujem, že mlčať je zlato, ale zlato sa všade nehodí, trebárs do denného menu na rozdiel od pečeného kuraťa.

Chápem, že niekedy je mlčanie dôkazom chlapskej cti. Keď bol chalanisko malý, mal obdobie, kedy by vliezol hádam všade. Strkal sa do kredenca, vyliezal na skrinky, nebolo takého miesta, ktoré by ho nelákalo. V tom čase sme kúpili poschodovú posteľ a na tú v oblakoch sme dali o tri roky staršiu sestru. Už od mala ju mal rád a všade za ňou chodil a tak bolo pochopiteľné, že sa ju pokúšal navštíviť aj na posteli v oblakoch.

„Aaaaaaaaau!“ začuli sme ho raz večer kvíliť z detskej izby. Rozbehla som sa do izby, rozsvietila a našla krpca sedieť na koberci s bradou rozrazenou na kocke z lega rozhádzaného po koberci, na ktorú spadol z oblakov. Trafil presne na hranu, čudoval sa muž. Bude z neho dobrý pilot, spokojne zhodnotil a tým určil jeho osud na vetroňoch.

Pomedzi moju paľbu výčitiek synovi, prečo sa štveral na hornú posteľ a staršej dcére, prečo nás nezavolala, keď začal vyliezať hore, som bojovala s panikou. Potom s chaosom pri balení na pohotovosť. Neskôr so slzami, ktoré som pri ošetrení ronila miesto syna. Službukonajúci chirurg sa čudoval, aké škody vie napáchať detské lego a pokojne vyrábal na jeho brade vkusné stehy.

„Ako sa ti to stalo? Vyštveral si sa až hore a neudržal si sa?“ spytoval sa popri robote.

Chlapec prikývol, že tak to bolo a chcel skloniť previnilo hlavu, čo vzhľadom na šitie nebolo možné, tak sklopil aspoň mihalnice a všetci sme sa blahosklonne usmievali.

Neskôr, keď jazva na spodku brady a príhoda s ňou spojená upadala do zabudnutia, sme vyhadzovali z detskej izby lego, aby ho nahradili modely lietadiel.

„Toto je lego, na ktoré som spadol,“ spomenul si chlapec.

„Myslíš ten pád, ktorý som spôsobila?“ spýtala sa jeho sestra.

„Povie mi už konečne niekto, čo sa vtedy stalo?!“ nahnevala som sa.

„Prečo sa rozčuľuješ kvôli takej banalite?“ začudoval sa chlapec. „Povedz, koľko mám stehov na brade?“

Nevedela som sa rozhodnúť medzi troma a štyrmi stehmi. Zasmial sa a ukázal mi dva prsty.

„Vidíš, ako zveličuješ,“ skonštatoval.

Keď som sa upokojila, porozprávala mi dcéra, že v ten večer sa pokúšal chlapec vyliezť na jej posteľ napriek zákazu. Spomenula si, že v rozprávke videla, ako sa zbavil odvážny hrdina nepriateľa lezúceho za ním na strom tak, že mu jednoducho uvoľnil zakvačené prsty, ktorými sa držal konárov. Skúsila to aj ona. Nemalo zmysel pýtať sa jej na pocity. Ostali zašité na chlapcovej brade. Stehy, ktoré vidieť najviac vtedy, keď sa chalan začne hurónsky smiať, ako to máva vo zvyku a zakloní pritom hlavu.

V pätnástich začal chalan randiť s vetroňmi. Zamiloval sa do ticha v oblakoch a slobody, ktorú plachtenie prináša. Sprvu som sa o neho bála. Telefonovala som, či už letel, či doletel a či to prežil a obaja sme sa smiali nad nezmyselnou otázkou.

„Dnes jeden z našej partie havaroval, lietadlo je zničené,“ povedal mi raz nešťastne.

„A pilot je v poriadku? Prežil?“ roztriasla som sa obavami o cudzieho človeka.

„Jasné. Vytiahli sme ho z lietadla.“

„Ako môže byť v poriadku, keď ste ho museli vyťahovať?“

„Jeho sme do toho lietadla aj nakladali. Má problém s chôdzou,“ rozosmial sa chlapec a keď prišiel domov, objal ma. Samozrejme, tajne, aby to nik nevidel. Takéto sentimentálne záležitosti ostávajú len medzi nami. Netreba o nich hovoriť a vlastne by som o tom nemala ani písať. Ale čo narobím, neviem tak dobre ako chalan mlčať.