Carne valle
latin: rozlúčka s mäsom
Začalo sa to pred vyše piatimi rokmi, keď som bol mladý a pekný… Vlastne nie, pekný som nikdy nebol. Ale minimálne som mal vtedy ešte vlasy. Nie veľa. Síce na hlavu málo, ale do polievky akurát. Vtedy prišla švagriná s tým, či by sme nešli s nimi na karneval do Benátok. Tak sme si to aj objednali ešte v novembri, a potom nám to prekazila dcéra. Vlastne to bolo naše rozhodnutie. Cestovať v noci, potom celý deň na nohách a potom zase v noci cestovať domov asi nie je pre tehotnú to najlepšie.
Teraz nám napadlo znova, že by sme sa tam mohli vybrať. A keďže starneme, tak sme si nedali len otočku, ale rovno dva dni. Tiež som to objednal v novembri (veď darčeky treba kupovať dopredu) a tešili sme sa, že vypadneme za hranice všedných dní.
Čakali sme na pokyny k zájazdu a namiesto toho došlo, že zájazd sa ruší, lebo je málo prihlásených. A to som objednal vo veľkej cestovke s menom znejúcim skoro ako jedna z planét našej slnečnej sústavy. Ale že o týždeň sú ešte voľné miesta, tak sme si prehodili termín, zmenili plány, zabezpečili babysitting a čakali na termín.
Týždeň pred odchodom som dostal takú mužskú smrteľnú chorobu, že som naklusal k tete doktorke, že ja musím byť za týždeň fit na cestovanie. Chápala ma a nechala ma týždeň oddychovať. V práci ma nechápali a bombardovali ma úlohami.
Prišiel deň D. Ja som vyzdravel (relatívne) a pozrel som sa aj do práce, čiže som vstával o 5:15. Odchod autobusu z Trnavského mýta bol o 23:00. Manželka si zajednala parkovanie v stráženom areáli firmy dve zastávky od Trnavského. Pekne pešo sme tam došli, veď času dosť. Ľudia sa začali pomaličky zbierať a pred jedenástou došiel aj autobus s logom cestovky. To bolo dobré, lebo na parkoviskách som si aspoň nemusel pamätať, akej farby je náš autobus, aby som nepristúpil k rakúskym dôchodcom. Osadenstvo bolo také štandardné - väčšinou páry v rôznom veku, jedna babka, jeden vysokoškolák a dve baby, čo si urobili fotovýlet. Niektorí s fotoaparátmi, ktoré by v časoch hraničných kontrol boli zhabané ako zbrane stredného doletu. A aby som nezabudol na rodinku úžasných - doviedli si chalanov vo veku asi 8 a 10 rokov, ten starší mohol mať asi 120 kíl. Našťastie sme ich často nevideli - sedeli úplne vzadu.
Prvá cikpauza bola hneď na pumpe v Jarovciach, čiže na civilizovanom území. Potom nočná jazda mercedesom. Nie som SLSP, takže neviem rozoznať, či to bol kebab alebo gyros. Jedno je isté - nemám dlhé nohy ako Lučiaková, ale ten autobus bol asi robený pre kórejských cestujúcich po Európe. Každých 20 minút som sa budil, otáčal, hľadal si polohu...
Ďalšia zastávka bola pri Grazi na pumpe. WC na turnikety, ktoré sa otvoria vhodením 50 centov. Dajú bilét, ktorý sa môže použiť na nákup dačoho na benzínke. Problém bol, že nič lacnejšie ako dve eurá tam nebolo.
Cesta viedla ďalej cez Alpy a videl som aj sneh. Nadránom zastávka už v Taliansku. Pumpa zatvorená, ale gril bar otvorený s funkčným WC zadarmo. Na moje prekvapenie vyzeral ako prechod medzi klasickým naším a nášľapnou dierou. Také čudo malé keramické, na ktoré sa nedá sadnúť, lebo plast tam nie je, tak som si mohol vyskúšať polohu lyžiara. Automatizované splachovanie počas môjho pokusu spláchlo asi desaťkrát aj podlahu, na ktorej som stál. Dobre vymyslené - keby sa náhodou dakto vykakal na podlahu, tak sa to spláchne. Asi s tým majú skúsenosti.
Pomaličky svitalo, mali sme namierené do Verony. Zastali sme pred Veronou na veľkú prestávku na raňajky a hor' sa na obdivovanie architektúry a histórie.
Taliansko ako také ma nikdy nepriťahovalo. Po taliansky nič neviem a aj tých pár slov, čo sme mali v inštrukciách, ako dobrý deň, dovidenia, ďakujem, som zabudol a tlačili sa mi na jazyk slová po francúzsky. Po francúzsky tiež neviem, ale častejšie som používal bonžúr a mersi. Asi preto, lebo mám rád čokoládu a syr.
Autobus nás vyhodil mimo centra (sú vykázané z centra, aby tam nesmradili) a išli sme za naším sprievodcom. Sprievodca bol starý pán so šedivými vlasmi asi 3 mm, v šedej bunde. Bez brandovaného dáždnika Telecomu alebo reflexnej vesty od smetiarov (nie tých, čo píšu noviny, ale čo vynášajú odpad z kontajnerov). Takže už cestou do Verony sme ho skoro stratili. Ešte šťastie, že sme boli len dve skupiny a tá druhá bola šikmooká. A išli po druhej strane cesty.
