Máš zlý deň? Zadrbávaš sa v robote, ktorá ťa nebaví, alebo sa zadrbávaš doma, lebo ani nemáš robotu, ktorá by ťa nebavila? Rozmýšľaš, ako si sa dostal tam, kde si teraz? Ak hľadáš toho, kto spôsobil, že si v situácii, v ktorej si, našiel som ho pre teba. Videl si ho dnes ráno v zrkadle. Ale nezúfaj, bude horšie.
Je toto to, o čom si sníval? Byť priemernou všou, ktorá má na smerovanie sveta rovnaký vplyv ako vegáni na podmienky chovu zombie-ošípaných na tajnej lunárnej základni Zombie Pig III, financovanej slobodomurárskou židovskou homolobby? Keď ostatné deti v škôlke snívali o tom, že budú kozmonauti, prezidenti, princezné a rytieri, sníval si o tom, že ty budeš robiť niečo priemerne nespektakulárne, čo robí sto miliónov rovnakých nevydarených kozmonautov ako ty? Pýtaš sa, či je toto to najlepšie, čo si mohol dosiahnuť? Odpovede sú len dve a obidve sú zlé. Možno máš naozaj na viac, si druhý Einstein s hudobným talentom Beethovena a športovo nadaný ako Michael Jordan, Messi a Phelps dokopy, len tá tvoja skurvená lenivosť. V tom prípade si premrhal talent, a máš to, čo si chcel, úplne obyčajný život. Mal si na to stať sa výnimočným, ale vysral si sa na to a tak tráviš dni pri počítači, tvojom oltári obyčajnosti. Alebo ťa možno rodičia oklamali a nie si výnimočná smradľavá húsenica, ktorá sa zmení na snehovú vločku, ale len obyčajný priemerný zmrd a nie je sa za čo hanbiť, veď aj ja som. Na každého génia je milión zmrdov, len história si pamätá géniov a nie zmrdov, takže raz zomrieš, tvoje pravnúčatá nebudú chcieť ďalej platiť za údržbu hrobu toho chlapíka, ktorého poznajú iba z rozprávania, tvoj pomník zbúrajú, rakvu spália a namiesto teba hodia do zeme na tvoje miesto iného zmrda. Čo tak prekvapene pozeráš, vravel som, že obidve odpovede sú zlé, ale neboj, bude horšie.
Vravíš si, že sa ešte všetko zlepší, že zajtra bude lepšie. Jediné, čo sa dá s určitosťou povedať o zajtrajšku je to, že zajtra budeš o deň bližšie ku smrti ako dnes. Je dosť možné, že to, čo práve prežívaš, je najlepšie obdobie tvojho života. Myslíš, že tie tisíce socíkovo-nostalgických drbkov, ktorí stále čakajú na to, že Marx vstane z mŕtvych a bude stáť v čele armády proletariátu v boji za beztriednu spoločnosť, za svojho zlatého socíku každé ráno šťastne vstali a od radosti skríkli "Toto sú zlaté časy, nech je takto navždy!" Nie, presne ako všetci ostatní, boli nasratí, boli sklamaní, čakali niečo lepšie a nadávali aké je všetko na hovno, a až teraz, keď sú ich životy zaplnené ešte väčšími sračkami ako vtedy, si zrazu uvedomili, ako im bolo dobre. Možno existuje v živote dokonalý okamih, okamih, keď si povieš, za toto sa mi oplatilo žiť. Ale je dosť možné, že ten okamih si už dávno zažil a tak, ako ostatné spomienky, v tvojich spomienkach postupne stráca na intenzite a v tvojej mysli má rovnakú dôležitosť ako kupón na zľavu na masť na hemoroidy; pri kúpe troch dostaneš štyri za cenu piatich. Prípadne si si ten okamih nikdy nezapamätal, lebo si mal v sebe o dve promile viac alkoholu ako Slota pri nábore tankistov na útok na Uhorsko. Alebo možno žiješ tak nudný život, že keď budeš umierať, tak sa ti pred očami namiesto tvojho života premietnu všetky diely Transformerov a dva diely Búrlivého vína k tomu, lebo aj tie chujoviny sú lepšie ako tvoj život. Spomínal som, že bude horšie?
A možno nebude. Možno to nie je až také zlé. Možno je ten život nakoniec fajn. Len sa nad ním netreba zamýšľať. Alebo možno trafila kapela Cerebral Fix úplne presne tam, kde zlyhal Platón, Aristoteles, Heidegger a Camus. A stačil im na to iba názov albumu: Life sucks and then you die.
