Tak aby ste nepovedali, že vám toho o osobnom živote hovorím príliš málo, mám pre vás nejaké tie nové informácie. Ak máte doma malé dieťa (alebo ste úplne potratili rozum a chystáte sa jedno si zaobstarať), týchto pár odsekov je určených aj pre vás. Tak sa to stalo nedávnu stredu. Bol som na prvom škôlkarskom rodičovskom združení v živote. To vám teda bola jazda.


 Všetci dobre viete, že nepatrím medzi laureátov ceny Otca roka, no ani to ma neodradilo, aby som vtedy ešte tehotnej pani M. (rozumej manželke) nerobil spoločnosť lomeno morálnu podporu. Už ako sme prichádzali, začínalo mi byť jasné, že ten neistý utláčaný pocit vo vnútri (prameniaci najmä z toho, že ja predsa nemôžem byť rodičom) už vyplával na totálny povrch a utláčať ho ďalej bude úplne nemožné. Čiže sa už na ihrisku nemôžem tváriť, že dcéra M. (rozumej Matilda) patrí niekomu inému, ako to s obľubou robím, ak robí nejakú neplechu. Prišiel čas priznať si, že som dospelý človek, čo chodí na vážne stretnutia, kde dostáva možnosť porovnávať a pohádať sa s inými rodičmi lomeno kýmkoľvek iným.


 Samozrejme už samotný fakt, že sme do škôlky vôbec boli prijatí, je obrovský úspech (ale o tom inokedy). Tak sme prišli načas a ja som si s nemým úžasom obzeral miesto, kde bude naše dieťa terčom bitiek iných detí a šikanovania v akejkoľvek inej všeobecnej forme. Ono, nie že by som ju neučil brániť sa (tajne dúfam, že náš vzťah otec-dcéra sa bude dosť podobať na ten z filmu Kick Ass medzi Nicolasom Cageom a tou malou s fialovými vlasmi), ale keď ona je také Teľa. Áno, asi by som tak o svojej dcére nemal hovoriť, ale keď ona ním skrátka je. Nechá sa mlátiť od iných (častokrát mladších) detí a nič im na to nepovie ani neurobí. Skúšali sme všetko, no nič nepomáha. Som zvedavý ako to tam v tej džungli prežije.


 Architektonicky sa škôlka dosť podobá ostatným podobným budovám, postaveným v ére sedemdesiatych rokov minulého storočia. Dominujú jej klenby a stĺpy komunistického charakteru. Celkový dojem je úplne super, pretože takto aspoň deti vedia, aké to bolo kedysi a nemusíme ich pre získanie týchto informácií vodiť do múzea. Osobne len dúfam, že tie olovené farby a azbest v stenách už patria minulosti.


 Tak sme vošli dnu. V tej chvíli ma trápilo veľa vecí, ale asi najviac ma mrzelo, že som si ráno nezobral čisté ponožky. Áno, museli sme sa vyzúvať. Kiežby mi to bol niekto povedal vopred. Boli sme tam z celého osadenstva iba dvaja chlapi, čo mi dodalo výnimočný pocit spolupatričnosti. Nasledovala hodina informácií, ktoré sa dali zhrnúť do jedného polokrátkeho emailu. Ale ak by sme sa tam nemuseli unúvať, neužili by sme si v priamom prenose hádku medzi nespokojnou matkou a riaditeľkou škôlky. Predmetom ich hádky bolo, prečo sú dvoj a trojročné deti v jednej triede, lebo každému musí byť jasné, že tie trojročné na krutej ceste životom takto naberú ročný „sklz“, a už sa to s nimi bude ťahať celý život. No nič. Ženy.

 
 V hlave som si priebežne počítal, koľko nás táto detská kratochvíľa bude stáť. Celkom dosť, ale čo by sme pre naše deti neurobili. Ešte aj ten vzor jedálneho lístka pôsobil až tragicky, pretože už to vidím, ako polovicu jedál nebude chcieť dcéra M. ani ochutnať. V tomto je tak trochu ako konzervatívny pán po päťdesiat-päťke. Čo nepozná, nie je pre ňu. Prezreli sme si interiér a ako mi bolo vysvetlené, tie malé pisoáre sú vlastne umývadlá. Ešteže som ich nepoužil. To by bol trapas. Aby som nezabudol. Jedna z budúcich vychovávateliek dcéry M. bola pred nejakými dvadsiatimi siedmimi rokmi aj mojou vychovávateľkou. Ja si ju však absolútne nepamätám. Ona si ma pamätá a že vraj som odvtedy trochu pribral. No nič, život sa s nikým nemazná.


 A ešte jedna úprimná vec. Priam neskutočne sa teším na deň, keď po prvýkrát odnesiem dcéru M. do škôlky. Ono je to tak trochu sadistické, no jej plač, či krik, budú zhmotnením zadosťučinenia za všetky tie prípady, keď vedome robila niečo čo nemala, alebo keď skrátka vybočovala z detských spoločenských konvencií. Nemýľte sa, ona je super dieťa. Niekedy mám pocit, že až príliš „vybabrané“ a preto to celé vnímam takto. Možno v deň D - druhého septembra bude všetko inak, no teraz to tak cítim. Je to predsa pre jej dobro a trochu sĺz a kopancov ešte nikoho nezabilo.