Mestské hradby
Došli sme na námestie Piaza Brá, kde nám dačo porozprával o Verone, o hradbách mesta, histórii, Aréne di Verona… Porozhliadli sme sa a išli ďalej cez veronskú „obchodnú“. Na rozdiel od bratislavskej tam nepremávajú električky, ale je kurevsky drahá. Na konci nás čakal Júliin balkón. Vraj. Vraj ani nie a bol pribudovaný až pred 100 rokmi na zvýšenie atraktívnosti Verony. Okrem toho na nádvorí je socha Júlie s odhaleným pravým ceckom, ktorý môže každý pohladkať. tak som sa pre blaho DM aj obetoval.
Arena di Verona
Odvážny junák z Dailymale vyšetruje Júliu na rakovinu prsníka
Preleteli sme cez Piazza de la Erbe, kde bolo pár stánkov so suvenírmi, potom popri soche Danteho a popri sarkofágoch Scaligierovcov. Čudné, morbídne vystaviť mŕtvolu, aj keď v betónovej alebo kamennej truhle na ulici mesta. Keď som videl vystavené mŕtvoly v kostoloch, tak som sa už nečudoval.
Vystavené mŕtvoly
Ako sme išli ďalej, tak som sa celkom stratil. Už sme sa držali sprievodcu ako veliteľa svorky, keďže od neho závisel náš život. Na druhej strane, už tam bolo naozaj menej turistov, asi sa väčšina dostane len k Júlii. My sme išli ďalej ku kostolu Sv. Anastázie. Zase krátky pokec, pofotenie, ideme ďalej k mostu Ponte Pietra. To je starý most ešte z rímskych čias, cez ktorý viedla obchodná cesta. Vraciame sa späť, ale nikto už nevie, kde sme, lebo uličky sú úzke, veže, na základe ktorých sa snažíme orientovať, sú rovnaké a sú na každom kroku. Ani nevieme ako a dostávame sa ku katedrále Santa Maria. Máme čas a je ešte aj otvorená, takže sa môžeme ísť pozrieť aj do vnútra. A ešte k tomu je aj zadarmo a dá sa tam sedieť. Veď kto by neprijal takúto ponuku po precestovanej noci a orientačnom behu po neznámom meste.
Katedrála Santa Maria. Panoráma, lebo sa mi nevmestila do objektívu
Týmto sa naša prehliadka mohla aj končiť a sprievodca ukázal, ako sa dostaneme na koniec “obchodnej”. Ale kto ešte vládze, môže si nechať ukázať pevnosť a starý románsky kostol. Ako správni akční turisti sme išli. Dovtedy sa naša skupina značne rozriedila, zostala nás asi polovica. Ostatní si buď sadli na obed, alebo blúdili mestom. My sme sa vliekli za sprievodcom s vyplazeným jazykom človeka, ktorý chodí aj do krčmy autom, lebo keď je spoločensky unavený, tak ťažko chodí. A pán sprievodca, že on zvykol chodiť oveľa rýchlejšie, len teraz na nás musí počkať…
Pevnosť Castelvecchio
Tak sme prešli k pevnosti Castelvecchio. Možno to znamená pevnosť, ale ako som spomínal, neviem po taliansky. Potom sme prešli na most pomenovaný tak isto, pofotili a išli ďalej popri rieke Adiža do baziliky di San Zeno Maggiore. Za vstup do svätyne svätého magora Zena sa platilo, ale len symbolické 2 eurá. Mali sme síce len pol hodinku na prehliadku, lebo siesta je v Taliansku svätá podobne ako vendetta, ale to nám, kultúrnym barbarom, stačilo.
Bazilika di San Zeno Maggiore
Potom nám sprievodca sľúbil, že nás zavedie späť k Aréne, ale už bol dávno obed a cestou sme videli pizzérku, tak sme sa odpojili dúfajúc, že sa nestratíme. Dali sme si pizzu (čo iné v Taliansku) a išli sme sa mrknúť na ten trh Piazza de la Erbe. Po vyjednávaní so šikmookými predavačmi sme kúpili pár suvenírov a išli sme sa pozrieť do potravín na vínko, syr a olivový olej. “Obchodná” bola prepchatá turistami, ktorí si lízali gelatto a pomaly sa prechádzali. Cítil som sa ako Ezzi z Assassins Creed, keď sa musel pretlačiť sa cez dav v úzkych uličkách.
Ešte sme sa chceli pozrieť do Areny, ale dať 10 eur za jeden vstup do prázdneho divadla sa nám zdalo veľa. Tak sme si sadli do parku a čakali sme ostatných a potom odchod na hotel neďaleko Benátok.
Aby ste nepovedali, že zase ďalší oničom článok, tak som pridal aj pár fotiek s umeleckou hodnotou konvergujúcou k nule z dola. Pre tých, čo stále kecajú, že moja manželka je záhadná ako Colombová, prinášam jej fotku. Ináč, v časoch, keď mohli rodinní príslušníci doprevádzať na stretká, sa tam aj objavila.
