Chcel som napísať článok.
Týmto som vás určite hneď zmiatol, lebo čo iné ako článok by ste teraz mohli čítať. Koľké tajomno hneď na úvod. Chcel som však napísať mužný článok. Tak mužný článok, že po jeho prečítaní by vám z monitoru vystrekol testosterón a na klávesnici narástli chlpy. Vaše probiotické jogurty by sa zmenili na bravčovú masť a cereálne rožky na klobásu obalenú slaninou, lebo to je jedlo pre poriadneho chlapa.
Je tu len jeden problém. Nikto vôbec netuší, čo vlastne znamená byť poriadnym chlapom.
V detstve to bolo všetko jednoduché. Aj keď som zo svojho okolia dostával zmiešané správy – chlap nerobí toto, chlap robí toto, nebuď žena, čo si to za chlapa a podobne, stačilo pustiť telku a vedel som, ako má vyzerať chlap. Chlap bol Arnie v bielom tielku s motorovou pílou v jednej ruke a päťmetrovým polenom dreva na druhom ramene. Chlap bol Stallone, ktorý potom, čo sám vystrieľal celý Vietnam a vyhnal Rusov z Afganistanu, vstúpil do boxerského ringu, kde si nechal štrnásť kôl boxovať do hlavy, aby to v pätnástom zázračne vyhral. Bruce Willis mi ukázal, že na oslobodenie budovy ovládanej štrnástimi ozbrojenými teroristami si netreba dať ani topánky.
Nie som z tých, čo potrebujú všade zdôrazňovať, aké bolo všetko lepšie v minulosti, ale toto boli určite lepšie mužské vzory než nejaký priteplený upír, ktorý vyzerá, ako keby bol väčšinu života zavretý v pivnici. Čo by hádam aj vysvetľovalo, prečo musí chodiť na strednú školu vo veku sto rokov. A aby ten výzor nestačil ešte sa aj trbliece. Oproti tomuto bol aj Tom Cruise strašidelný upír a to hovorí za všetko. Kreslení akční hrdinovia môjho detstva boli buď super silní, alebo mali opasok na každú príležitosť, zatiaľčo superschopnosti počítačovo animovaných hrdinov dneška sú odstraňovanie fľakov a mastnoty. Všetko čo bolo mužné keď som bol dieťa, je teraz dávno nemoderné ako rifle s nápisom Fishbone.
A to je len jeden z príkladov, prečo netuším, čo dnes znamená byť mužný. A ani to nejdem zisťovať. Ako hovorí druhé prikázanie slovenského rapu – chyby vždycky hľadaj vo svojom okolí. A našiel som ich kopu.
Za stratený význam pojmu mužnosť viním dôchodcov. Do dna ste si vypili pohár ženského utláčania a nám nenechali ani kvapku, iba výčitky. Ženy ste nechali zavreté v kuchyniach a pre istotu nemali ani volebné právo. My teraz za vaše chyby platíme dane s názvami „rodová rovnosť“ a „gender studies“. Veľmi pekne ďakujem, ako keby nestačilo, že ste volili Mečiara a Fica.
Viním aj marketing. Prečo je na mojom antiperspirante napísané „For real men only“? Je to iba varovanie pre ženy, že v drogérii omylom zablúdili do tých troch metrov štvorcových, ktoré nesú hrdý názov „mužská časť“? Má ma to uistiť v tom, že som chlap? Prečo vám google pre “for real man” nájde samé kozmetické výrobky? Prečo nie sú takéto nápisy na motorových pílach, páčidlách, roxoroch a iných nástrojoch mužskej komunikácie v konfliktných situáciách?
Viním americkú literatúru s celou tou ich modernou vlnou s názvom Young Adult od ženských autoriek. Ďakujem za všetky twilighty a hunger gamesy kde mladá tinédžerka zachraňuje svet a popri tom rieši rovnako dôležitý problém – ktorého z dvoch nápadníkov si vybrať. Jeden nápadník je supermodel a druhý zase citlivejší ako lovesongy od Vaša Patejdla. Každá žena sa vie stotožniť s takýmto bežným problémom, len my muži zase nevieme byť ako z kníh.
Viním spoločnosť, natoľko priposratú z pozitívnej diskriminácie, že mužom ostalo už iba (kedysi tak ženské) držať hubu a krok. Keď napíše žena ženám, že majú voliť ženu len pretože je žena, je to ok. Keď by náhodou muž volil iného muža kvôli pohlaviu, tak je to sexizmus, pretože v politike potrebujeme viac žien. Keď sa spraví športová súťaž čisto pre ženy, aj keď existuje spoločná súťaž pre obe pohlavia (napr beh), je to v poriadku. Skúste zorganizovať beh a zakázať účasť ženám. Kvóty pre ženy vo vedení podnikov sú v poriadku, lebo do vedenia sa má vyberať podľa pohlavia a nie podľa odbornosti. Aspoň v niečom je Slovensko popredu – u nás kvóty už dávno fungujú, vyžaduje sa stopercentná obsadenosť vedenia členmi strany alebo rodinou.
Viním zvýšenú kúpnu silu žien. Ak už má obchod náhodou mužské oddelenie, tak je osemkrát menšie ako ženské a aj tak si tam nič nekúpime. Tak či tak nám už všetko oblečenie vyberajú frajerky a ženy a oblečenie navrhujú teplí návrhári. Ťažko byť mužný. Toto by nám ani tak nevadilo, lebo čierne oblečenie bude existovať vždy, ale prišli sme už aj o mužské zóny oddychu – takzvané krčmy. Namiesto toho, aby sme sedeli obklopení chlapmi a diskutovali o fodbale a tlačenku zapíjali pivom a rumom, sedíme so ženami a rozoberáme najnovšiu kolekciu riaseniek Max Factor, šparglový quiche zapíjame domácim bazovým džúsom a tŕpneme kedy dôjdu na fakt, že nevieme, čo vlastne sú tie riasenky. Balí sa do toho ryža keď robím sushi?
A viním z toho najmä ženy. Očakávate od mužov, že sa dokážu meniť rovnako rýchlo ako podmienky na získanie štátneho príspevku na bývanie, aj keď už dávno máte vedieť, že muži sa zmeniť nevedia. Vaše požiadavky na mužov sú často nezmyselnejšie ako otázky od personalistov na pohovoroch. Chcete mužného chlapa s neškrablavým jemným strniskom, ktorý má oholenú hruď, nohy, zadok, predok, vlastne všetko okrem toho strniska. Chcete muža, ktorý sa o seba stará a zároveň netrávi v kúpeľni veľa času. Chcete jemne arogantného muža, ktorý je zároveň milý a citlivý. Chcete rodinne založeného rebela a dobre zarábajúceho chlapa, ktorý nevenuje väčšinu času robote. A keď náhodou nespĺňame tieto nenáročné podmienky, tak nás pošlete do riti so slovami „Potrebujem poriadneho chlapa“, a nám je do plaču a ani plakať nemôžeme, lebo chlapi neplačú. Vidíte, aké to máme ťažké? Našťastie máte prsia a ste krásne, tak vám vieme všetko odpustiť.
Emma povedala, že byť ženou je úžasné a Hirax povedal, že holohlavého je ľahko ostrihať a ešte veľa iných zbytočností, ale nič o mužstve. Tak si na záver dovolím zacitovať sám seba – mužnosť je ako polohrubá múka, do čaju sa nehodí a nenájdete ju parkovať na mieste pre invalidov.
